9. S bratom sme sa raz rozhodli, že pripravíme rodičom večeru. Znie to milo, ale nebolo – na tanier sme nahádzali všetko, čo sme našli. Ľadový šalát, slané tyčinky, kúsky čokolády, zabudnutú zeleninu, ktorá už mala byť dávno v koši… a celé to putovalo do mikrovlnky. Sedeli sme s rodičmi v kuchyni, keď brat dobehol so slzami v očiach a zreval: „Horí to! HORÍ TO!“
10. Cestou do školy sme s kamarátom zbadali na verande u susedov čerstvo doručené fľaše mlieka. Vtedy nás napadla geniálna myšlienka – vypiť všetko. Sedem litrov. Naraz. Neprešli sme ani dve ulice a už som sa zvíjal pri plote, kde som zvracal ako fontána, zatiaľ čo kamarát si medzitým vybavoval gastrointestinálne stretnutie s kríkom.
11. Jedného dňa sa mi záhadne (a úplne samo od seba, samozrejme) zasekla v nose lentilka. Snažil som sa ju vysmrkať, no vyzeralo to skôr ako čokoládový soplík. Môj brat sa na to pozrel a povedal, že to je môj mozog, ktorý sa mi kvôli nedostatku kyslíka začal rozkladať. S plačom som utekal za mamou, že mi vyteká mozog z nosa. Jej výraz? Nezabudnuteľný.
12. Chcela som sa naučiť žehliť. Mama nemala čas, tak som si povedala, že sa naučím sama. Schytila som žehličku… samozrejme, za horúcu žehliacu plochu. Mala som jasno v tom, že už žehliť naozaj nepotrebujem. Aspoň nie hneď.
13. S kamarátom sme si vymysleli súťaž – kto prvý bez rúk rozbije sklenený pohár. Vyhral som. A tiež som skončil na pohotovosti. Krv, sklo, slzy. Kompletný balíček.
14. Rozhodol som sa, že premením plastový piknikový stôl na šmykľavku. Pridal som metlu do úst (zrejme pre aerodynamiku?) a spustil sa dolu ako nejaký kaskadér. Realita? Odreté kolená, zakrvácané ústa a silné podozrenie, že na Harvard asi nepôjdem.
15. Snažil som sa otvoriť zámok na našom aute pomocou konára. Neviem prečo som si myslel, že to bude fungovať – možno som si vtedy pripadal ako MacGyver. Ešte vtipnejšie je, že moji rodičia stáli celú dobu za mnou. Takže aj keby som to zvládol, načo by mi to bolo? Výsledok: zlomený konár, pokazený zámok a dvere, ktoré sa už desať rokov nedajú poriadne otvoriť.
16. Na verejných toaletách som zamkol každú kabínku zvnútra… a potom som sa spodkom preplazil von. Jednu po druhej. Doteraz neviem prečo, ale vtedy mi to prišlo ako nápad hodný Nobelovky za sabotáž.
