Lekári od počiatku prvých náznakov lekárskej vedy často netušili, proti akému protivníkovi vlastne stoja. Je preto celkom logické, že tak úplne neporozumeli mnohým, často smrteľným chorobám. A do boja proti nim vytiahli skutočne strašné spôsoby liečby.
A hneď na začiatok je to jedna perlička z lekárskej vedy. Týka sa ochorenia HIV/AIDS. V časoch, keď sa vírus po prvýkrát dostal do Spojených štátov, sa verilo, že za celou epidémiou stál jeden jediný muž. Toho v akademickej literatúre označujeme ako pacienta nula.
Až o desiatky rokov neskôr sa ukázalo, že muž nazvaný ako Patient Zero neexistoval. V jeho spise nebolo číslo nula, ale písmeno „O“. To bola vtedajšia skratka pre pacienta, ktorý nepochádzal z Kalifornie. Teda z jedného zo štátov, o ktorom sa vedci domnievali, že bol kolískou epidémie v USA. V skutočnosti sa teda samotný pojem „pacienta nula“ zrodil z preklepu.
Nebolo to ani zďaleka po prvýkrát, čo sa medicína pomýlila v pôvode ochorenia. V skutočnosti sa zdá, že lekárska veda má za sebou ďalekosiahle dejiny omylov, keď víťazili presvedčenia a predsudky nad rozumným uvažovaním. Tu sú štyri ničivé ochorenia, ktorých pôvod sa medicíne podarilo odhaliť až s odstupom času.
Syfilis
Už staroveký svet poznal ochorenie, ktoré dnes nazývame syfilis. Bol prirovnávaný k moru, pretože obe choroby sa rýchlo šírili, mali smrteľné následky, znetvorili telo pacienta a dokonale miatli lekárov. Tí nedokázali spoľahlivo vysvetliť pozadie syfilisu, podobne ako moru.
Koncom 14. storočia Krištof Kolumbus a jeho posádka údajne priniesli syfilis („Francúzska choroba“) do Európy. Jediné, čo lekári vedeli spoľahlivo o tomto ochorení povedať, bolo, že sa prenáša pohlavným stykom. A čoskoro už lekári ukazovali na pôvodcu ochorenia – na ženy. Konkrétne na „ženy so zlou povesťou“, alebo ak chcete prostitútky.
Lekárska veda skutočne veľmi rýchlo odhalila spôsob prenosu ochorenia, ale na druhej strane vinila ženy ako zdroj všetkých pohlavných chorôb – vrátane syfilisu. V 20. storočí v Európe aj v Spojených štátoch tento postoj lekárskej vedy zohral obrovskú úlohu v tom, ako odborní lekári vysvetľovali syfilis verejnosti. A zároveň navrhovali aj spôsoby, ktorými mala verejnosť proti ochoreniu bojovať. Odborníci nabádali ženy pracujúce v s*x-biznise, aby sa vzdali svojej profesie, a mužov odhovárali od návštev verejných domov. V podstate sa celá lekárska veda v tej dobe zamerala iba na prevenciu.
Aká bola liečba syfilisu v tej dobe? V podstate iba banálne postupy, ktoré zahŕňali napríklad dávky ortuti, ktorá mala pomáhať telu s liečbou ochorenia. Zároveň lekári experimentovali na hospitalizovaných prostitútkach, a to tak, že ich syfilisom zámerne infikovali.
Panoval totiž názor, že proti tejto chorobe je možné očkovanie, podobne ako proti kiahňam. Takže počas 19. storočia lekári pravidelne a zámerne infikovali mnohé prostitútky syfilisom v nádeji, že si ich telo vytvorí imunitu. Aj takéto boli začiatky liečby tejto pohlavnej choroby.
Rakovina
Jedným z ochorení, ktoré dokonale zmiatli a stále znepokojovali lekárov, boli rôzne druhy rakoviny. A to hlavne tie, ktoré sa ukázali ako smrteľné, napriek agresívnemu lekárskemu zásahu. Pod agresívnym lekárskym zásahom si predstavujte najčastejšie amputáciu rakovinou postihnutej oblasti ľudského tela – doslova akejkoľvek, bez ktorej ľudské telo dokázalo aspoň istú dobu prežiť.
Toto nepochopenie ochorenia siaha až do starovekého Grécka, kde náboženské sekty zakazovali akékoľvek štúdium ľudského tela po jeho smrti. Toto nariadenie spolu so zjavným nedostatkom modernejších nástrojov, ako je napríklad mikroskop, znamenalo stagnáciu lekárskeho povolania. Lekári mali iba veľmi obmedzené vedomosti o tom, ako v skutočnosti vyzerá ľudské telo zvnútra. Toto, pre dnešného lekára také dôležité poznanie, bolo v tej dobe tabu.
Tento poznatok o gréckych lekároch nám pomáha vysvetliť, prečo staroveký grécky lekár Hippokrates – otec samotnej medicíny, tvrdil, že rakovina pochádza zo „zlej nálady“.
V tele vraj kolujú štyri základné tekutiny: krv, hlien, žltá žlč a čierna žlč. Prebytok čiernej žlče podľa Hippokrata spôsobil v tele rakovinu. A keďže skutočná lekárska veda neprichádzala do úvahy, tieto vysvetlenia o pôvode rakoviny pretrvali prekvapivo dlho. Až do 18. storočia.
Doboví učenci z oblasti medicíny, logicky, nemohli vidieť, čo sa deje na mikroskopickej úrovni. Videli iba to, čo bolo viditeľné voľným okom. A symptómy rakoviny, ako bol napríklad nezvyčajný rast buniek ľudského tela, ich viedli k presvedčeniu, že niekde sa niečo vymyká kontrole.
Až v 19. storočí, s príchodom moderného mikroskopu, ktorý starovekí ľudia nikdy nemali, sme odhalili mnohé príčiny a dokázali sme začať boj s týmto ochorením. Na mnohých frontoch ale nie sme v boji úspešní a možno o sto rokov niekto napíše článok o tom, ako stredoveko sme rakovinu liečili v 21. storočí.
Epilepsia
Záchvatové poruchy existovali počas celej ľudskej histórie. Záchvaty sa vo všeobecnosti môžu vyskytnúť u každého človeka a majú mnoho rozličných dôvodov.
Ľudia trpiaci epilepsiou majú záchvaty častejšie a môže ich byť hneď niekoľko typov. Najznámejším záchvatom je ten, ktorý zahŕňa nielen zmenu/stratu vedomia, ale aj trhavé pohyby končatín a hlavy.
Práve tieto typy záchvatov začali lekárski „odborníci“ svojej doby spájať s démonickou posadnutosťou. Tento názor v mnohých zaostalých krajinách pretrval až dodnes. Epilepsia je podľa všetkého spomenutá dokonca už v samotnej Biblii. A to v spojitosti s démonickým posadnutím – keď takto postihnutých ľudí Boh trestá.
Strach z démonického posadnutia a božieho trestu sa tak hlboko zakorenil v starovekých spoločnostiach, že ľudí trpiacich epilepsiou izolovali od spoločnosti a vyhýbali sa im. Zaobchádzali s nimi ako s ľuďmi druhej kategórie.
A ako na tom boli pokusy liečby epilepsie? Zaujímavý spôsob priniesli Rimania. Pacient – epileptik mal piť krv padlých gladiátorov a konzumovať ich mäso. Aj kanibalizmus teda zaraďujeme na zoznam podivných terapií, ktoré však boli v minulosti považované za pokrokovú lekársku vedu.
Malomocenstvo
Lepra je možno jednou z najtragickejšie pochopených chorôb v histórii ľudstva. Rovnako ako mnohé choroby predtým, lekári pôvodne verili, že ide buď o niečo zdedené, alebo o formu božieho trestu, ktorá sa prejavuje znetvorením tela.
Každopádne boli malomocní pacienti izolovaní, umiestnení do karantény a odvedení do „kolónií malomocných“. Do podobnej, ako je tá najznámejšia – na Havajskom ostrove Molokai. Tam pacienti prežili zvyšok svojho života v úplnej izolácii.
A toto sa dialo až do okamihu, keď bola objavená biologická príčina ochorenia. Nakoľko panovali obavy, že malomocenstvo je extrémne nákazlivé infekčné ochorenie, niektoré európske mestá dokonca zvonili zvončekom, aby tak upozornili obyvateľov, že sa v blízkosti nachádza osoba postihnutá leprou.
Obyvatelia tak mali dostatok času sa nakazenému vyhnúť. Toto ochorenie rozdelilo kamarátske aj rodinné zväzky a veľmi dlhú dobu držalo ľudí v neistote. Bola to pomerne „záhadná“ choroba, pretože inkubačná doba sa pohybuje rádovo v rokoch – nikdy sa nedal spoľahlivo odhaliť moment nakazenia sa.
Izolácia nakazených však neskončila s príchodom modernej medicíny. Naopak, pokračovala aj v okamihu, keď lekári toto ochorenie pochopili a začalo sa s jeho liečbou. Nakazených stále posielali na liečenie do sanitárnych nemocníc alebo dokonca celých kolónií. V podobných zariadeniach mnohí pacienti strávili zvyšok svojho života. Pre spoločnosť bolo hlavne dôležité, aby neboli na očiach.
Dnes napríklad na ostrove Molokai stále žije hŕstka ľudí, ktorí sem boli vyhnaní v 60. rokoch minulého storočia. Prevažná väčšina z nich sú rodení Havajčania. Aj po tom, čo bola oficiálne zrušená karanténa, tu zotrváva viac ako tucet ľudí, a to práve v „kolónii malomocných“ zvanej Kalaupapa. Predpokladá sa, že od začiatku 60. rokov 19. storočia bolo na toto miesto poslaných až 8 000 ľudí.
Lekári sa dnes snažia naprávať omyly z minulosti a slovo lepra a malomocenstvo sa už v ich odbornom slovníku nachádza iba sporadicky. Lekári dnes používajú označenie Hansenova choroba. Bezpečne sa vie, že ochorenie je spôsobené baktériou Mycobacterium leprae a ani zďaleka nie je také extrémne nákazlivé, ako sa o ňom tradovalo. Okrem toho lekári poznamenávajú, že až 95 percent ľudskej populácie môže byť voči lepre prirodzene imúnnych. A ak sa aj nakazíte, s najväčšou pravdepodobnosťou to bude od zvieraťa a nie od iného človeka.
Hansenova choroba postihne každoročne až 250 000 ľudí na celom svete. Stále spôsobuje znetvorenie tela, stratu končatín a slepotu. Liečba je efektívna, ale v mnohých častiach sveta slabo dostupná. Vakcinácia proti tomuto ochoreniu nie je možná.
Moderná medicína urobila bezpochyby za posledných niekoľko storočí neuveriteľné pokroky. Aj napriek tomu aj dnes existuje mnoho ochorení, ktoré poraziť jednoducho nedokážeme. Ak sa pozrieme späť do minulosti a budeme sa baviť na tom, ako lekári v minulosti riešili dnes už často zvládnuté ochorenia, zamyslime sa na malú chvíľu. Môže sa ľahko stať, že budúce generácie na nás pravdepodobne budú nahliadať rovnakou optikou.
