Súd prikázal zničiť všetky kópie Nosferatu. Najslávnejší upírsky film prežil len náhodou

Celý svet zbožňuje upírske filmy. Nehovoríme len o moderných adaptáciách románu od Brama Stokera, ale aj o sérii Twillight a iných projektoch. Pôvodný praotec tohto krvavého žánru však skoro zmizol z existencie. Negatívy aj existujúce kópie mali byť zlikvidované a meno grófa Orloka sa už nikdy nemalo objaviť na filmovom plátne. Nemecký súd rozhodol jednoznačne: tvorcovia snímky Nosferatu bez povolenia použili príbeh Draculu a ich film nemá právo existovať.

Rozsudok sa však nepodarilo vykonať dokonale. Niekoľko kópií už medzitým opustilo Nemecko, ďalšie sa ukrývali u distribútorov a zberateľov. Vďaka dieram v kontrole, neprehľadnej medzinárodnej distribúcii a možno aj obyčajnému šťastiu sa jeden z najdôležitejších hororov všetkých čias vyhol úplnému zničeniu.

Nemý film Nosferatu: Symfónia hrôzy pritom dnes pôsobí ako pradávna nočná mora. Vyziabnutý upír s holou hlavou, špicatými ušami a pazúrmi sa pohybuje medzi tieňmi, prináša mor a sleduje spiacu ženu. Viaceré jeho obrazy poznajú aj ľudia, ktorí celý film nikdy nevideli.

Stačila pritom dôslednejšia likvidácia a z tejto legendy mohlo zostať len niekoľko fotografií a dobových recenzií, čo by určite ovplyvnilo vývoj kinematografie a prišli by sme hneď o niekoľko diel, ktoré sa týmto filmom priamo inšpirovali – alebo ho rovno parodovali a imitovali.

Dracula s iným menom

Za filmom stálo malé nemecké štúdio Prana Film, ktoré v roku 1921 založili Enrico Dieckmann a výtvarník Albin Grau. Druhý z nich sa intenzívne zaujímal o okultizmus, mystiku a ezoteriku, k tomu sa však ešte vrátime. Prana mala vyrábať filmy so supernaturalistickými témami, no Nosferatu sa stal jej prvou a zároveň poslednou dokončenou snímkou.

Grau neskôr tvrdil, že ho počas prvej svetovej vojny inšpiroval srbský roľník, ktorý mu rozprával o svojom otcovi – údajnom upírovi. Pravdivosť historky nemožno spoľahlivo potvrdiť, nepochybné však je, že producent chcel vytvoriť film preniknutý smrťou, nákazou a starými poverami.

Réžiu zveril Friedrichovi Wilhelmovi Murnauovi a scenár napísal Henrik Galeen. Základom ich príbehu bol román Dracula, ktorý Bram Stoker vydal v roku 1897. Tvorcovia však od Stokerovej rodiny nekúpili filmové práva. Namiesto toho zmenili mená postáv a dej premiestnili do fiktívneho nemeckého mesta Wisborg.

Z grófa Draculu sa stal gróf Orlok, Jonathan Harker dostal meno Thomas Hutter a Mina sa premenovala na Ellen. Zostal však realitný agent cestujúci za záhadným šľachticom, kúpa domu, cesta upíra loďou, mŕtva posádka aj útok na hrdinovu manželku. Spojenie s Draculom bolo natoľko očividné, že ho nedokázali zakryť ani nové mená.

Film mal slávnostnú nemeckú premiéru 4. marca 1922 v priestoroch berlínskej zoologickej záhrady. Podujatie nieslo názov Festival Nosferatu a hostia mali prísť oblečení v biedermeierovskom štýle. Tvorcovia teda neskrývali ambície: z premiéry chceli spraviť veľkú spoločenskú udalosť a zo svojho upíra novú filmovú ikonu.

Transylvánia sa ukrývala na Slovensku

Príbeh sa síce odohráva v Transylvánii a Nemecku, Murnau však nakrúcal na viacerých skutočných miestach. Filmári využili ulice Wismaru a Lübecku, pobrežie Baltského mora aj prírodné lokality, ktoré pôsobili zlovestnejšie než namaľované kulisy.

Dôležitú úlohu dostalo aj územie dnešného Slovenska. Sídlo grófa Orloka predstavoval Oravský hrad, ktorého najvyššie časti vyrastajú priamo zo skalného brala. Murnau využil jeho prudké schodiská, nádvoria a siluetu týčiacu sa nad Oravou. Pre svetovú kinematografiu sa tak jeden z najznámejších upírskych hradov nenachádza v Rumunsku, ale v Oravskom Podzámku.

Murnau nebol odkázaný iba na typické expresionistické kulisy s pokrivenými stenami a namaľovanými tieňmi. Desivú náladu vytváral kompozíciou reálnych priestorov, nezvyčajnou rýchlosťou obrazu, negatívnymi zábermi a prácou so svetlom. Výsledkom bol svet, ktorý pôsobil skutočne, no zároveň akoby v ňom neplatili bežné prírodné zákony.

Centrom filmu sa stal herec Max Schreck. Jeho priezvisko znamená v nemčine „strach“ alebo „hrôza“, čo neskôr podporilo legendy, že išlo o pseudonym alebo dokonca o skutočného upíra. Túto tematiku skvelo paroduje film Tieň upíra, ktorý zobrazuje natáčanie filmu Nosferatu s tým, že v ňom Willem Dafoe hrá Schrecka – ktorý je upírom v realite.

V skutočnosti bol však Schreck divadelným a filmovým hercom. Jeho nezvyčajný vzhľad a tajomné vystupovanie však vytvorili jednu z najpôsobivejších postáv nemého filmu.

Vdova Brama Stokera sa odmietla vzdať

Bram Stoker zomrel v roku 1912, desať rokov pred premiérou Nosferatu. Kontrolu nad jeho literárnym dedičstvom prevzala manželka Florence, ktorá sa usilovala ochrániť hodnotu Draculu, a keď sa dozvedela o nemeckom filme, nebrala ho ako neškodnú poctu, ale ako nepovolené využitie diela, z ktorého mala rodina oprávnene získavať príjmy.