Kedysi proti sebe súperili, neskôr sa z nich stali parťáci. Juraj „Šoko“ Tabaček, Lukáš „Pucho“ Púchovský a Stanislav „Stanley“ Staško spolu už 18 rokov tvoria improvizačnú skupinu Tri tvorivé tvory. Mali sme tú česť, že nás pozvali na svoje špeciálne narodeninové predstavenie. Dokázali nám, že ich symbolická plnoletosť sa prejavila na vyspelom javiskovom humore, ktorý bol sprevádzaný smiechom a potleskom spokojných divákov. Navyše nám po predstavení venovali kúsok svojho času, ktorý sme využili na rozhovor.
Miestom oslavy bol Dom kultúry v Dúbravke, ktorého javisko si pamätá všelijakých velikánov. Prvého decembra sa naň krátko po devätnástej hodine postavili traja kolegovia a kamaráti. Mali spoločný cieľ – zabaviť plnú sálu ľudí, ktorá tam kvôli nim v ten večer prišla. Ako prvá sa však spoza opony vynorila Andrea Bučko, ktorá celé predstavenie sprevádzala na klavíri.
Všetci prítomní svojich obľúbencov privítali potleskom. Človek si ich ani nestihol poriadne obzrieť a už z nich vychádzali prvé perly, ktoré naznačovali, že to bude veľmi príjemný a predovšetkým vtipný večer. Ako u nich býva zvykom, ľudia pri vstupe do sály mohli na papierik napísať svoj nápad na tému improvizovanej scénky. Na začiatku predstavenia si chalani vybrali tri, ktoré v priebehu večera zahrali. Musíme sa pochváliť, prispeli sme aj my.
Funguje medzi nimi prirodzená chémia
Prvé dve scénky otváral Stano Staško, ktorý sa tejto úlohy zhostil ako skúsený borec. Keďže sa tiež venuje stand-upu, sme presvedčení, že by celé predstavenie dokázal rečniť pokojne sám. Čo je však podstatné, ľudia by sa bavili. Potom sa k nemu na pódium zakradol Šoko a neskôr aj Lukáš. Boli vtipní, boli trápni, zároveň jedineční a predovšetkým sami sebou. Nič nebolo nasilu, všetko fungovalo prirodzene ako hodinky. Zrejme aj preto už taký dlhý čas zdieľajú jedno pódium.
Andrea Bučko si pomedzi pauzy na pódium prizvala svoju spevácku kolegyňu Dominiku Kavaschovú, s ktorou spoločne tvoria duo Morena. Svojimi piesňami prispeli k celkovému zážitku z večera. Ten postupne gradoval, čas ostal už len na poslednú scénku. V nej chalani stvárnili jedinečnú kapelu, s ktorou pravidelne hrávajú na svadbách, pohreboch a karoch. A vyháňajú ňou posledných ľudí zo sály. Samozrejme, išlo len o jeden zo stoviek vtipov, ktorými sa počas predstavenia prezentovali.
Hoci v priestoroch Domu kultúry v Dúbravke hrali prvýkrát, pochvaľovali si. Juraj, Lukáš a aj Stano sa zhodli, že doň prišli ľudia, ktorí sa chceli baviť. „Naše predstavenie je také dobré, ako ho urobia diváci. My niečo dáme a divák nám to vráti späť. Dnes tento ‚pingpong‘ fungoval naozaj skvelo.“
Počas poslednej skladby sa predstavili, poďakovali za účasť a zahrali posledný akord. Ako darček za ich úspešné narodeninové predstavenie si vyslúžili standing ovation. Tak, ako sa herci s úsmevom poberali dole z pódia, pobrali sa domov pozitívne naladení aj diváci. Kto zažil, ten uveril.
Na slovíčko s 3T
„Približne pred trinástimi rokmi som sa Šoka pýtal, že dokedy budeme takto hrávať. Povedal, že keď sa nám bude dariť, tak toto je náš dôchodok,“ povedal Stano. Na začiatku stálo nadšenie, exhibicionizmus a túžba počuť potlesk. „Ten roky neprichádzal, až sme si ho zaplatili,“ vtipne podotkol Šoko. Zhodujú sa, že máloktorý kolektív či kapela vydrží tak dlho pokope, ako sa to podarilo 3T.
Pred osemnástimi rokmi ich spojila Improliga, súťaž tímov i jednotlivcov v divadelnej improvizácii. Za víťazstvá sa vtedy dostávali jablká alebo jogurty. Na začiatku stáli proti sebe, postupom času sa spojili, aby mohli spoločne zabávať divákov svojím humorom. Scénky v spomenutej súťaži mali trvať tri minúty, čo oni niekedy prekročili aj trojnásobne. Až za nimi jedného dňa prišiel šéf a navrhol, aby si skúsili odohrať vlastné predstavenie.
Písal sa rok 2004, miestom činu sa stalo Bábkové divadle v Žiline. Vstupné bolo dvadsať korún a prišlo 178 ľudí. Vtedy si povedali, že zrejme to má zmysel, a začala sa ich spoločná púť. „Prvých desať rokov to bol koníček, išlo hlavne o srandu, až potom sa z toho stala zodpovedná práca, ktorou si zarábame,“ povedal Lukáš. „Teším sa vždy, keď idem na predstavenie. Je to pre mňa, ako keď ide tínedžer na diskotéku,“ doplnil ho Stano.
Lukáš si spomína na časy, keď hrali pre jedenásť ľudí v Ružomberku, pre dvadsať v Trenčíne alebo pre tridsať v Novom Meste nad Váhom. Kedysi sa zvesti o nich šírili plagátmi a ústnym podaným, dnes im pomáha internet. Ľudia nechodia v desiatkach, ale v stovkách, čo svedčí o ich rastúcej popularite, ktorú si podobne ako „garážová kapela“ tvrdo a poctivo vydreli.
Humor, improvizácia a inšpirácia
„Tri tvorivé tvory stoja za všetkým, čo som. Vďaka nim sme sa dostali do Bratislavy, kde si ma všimol Jano Gordulič, a prešiel som na stand-up, a neskôr aj Stano,“ povedal Šoko. Obaja vystupujú v Silných rečiach. Neskôr dostal televíznu ponuku a pravidelne sme ho vídali v seriáli Horná Dolná. Ani to mu nebránilo, aby s chalanmi vystupoval niekoľkokrát za mesiac.
Keďže sme ako EMEFKA kráľom zábavy, zaujímalo nás, ako sú na tom chalani z 3T. Šoko za vtipné považuje čokoľvek, čo ráta s tým, že divák nie je hlúpy. Vyrastal na humore, ktorý sa dnes považuje podľa jeho slov za archaický – Voskovec, Werich, Lasica a Satinský alebo Radošinci. „Nesledujem nič, čo je humorné a vtipné. V civilnom živote sa humoru nevenujem a nemám s ním akoby nič spoločné,“ ozrejmil nám Lukáš.
S ostatnými sa neporovnávajú, sú džezmeni, ktorí sa zabávajú medzi sebou. Improvizáciu ako takú považujú za úplne najdôležitejšiu pre herca. Keď skúša na divadelné predstavenie, improvizuje. Na základe toho s režisérom vytvárajú určitý mikro-proces a výsledok, ktorý sa ustáli a hrá sa dookola. Ale predchádza tomu už spomenutá improvizácia.
„My sme tento proces extrahovali a povýšili na srandu. Tým pádom je to o tom, že my sa chceme baviť. Neanalyzujeme a nerozoberáme, ako spravíme humor,“ tvrdí Lukáš. Buď to bude tak, ako to spravia tu a teraz, alebo to nebude. „Čiže to osemnásť rokov robíme tak, ako chceme my. Ak by to nefungovalo, ľudia by sa rozchádzali, ale oni sa stále schádzajú,“ dodal na záver.
Prehľad ich najbližších vystúpení spolu s lístkami nájdeš tu
