Americký filmový priemysel je najviac rozvinutý a profitujúci na celom svete. Zlatá soška na poličke neznamená len uznanie kolegov, ale aj doživotnú nálepku „Oscarový víťaz“, ktorá hercom a režisérom otvára dvere k lukratívnym kontraktom a najprestížnejším projektom.
Avšak v posledných rokoch sa čoraz častejšie vynára otázka: Hodnotí sa skutočne umelecká kvalita alebo sú Oscary výsledkom sofistikovanej politiky, lobingu a spoločenského tlaku? Niekto by si povedal, že zastúpenie menšín a politických agend dnes už prevyšuje aj ten najumeleckejší zážitok, no s podobnými názormi by sme sa stretli aj pred 40 rokmi. Oscary boli vždy istou mierou aj o politike.
Oscary a ich zlatá politika
Málokto z radových divákov si uvedomuje, že cesta za Oscarom sa podobá politickej kampani. Štúdiá vynakladajú ročne desiatky miliónov dolárov na tzv. „Oscarové kampane“. Cieľom nie je presvedčiť diváka, ale približne 10 000 členov Akadémie filmových umení a vied. Táto akadémia pozostáva z predošlých víťazov, známych hercov, strihačov, režisérov, producentov a ďalších tvorivých osobností, ktoré nejakým spôsobom zasiahli do svetovej kinematografie.
Súčasťou tejto stratégie sú súkromné premietania, luxusné darčekové koše, exkluzívne večierky a inzeráty v odborných magazínoch. V dnešnej dobe politického aktivizmu tieto aktivity naberajú ešte hutnejšie obrátky. Napríklad Harvey Weinstein, dnes už odsúdený šéf hollywoodskej produkčnej spoločnosti The Weinstein Company, bol v 90. rokoch majstrom tohto remesla.
Traduje sa, že jeho agresívna kampaň pre film Zamilovaný Shakespeare doslova „ukradla“ sošku favorizovanému vojnovému eposu Zachráňte vojaka Ryana. Práve tento moment sa považuje za bod zlomu, keď politika a marketing začali dominovať nad čistým filmovým umením. Weinstein bol okrem toho krutým vyjednávačom, ktorý bol schopný zlomiť tvorcov a vydupať si vlastnú predstavu finálneho diela.
Dávnejšie sme ti priniesli článok o tom, ako Weinstein skoro zničil proces tvorby trilógie Pán prsteňov. V tom prípade bolo jasne vidno, aká krutá a nevyspytateľná vie byť tvorivá politika v Hollywoode. Predstavme si teda, ako to potom vyzerá, keď sa producenti bijú o Oscary. Je to vojna. Ak nejaký film alebo herec vyhrá Oscara – od toho momentu sa o ňom v Hollywoode hovorí s ďalšou vetou navyše. On predsa vyhral Oscara, berieme ho!
Sociálna spravodlivosť a tlak na zmenu
V poslednom desaťročí musela Akadémia čeliť bezprecedentnému tlaku na diverzitu. Heslo #OscarsSoWhite, ktoré v roku 2015 spustila aktivistka April Reign, poukázalo na fakt, že medzi nominovanými hercami chýbali zástupcovia iných rás ako bielej. Tento škandál prinútil inštitúciu k radikálnym zmenám. Akadémia masívne rozšírila svoje rady o mladších členov, ženy a medzinárodných filmárov.
Výsledkom je nová éra, v ktorej triumfujú filmy ako juhokórejský Parazit alebo černošská dráma Moonlight. Kritici však namietajú, že Akadémia sa niekedy až príliš snaží „opraviť“ chyby minulosti, čo vedie k obvineniam z tzv. inkluzívneho tokenizmu – teda udeľovania cien podľa politického kľúča namiesto objektívnej kvality. Práve táto myšlienka zamestnáva mnohých kritikov Oscarov najviac.
Či však členovia akadémie dávajú prednosť rasovej diverzite nad kvalitou kvôli pomyselnej zbrani pri hlave – je otázne. Oscary však v posledných rokoch podľa nás idú dobrou cestou, keďže oceňujú aj divácky atraktívne filmy a od roku 2020 sa každý rok niesol v znamení iného žánru alebo tvorcu.
Keď Oscara dostane niekto, kto ho mal dostať už veľmi dávno
V dejinách Oscarov existuje fenomén, ktorý kritici často označujú ako „cenu za zásluhy“ alebo „cenu za trpezlivosť“. Ide o situáciu, keď Akadémia po rokoch ignorovania ikonického umelca pocíti potrebu napraviť minulé krivdy a udelí sošku za projekt, ktorý možno nie je jeho absolútnym kariérnym vrcholom, no slúži ako symbolické uznanie celoživotného prínosu.
Typickým príkladom bol Martin Scorsese, ktorý na svoju režisérsku sošku čakal desaťročia napriek tomu, že vytvoril kánonické diela svetovej kinematografie. Keď ju napokon v roku 2007 získal za film Na druhej strane (The Departed), mnohí to vnímali skôr ako ospravedlnenie za to, že sa naňho Akadémia vykašľala pri legendárnych filmoch ako Zúrivý býk, Taxikár alebo Mafiáni.
Podobný príbeh napísal aj Leonardo DiCaprio, ktorého cesta za Oscarom sa stala celosvetovým internetovým mémom a symbolom akademického prehliadania. DiCaprio podával špičkové výkony v rôznorodých žánroch, no víťazstvo mu roky unikalo, až kým neprišla drsná survival dráma Revenant Zmŕtvychvstanie.
Hoci išlo o fyzicky extrémne náročný výkon, panuje všeobecná zhoda, že Akadémia v ten večer neodmeňovala len jeho súboj s medveďom, ale celú dekádu jeho hereckej dominancie a lojality k vysokému filmovému umeniu. Niečo podobné sa môže stať každý rok, a tak netreba zabúdať na to, že medzi nominovanými hercami je aj niekto, kto v Hollywoode pôsobí už niekoľko desaťročí.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
