Keďže si si rozklikol tento článok, pravdepodobne si sa rozhodol pozrieť pravde do očí a prijať fakt, že od mamy až po vysokoškolských profesorov mali všetci možno predsa len pravdu… a dochvíľnosť ozaj nie je tvojou silnou stránkou. Podľa tejto harvardskej štúdie to však nemusí byť celkom na škodu.

Veď sa poznáš. Ty máš na všetko kopec času. Hodinu pred odchodom z domu ešte zapínaš poslednú epizódu seriálu a tajne dúfaš, že sa jeden z vtipov o Chuckovi Norrisovi pretaví do tvojej reality a že hoci čas dole ukazuje 55 minút, podarí sa ti ju pozrieť za 40. Nepodarí. A tak v čase, keď už si mal byť dávno na ceste, ešte len zisťuješ, že sa fakt nestíhaš za tri minúty najesť, obliecť a ešte aj vysr*ť.

Kamarátom sa z toho spočiatku ježili chlpy, teraz si už zvykli. Teraz vedia, že keď si dohodnete v júli stretko na tretiu, treba prísť o pol šiestej s dvomi štósmi nevylúšteného sudoku a nevypísanými vianočnými pohľadnicami, lebo jeden nikdy nevie.

Mama taká benevolentná nie je. Keď navarí obed a ty sa dovalíš až podvečer… žiadne zakončenie tejto vety by hodnoverne nevystihlo nasledovné terory. Ale poučíš sa z nich?

Doposiaľ si si nepochybne myslel, že je nemožné nájsť na svojom ustavičnom meškaní niečo pozitívne. Našťastie sú tu vedci z Harvardu, ktorí očividne nemajú nič lepšie na robote, ako obhajovať naše negatívne vlastnosti. Podarilo sa im totiž zistiť, že nedochvíľni ľudia vedú šťastnejší, vyrovnanejší a hlavne dlhší život.

Ľudia, pre ktorých je čas veľmi abstraktnou veličinou, sú údajne optimisti. A bodaj by aj nie. Veriť, že to dáš autom krížom cez mesto v najväčšej špičke za pätnásť minút, je optimistické. Veriť, že po hodine vo fitku nezaspíš na gauči v polohe vyvrhnutej veľryby ešte skôr, ako sa naštartuje set top box alebo budeš schopný ísť večer von, je optimistické. Veriť, že vybavíš lekára za pol hodinu a do práce dobehneš ešte pred deviatou… to je sakra optimistické.

Tento všadeprítomný optimizmus očividne zastúpil element, ktorého majú ostatní požehnane – stres. Štúdia totiž hovorí, že chronicky meškajúci ľudia sa v podstatne menej stresujú. Niečo na tom bude. Väčšina stresu predsa pramení zo strachu, že niečo nestihneš a že to fakt stihnúť musíš. Keď tento strach opadne, prevažná časť stresových situácií stratí svoje opodstatnenie.

A na záver čerešnička na torte – ľudia, ktorí meškajú, žijú dlhšie. Keď vezmeme do úvahy, že jedným z najdlhšie žijúcich tvorov na Zemi je korytnačka, celkom to dáva zmysel. Táto skutočnosť má hneď dve opodstatnenia. Jedno je logické, a to druhé proste len je.

Po prvé, eliminácia stresu znižuje riziko vzniku rôznych chorôb, ktoré vo väčšine prípadov bývajú ľuďom moderného sveta osudné. Po druhé… za svojho života si meškal na každé stretnutie, ktoré existuje. Prečo by malo byť stretnutie so smrťou výnimkou?! Ha ha ha, prudko vtipnú vsuvku máme za sebou, môžeme sa vrátiť naspäť k svojim povinnostiam. A keby si ich náhodou plánoval zmeškať, tak pamätaj: robíš to pre svoje zdravie.

Zdroj: health.harvard.edu