Inkvizícia tam síce nepôsobila, ale viera v mágiu, čarodejnice či démonov bola medzi osadníkmi pevne zakorenená. Aj na americkom kontinente teda dochádzalo k prenasledovaniu čarodejníc, hoci procesy boli skôr sporadické a počet obetí výrazne nižší než v Európe.

Medzi tie najznámejšie a najdesivejšie ale bezpochyby patria procesy v mestečku Salem v štáte Massachusetts. Tie sa stali symbolom nekontrolovanej paranoje a náboženskej hystérie.

Detské výmysly, ktoré sa vymkli kontrole

Salemské procesy sa začali odvíjať vo februári 1692. Mestečko Salem bolo domovom bigotných puritánov, ktorých každodenný život riadilo náboženstvo a ženy v ich očiach nemali prakticky žiadne práva.

Na začiatku celého prípadu boli dve dievčatká: Abigail Williams (12 rokov) a jej sesternica Betty Parris (9 rokov). Betty bola dcérou reverenda Samuela Parrisa, Abigail jeho neter. Reverenda začalo vo februári veľmi znepokojovať ich správanie.

Obe dievčatá prepadali podivným záchvatom, vydávali zvláštne zvuky a zvíjali sa na zemi. Parris na nič nečakal a požiadal o pomoc pastora Johna Halea z mestečka Beverly, ktoré sa nachádzalo len kúsok od Salemu.

Hale dievčatá prezrel a usúdil, že ich správanie je znakom čarodejníckej aktivity. Podľa neho na Betty a Abigail niekto zoslal kliatbu. Aby toho nebolo málo, podobné záchvaty začali mať aj ďalšie dievčatá zo Salemu, menovite Ann Putnam, Elizabeth Hubbard, Elizabeth Booth, Susannah Sheldon, Mercy Lewis, Mary Walcott a Mary Warren.

Netrvalo dlho a obyvatelia sa z ich úst dozvedeli prvé mená tých, ktorí im mali počarovať. Ako prvú obvinili otrokyňu Titubu, ktorá pochádzala pravdepodobne z Barbadosu.

Abigail a Betty tvrdili, že Tituba im rozprávala príbehy o čarodejniciach a woodoo. Ona sama spočiatku všetky obvinenia popierala, ale Samuel Parris sa z nej rozhodol priznanie dostať násilím. Kruto ju bil, čím si vynútil jej priznanie. Tvrdila, že k nej začal prehovárať diabol a presviedčal ju, aby škodila deťom v Saleme.

Priznala sa tiež k praktikovaniu čiernej mágie, ktorú sa naučila na Barbadose. Vzhľadom na to, že Tituba sa priznala, nebola popravená, ale posadená za mreže. Počas svojho výsluchu ale tiež ako čarodejnice označila ďalšie dve ženy zo Salemu, išlo o Sarah Good a Sarah Osborne. A Abigail Williams a Betty Parris jej tvrdenia horlivo potvrdili.

Prvé obvinené

Good bola chudobná a okolie ju nemalo príliš v láske, keďže ju považovalo za žobráčku (susedov často prosila o jedlo). Pozerali na ňu ako na čudáčku, ktorá stála na okraji komunity. To bol zrejme aj dôvod, prečo ju dievčatá označili ako čarodejnicu. Tomu ešte pomohol aj jej vlastný manžel William Good, ktorý sa sťažoval na jej správanie a fakt, že si ako manželka „neplní svoje povinnosti“.

Druhá obvinená Sarah Osborne tiež predstavovala „ideálnu obeť“. Kvôli dlhej chorobe sa viac ako tri roky neukázala v kostole, čo bol v očiach puritánov prvý znak toho, že niečo nie je v poriadku. Okrem toho mala spory s rodinou Putnamovcov, ktoré sa riešili súdnou cestou.

Mohlo by ťa zaujímať:

Čarodejnícke procesy sa nevyhli ani Slovensku. Ktorú bosorku u nás upálili ako prvú?

• Fakty a zaujímavosti
• História

Historici špekulovali, že o obvinenie Osborne sa mohli postarať práve Putnamovci, ktorí v ňom videli možnosť, ako sa jej zbaviť. Obe ženy boli zatknuté a posadené do väzenia. Pred súdom odmietali akúkoľvek vinu.

Osborne krutý žalár napokon nevydržala a zomrela ešte pred vyrieknutím rozsudku. Súd Sarah Good však prebehol. Hneď pri prvom pojednávaní sa dievčatá v jej prítomnosti začali zvíjať, hádzať o zem a vydávať bizarné škreky. To bol pre súd jasný dôkaz, že Good je vyslankyňou temných síl. Odsúdili ju na trest smrti obesením.

Obvinenia pribúdajú

Týmto to ale neskončilo. Dievčatá Salemu roztočili hrozivú špirálu strachu, hystérie a paranoje. Označovali ďalších a ďalších obyvateľov mesta, teraz už išlo nielen o outsiderov, ale aj vážených a rešpektovaných ľudí. Boli medzi nimi najmä ženy, ale aj muži.

Obvineniami sa „riešili“ susedské spory, nepohodlní boli skrátka označení ako diablovi pomocníci. Stačila tiež vyjadrená pochybnosť nad tým, či dievčatá hovoria pravdu. Na to doplatila Martha Corey. Tá bola známa ako veľmi zbožná a dobrá žena.

Daň za jej pochybnosť prišla rýchlo, dievčatá ju obvinili z čarodejníctva. Corey obvinenia odmietala a tvrdila, že ide o výmysly hysterických detí. Abigail a ďalšie dievčatá ale sudcom povedali, že tieto slová jej do ucha šepká akási temná postava.

Tú si puritáni okamžite stotožnili so Satanom a o vine Corey bolo rozhodnuté. Práve na podobných „dôkazoch“ stáli takmer všetky rozsudky smrti v Saleme. Dnes sa to zdá neuveriteľné, ale sudcovia boli ochotní uznať vinu na základe hysterických výkrikov niekoľkých sfanatizovaných dievčat.

Obesených bolo 18 nevinných

Obvinených stále pribúdalo. Prvým mužom, ktorý bol obvinený z čarodejníctva, bol farmár John Proctor. Už nejaký čas predtým označili ako čarodejnicu aj jeho manželku Elizabeth. Tej zachránil život fakt, že bola tehotná. Puritáni jej teda rozsudok smrti odložili. Medzi ďalšími obvinenými bol napríklad aj 81-ročný Giles Corey (manžel Marthy), Bridget Bishop, Mary Warren či Elizabeth Howe. Celkovo sa ich počet vyšplhal až na dvesto.

Z nich bolo za vinných uznaných 30 ľudí, pričom 18 dostalo trest smrti obesením. Giles Corey bol mučený s cieľom, aby sa priznal. Jeho kati mu na hruď ukladali ťažké kamene, ktoré mu drvili telo. Corey svoju vinu popieral, mučenie ale neprežil. Tí, ktorí sa priznali a oľutovali, niekedy skončili „len“ vo väzení. V ňom zomrelo ďalších päť ľudí. Hystéria v Saleme trvala takmer celý rok.

Proti procesom sa ale začali čoraz hlasnejšie ozývať obyvatelia mesta. Na popravisku totiž končili ľudia, ktorých poznali ako čestných a dobrých občanov, a nedôvera vo výpovede Abigail Williams a ostatných dievčat stále narastala.

Napokon sa proti procesom obrátil aj John Hale, pravdepodobne preto, lebo medzi obvinenými skončila aj jeho vlastná manželka. Guvernér William Phips ešte v októbri 1692 nariadil rozpustenie súdu a prípady predal Najvyššiemu súdu.

Stojí za zmienku, že v tejto dobe už do hľadáčika obvinených spadala aj Phipsova manželka. Phips mal vážne pripomienky k priebehu procesov. Prekážalo mu, že rozsudky stáli na pochybných dôkazoch a opierali sa hlavne o nedokázateľné tvrdenia malých dievčat.

Vyhlásil tiež, že existuje veľké podozrenie, že na popravisku skončili nevinní ľudia. Okamžite teda nariadil zastavenie procesov a Najvyšší súd v roku 1693 všetkých uväznených zbavil obvinení a prepustil.

Oficiálne ospravedlnenie

Rodiny nespravodlivo popravených a uväznených sa po skončení procesov začali domáhať odškodnenia a očistenia mena svojich blízkych. Súd im prisúdil finančné kompenzácie a po preskúmaní prípadov vyhlásil, že došlo k fatálnemu pochybeniu sudcov.

Tí sa tri roky po salemskej hystérii za svoje konanie ospravedlnili s tým, že ich „ruku viedol sám Satan“. V roku 1697 Massachusettský súd vyhlásil deň pôstu, aby si pripomenul pamiatku všetkých popravených. V roku 1711 došlo k očisteniu mien všetkých obvinených. Oficiálne právne zrušenie rozsudkov ale prebehlo až v roku 1957.

Mohlo by ťa zaujímať:

Mačky sa v minulosti spájali s čarodejníctvom. Ľudia ich zvykli hromadne zabíjať

• Fakty a zaujímavosti
• História

Čo sa stalo s dievčatami, ktoré procesy odštartovali? O živote Abigail Williams ďalej nie je nič známe (hoci sa špekulovalo, že sa z nej stala prostitútka v Bostone). Rovnako tak o Elizabeth Hubbard, hoci niektoré zdroje tvrdia, že sa neskôr vydala a mala štyri deti. Dátum jej smrti ale nepoznáme. Betty Parris ale po celý život trvala na tom, že jej obvinenia boli pravdivé.

Vydala sa, mala niekoľko detí a zomrela v roku 1760 ako 77-ročná. Mercy Lewis sa po procesoch odsťahovala do Bostonu, kde porodila syna. Mary Walcott sa tiež vydala a mala niekoľko detí.

Ann Putnam sa v roku 1706 ako jediná z celej skupiny za svoje konanie verejne ospravedlnila. Tvrdila, že nekonala z nenávisti ani zo zloby, ale bola zvedená Satanom. Zároveň prosila Boha, aby jej odpustil. Zomrela v roku 1716 vo veku 37 rokov. O osudoch zvyšných dievčat neexistuje dostatok spoľahlivých záznamov.

Salemské procesy sa dočkali zasväteného skúmania od historikov, psychológov, psychiatrov či sociológov. Tí sa snažili vysvetliť, ako k takejto tragédii vôbec mohlo dôjsť. Prečo si malé dievčatá vymysleli príbehy o čarodejniciach a neváhali poslať na popravisko nevinných ľudí?

Otrava jedlom či masová hystéria?

Niektorí bádatelia nadhadzovali možnosť, že v Saleme mohlo dôjsť k otrave z potravín, konkrétne z kukuričného chleba. Je možné, že kukurica obsahovala námeľ, ktorým sa dievčatá otrávili. Otrava mohla vyvolať halucinácie či svalové kŕče. Iní odborníci to ale nepovažujú za pravdepodobné, pretože v takom prípade by podobné príznaky muselo mať oveľa viac ľudí, nielen skupina malých dievčat.

Iní zase poukazovali, že salemské procesy vyrašili zo spoločenskej klímy danej doby a extrémneho výkladu Biblie amerických puritánov. Ďalší tvrdili, že motívom dievčat mohol byť proste podivný žart či túžba po pozornosti, ktorá sa vymkla kontrole.

Experti, ktorí čarodejnícke procesy (nielen v Saleme) dlhodobo skúmali, sa prikláňajú skôr k názoru, že došlo k masovej psychogénnej chorobe, teda masovej hystérii. Tá bola navyše živená silným náboženským fanatizmom.

Salemské procesy ako alegória paranoje

Procesy v Saleme sa stali smutným symbolom prenasledovania čarodejníc v Amerike a ako námet si ich zvolilo mnoho umelcov, spisovateľov či filmárov. Za zmienku stojí napríklad legendárna divadelná hra The Crucible od Arthura Millera, ktorá mala premiéru v roku 1952 a knižne vyšla aj v češtine (ako Čarodějky ze Salemu).

Miller ju poňal ako alegóriu na obdobie takzvaného mccarthizmu, ktoré rozpútal senátor Joseph McCarthy. Ľudia boli vtedy obviňovaní a ostrakizovaní pre podozrenie zo špionáže pre Sovietsky zväz či z toho, že sú sami komunisti. Museli sa zodpovedať pred špeciálnymi komisiami a často boli úplne bez dôkazov uznaní za vinných. Medzi obete tohto obdobia patril aj samotný Miller. Ten v hre oproti histórii urobil niekoľko zmien.

Žiarlivosť ako spúšťač procesov

Abigail Williams má v hre 17 rokov (a nie 11) a John Proctor okolo 30-40 rokov (a nie 60). Miller si tiež vymyslel, že Williams a Proctor boli kedysi milenci. V skutočnosti to tak nemohlo byť už len kvôli ich veku. Navyše sa pred procesmi pravdepodobne ani nepoznali. V Millerovom diele je celá hystéria odštartovaná žiarlivosťou Abigail, ktorá chcela odstrániť Johnovu manželku Elizabeth a mať ho len pre seba.

Hra sa spočiatku stretla s chladným prijatím, dnes ale patrí k nesmrteľným klasikám svetovej literatúry. Dočkala sa aj dvoch filmových adaptácií, prvá prišla už v roku 1957 a režíroval ju Raymond Rouleau.

Odporúčame prečítať:

Si najedený, no stále máš chuť na niečo sladké. Odborníci vysvetlili, prečo to tak je

• Fakty a zaujímavosti
• Zdravie a fitness

Druhá a známejšia adaptácia dorazila do kín v roku 1996. Jej réžie sa chopil Nicholas Hynter, pričom scenár napísal sám Arthur Miller. Johna Proctora stvárnil Daniel Day-Lewis a Abigail Williams Winona Ryder. Miller si odniesol aj nomináciu na Oscara za najlepší adaptovaný scenár.

Narážky na salemské procesy sa objavili v ďalšom množstve rôznych filmov či seriálov, často hororových. Ako inšpiračný zdroj pre svoj horor Čarodejnica ich uviedol aj režisér Robert Eggers. Jeho príbeh sa síce odohráva niekoľko desiatok rokov pred hystériou v Saleme, ale okrem iného výrazne čerpá zo súdnych dokumentov a výpovedí.

Príspevok Desivé čarodejnícke procesy v Saleme stáli životy 19 nevinných ľudí. Odštartovali ich malé dievčatá je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Starovekí Egypťania ich maľovali na steny domov či hrobiek, našli sa aj ich sošky či mumifikované mačky. Ako sa však dejiny valili dopredu, na tieto roztomilé zvieratá sa začalo nahliadať radikálne odlišnou optikou. Obzvlášť v Európe raného novoveku nemali mačky na ružiach ustlané. Dokonca to vyústilo v ich hromadné zabíjanie.

Od obľúbených zvierat k pomocníkom Satana

Pritom ešte v stredoveku boli mačky na území Európy mimoriadne vážené. Ľudia si ich spájali s Pannou Máriou, keďže sa verilo, že práve mačka zahrievala malého Ježiška po narodení v Betleheme. Za to si od Márie vyslúžila pohladenie na hlave, po čom jej na nej mali ostať tri zreteľne viditeľné pásiky. S nimi sa stretávame hlavne pri mačkách so sivou či pásikavou srsťou.

Približne od 13. storočia, keď sa Európou začali šíriť inkvizičné plamene a procesy s čarodejnicami, však mačky prakticky okamžite upadli v nemilosť. Kvôli čomu to bolo? Zrejme zohral rolu aj ich temperament. Vieme, že mačky sú (napríklad na rozdiel od psov) pomerne nezávislé a samostatné zvieratá, ktoré si skrátka „žijú po svojom“ a nemajú príliš veľký rešpekt k autoritám.

Nie je žiadnym prekvapením, že v pazúroch inkvizície končili ženy, ktoré mali podobné povahové rysy: boli na svoju dobu nezávislé, samostatné, niečím sa vymykali, dokázali si hlasno povedať svoj názor a stáť si za ním. Okamžite sa teda vytvorilo spojenie, že mačka je v skutočnosti pomocníčkou čarodejníc či dokonca zosobnením samotného Satana.

Cirkev začala medzi obyvateľmi šíriť najrôznejšie povery. Tvrdilo sa, že mačky sprevádzajú čarodejnice na sabat, že sa na ne čarodejnice dokážu premeniť a že stretnúť mačku (najmä čiernu) znamená ukrutné nešťastie.

Čarodejnice tiež nelietali len na metlách či paliciach, ale aj práve na obrovských mačkách. Hovorilo sa tiež, že mačky dokážu mŕtvych ľudí znovu oživiť a zmeniť ich na upírov. Aj samotné mačky boli často vnímané ako inkarnácie upírov, ktoré sa vkrádajú k ľuďom a sajú z nich krv.

Mačky končili v plameňoch

Tieto zvieratá boli vyobrazované ako pomocníčky zlých síl, nástroje diabla a pápež Gregor IX. dokonca vyhlásil, že ich môžu chovať „len tí najhorší kacíri, odpadlíci a čarodejnice“. Mačka sa ale nespájala len s takzvanými čarodejnicami, teda ženami, ktoré boli v tých časoch (v dôsledku silnej mizogýnie) automaticky považované za hriešne bytosti.

Cirkev ich spojila aj s ďalšími, ktorých považovala za svojich nepriateľov. V tomto prípade išlo hlavne o židov, ktorí boli mimoriadne nenávidení, pretože sa im dávala za vinu takzvaná deicída (zavraždenie Boha v podobe Ježiša Krista).

Mohlo by ťa zaujímať:

Čarodejnícke procesy sa nevyhli ani Slovensku. Ktorú bosorku u nás upálili ako prvú?

• Fakty a zaujímavosti
• História

Vyústilo to v mnoho krvavých pogromov. Šepkali sa historky o tom, že židia v skutočnosti uctievajú mačky a dokážu sa na ne aj premeniť. Následne sa vkrádajú do domov kresťanov, na ktorých zosielajú kliatby, prípadne im akýmkoľvek spôsobom škodia.

Židia mali v skutočnosti k mačkám indiferentný vzťah a nikdy si ich nijako zvlášť nectili. Zrejme v tom zohral rolu fakt, že uctievanie týchto zvierat bolo dobre známe zo starovekého Egypta, od ktorého sa judaizmus snažil dištancovať.

Výsledkom tohto všetkého bolo, že pri upaľovaní nevinných žien spolu s nimi v ohni končili aj ich mačky (ak nejaké mali). Treba tiež dodať, že hoci cirkev ľuďom tlačila do hláv tie najhoršie povery, mnohí ľudia mačky aj tak chovali.

Zistili totiž, že dokážu byť veľmi prospešné, a to najmä pri chytaní potkanov či myší. Aj ich chovatelia ale podliehali rôznym bludným predstavám: verili napríklad, že z ladných pohybov mačiek sa dá vyčítať budúcnosť. Ľudoví liečitelia zase verili, že mačky dokážu pomáhať ľuďom vyzdravieť z najrôznejších chorôb.

Mačacie masakre postihli prakticky celú Európu

Viera v to, že mačky sú pomocníčkami démonických síl, ale bola pevne zakorenená a pretrvala vlastne celé stáročia. Následkom toho boli viaceré mačacie masakre, ktoré sa nevyhli prakticky žiadnej časti Európy. Dobre zdokumentované sú napríklad masakre mačiek z Francúzska či Belgicka. Práve v Belgicku je dodnes populárna akcia Kattenstoet (Festival mačiek).

Tá síce vznikla až v roku 1955, ale má korene v stredoveku a zabíjaní mačiek, ku ktorému na belgickom území dochádzalo. Dnes festival pozostáva z prehliadky, pri ktorej sa ľudia oblečú do mačacích kostýmov, deťom sa rozdávajú plyšové mačky a celý festival vyvrcholí veľkou vatrou, ktorá má byť spomienkou na upaľovanie mačiek v minulosti.

Vráťme sa však do temných časov inkvizície. Počas dňa svätého Jána (24. júna) sa v mestách pod jej patronátom konali zvrátené predstavenia, pri ktorých sa mačky zaživa upaľovali.

Svojou troškou prispeli aj bežní ľudia, ktorí na uliciach na vlastnú päsť chytali túlavé mačky a najrôznejšími hrozivými spôsobmi ich mrzačili a zabíjali. Hádzali ich vo vreciach zaživa do rieky, bili ich palicami, zväzovali ich lanami a vešali ako obesencov či na ne huckali psov.

Historik Norman Davies uvádzal, že obyvatelia si pohľad na trpiace nevinné zvieratá užívali, a keď mačky zavýjali od bolesti, ľudia na to často reagovali spokojným smiechom. Skutočne boli pevne presvedčení, že konajú „božiu vôľu“ a zbavujú svet démonických bytostí.

Premnoženie krýs a potkanov

Niektorí historici ale poukazovali na to, že týmto konaním si ľudia vykopali vlastný hrob. Populácia mačiek sa na území Európy drasticky znížila, čo ale znamenalo, že sa naopak premnožili myši, potkany a krysy. Mačiek bolo málo, hlodavce nemal kto loviť a ľudia sa s nimi trápili sami. Krysy im ale spôsobovali obrovské nepríjemnosti a pustošili zásoby úrody.

A údajne práve kvôli ich nadmernému premnoženiu vypukla pandémia Čiernej smrti (bubonického moru). Tú pravdepodobne spôsobila baktéria yersinia pestis, ktorú prenášali práve krysy.

Čierna smrť patrí k najhorším pandémiám ľudstva a trvala v rokoch 1346 až 1453. Počas nich zahynula približne celá polovica obyvateľov Európy, čo predstavovalo 25 až 34 miliónov ľudí, celosvetovo sa počet obetí vyšplhal až k 75 miliónom.

Krysy a potkany boli dlho považované za hlavných páchateľov bubonického moru. Avšak podľa nových výskumov sa zdá, že v skutočnosti bol do Európy zavlečený z Ázie prostredníctvom hlodavca pieskomila veľkého. Aj dnes ale panuje konsenzus, že hoci potkany samotný mor nespôsobili, minimálne zohrali podstatnú rolu pri jeho rozšírení.

Zabíjanie mačiek ako nástroj pomsty

Americky historik Robert Darnton vo svojej knihe esejí The Great Cat Massacre (Veľký mačací masaker) opisuje aj jeden konkrétny prípad vraždenia mačiek, ku ktorému došlo v roku 1730 vo Francúzsku. V 18. storočí už síce povery o mačkách ako o služobníčkach čarodejníc začali ustupovať do úzadia, ale v pamäti ľudí stále pretrvávali.

Darnton vo svojej knihe poukázal na prípad, keď túto poverčivosť vo svoj prospech využili tovariši tlačiarenskej dielne istého Jacquesa Vincenta. Ten bol údajne mimoriadne krutým a lakomým majstrom, ktorý sa o svojich tovarišov vôbec nestaral. Oveľa väčšiu slabosť mal pre mačky, ktorých choval hneď niekoľko.

Tovariši ich nenávideli, pretože mačky dostávali často lepšiu stravu než oni, navyše ich v noci budili svojím hlasným mraučaním a háraním. Zvuky boli často dosť desivé a poverčivejším ľuďom naozaj mohli pripomenúť zavýjanie akýchsi čarodejníckych či pekelných síl.

Tovariši sa teda rozhodli pánovi pomstiť. Jednej noci sa usadili pod okennú rímsu Vincentovho bytu a začali zvuky mačiek napodobňovať. Dokonca im úmyselne pridali ešte väčšiu dávku desivosti. Vincent a jeho manželka sa na smrť vystrašili a verili, že ich mačky niekto preklial. Obávali sa, že tým pádom začne upadať aj ich podnik.

Mohlo by ťa zaujímať:

10 najzaujímavejších bohov, v ktorých Slovania verili ešte pred nástupom kresťanstva

• Fakty a zaujímavosti
• História

Hneď ráno majster tovarišom rozkázal, aby sa mačiek zbavili. Tí úbohé zvieratá pochytali, hodili do vriec a na smrť ich dobili palicami či metlami. Podľa Darntona sa pri tom smiali tak, že im slzili oči. Jeden z nich sa po celej „akcii“ mal vyjadriť, že išlo o ten „najvtipnejší okamih, aký kedy zažil“. Keď o ňom ale dnes čítame, behá nám mráz po chrbte z toho, že sa niekto dokázal k zvieratám správať tak barbarsky a sadisticky.

Niektoré povery pretrvali dodnes

S nástupom novoveku začali povery o mačkách konečne slabnúť a tieto zvieratá sa opäť stali obľúbenými (nájdeme ich na mnohých obrazoch z tej doby). Zrejme definitívne sa s ich prenasledovaním prestalo koncom 18. storočia. Ľudia začali mačky šľachtiť a systematicky chovať. Tento chov v Európe trvá už 150 rokov.

Dnes patria mačky spolu so psami k najobľúbenejším domácim miláčikom. Už by sme asi márne hľadali (našťastie) ľudí, ktorí tieto dôstojné zvieratá považujú za nečisté či démonické. Napriek tomu istý stupeň vnímania mačiek ako magických pomocníkov v kolektívnej pamäti ostal.

Keď napríklad sledujeme filmy, seriály či animované rozprávky, v ktorých sa objavia čarodejnice, takmer vždy pri sebe majú aj čiernu mačku. Alebo si len spomeň, koľkokrát si videl nejakú halloweensku výzdobu s postavami čarodejníc, na ktorých pleci spokojne sedela mačka.

Ešte aj dnes sa zvykne hovoriť, že keď pred tebou prejde cez cestu čierna mačka, značí to nešťastie. Traduje sa tiež, že mačka má deväť životov, či to, že ak ju zhodíme z veľkej výšky, vždy dopadne na nohy a nezraní sa.

Odporúčame prečítať:

Nemožné sa stane skutočnosťou: Metallica príde na Slovensko. Legendárna kapela by mohla vystúpiť na letisku vo Vajnoroch

• Hudba
• Slovensko

Netreba snáď zdôrazňovať, že hoci mačky majú naozaj rýchle reflexy, pád z veľkej výšky ich môže zraniť rovnako ako každé iné zviera. Tvrdenie, že mačky prinášajú smolu, je považované za obyčajnú poverčivosť, ktorá nemá žiadnu oporu v realite. Stojí za zmienku, že viacerí ľudia, naopak, čiernu mačku považovali za dobré znamenie.

Do tejto kategórie patrili najmä námorníci a rybári, ktorí verili, že prítomnosť čiernej mačky na ich lodiach im prinesie bezpečnú plavbu a dobrý lov.

Príspevok Mačky sa v minulosti spájali s čarodejníctvom. Ľudia ich zvykli hromadne zabíjať je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

„Čarodejnicu nenecháš nažive!“

Viera v mágiu a čarodejníctvo je stará ako ľudstvo samo. Prvé zmienky o údajných čarodejniciach a čarodejníkoch nájdeme už v staroveku. Nevyhýbali sa antickému Rímu, starovekej Babylonii či Indii. Základ pre prenasledovanie domnelých čarodejníc položila aj Biblia, konkrétne kniha Exodus, kde nájdeme priamy príkaz: „Čarodejnicu nenecháš nažive!“

Najväčší rozmach zažili čarodejnícke procesy približne medzi rokmi 1450 až 1750. Prípady podobných procesov by sme mohli vysledovať aj skôr, ale pravdou je, že neboli príliš časté. Viaceré cirkevné autority sa k problematike čarodejníctva stavali negatívne a procesy považovali za výsledok povier. Pokiaľ aj k nejakým procesom dochádzalo, často sa údajnej čarodejnici uložil mierny trest pokánia, prípadne exkomunikácia z cirkvi.

Pápež Ján XXII. však už v roku 1326 vydal bulu Super illius specula, ktorá čarodejníctvo stotožnila s kacírstvom. Inkvizícia mala právo kacírov mučiť, kým sa nepriznajú. Napriek tomu treba dodať, že procesy s kacírmi a údajnými čarodejnicami boli stále skôr vzácne. To sa ale začalo radikálne meniť koncom 15. storočia. V roku 1484 vydal pápež Inocent VIII. neslávne známu bulu Summis desiderantes affectibus, v ktorej podporil inkvizítorov Heinricha Kramera a Jacoba Sprengera.

Vyslal tým teda signál, že prenasledovanie čarodejníc je nielen v poriadku, ale je povinnosťou každého skutočného kresťana. Práve táto bula otvorila dvere masovému prenasledovaniu a čarodejníckym procesom, ktoré si vyžiadali najviac obetí.

Kladivo na čarodejnice

Samotný Heinrich Kramer, ktorý bol dominikánsky mních a inkvizítor, tiež v roku 1486 vydal spis Malleus maleficarum (v preklade Kladivo na čarodejnice). V niektorých vydaniach je ako spoluautor uvádzaný aj Jacob Sprenger, hoci historici sa domnievajú, že jeho meno bolo k spisu prilepené až ex post a v skutočnosti ide o Kramerovo dielo.

Malleus maleficarum obsahuje podrobné informácie o čarodejniciach a ich praktikách, popisuje aj postupy používania mučenia a trestov pre odsúdených. V niektorých článkoch sa môžeme dočítať, že spis Malleus maleficarum bol niečo ako „základná príručka“ pre všetkých inkvizítorov pri nasledovných čarodejníckych procesoch, to však nie je pravda.

Hoci Kramera podporil aj spomínaný pápež Inocent VIII., tomu sa pre svoj spis nepodarilo nájsť podporu medzi kresťanskými duchovnými. Viacerí z nich knihu odsúdili ako nemorálnu, keďže schvaľovala to najhoršie mučenie. Historici sa dnes zhodujú, že Heinrich Kramer bol psychicky narušený muž, ktorý fanaticky nenávidel ženy. Zároveň bol posadnutý sexom a mnohé podrobné líčenie pohlavného styku čarodejníc s démonmi či diablom v podobe zvieraťa nájdeme aj v jeho neslávnom spise.

Inšpiráciou pre jeho napísanie bol pravdepodobne jeho konflikt so ženou menom Helena Scheuberin. O jej živote je známe len málo, ale podľa všetkého sa narodila v Rakúsku a išlo o ženu, ktorá bola výrazne nezávislá a vždy priamo hovorila, čo si myslí. Scheuberin veľakrát vyhlasovala, že Kramer je „vtelený diabol a zlý človek“, a hovorí sa, že keď okolo neho prechádzala na ulici, opľula ho.

Reakcia prišla rýchlo. Helena Scheuberin bola obvinená z čarodejníctva a vykonávania čiernej mágie. Aj počas jej procesu sa Kramer zameriaval hlavne na sexuálny aspekt jej údajných zločinov, za čo si vyslúžil pokarhanie od biskupa. Na základe dokazovania sa následne podarilo odhaliť, že viacero svedkov bolo voči Helene Scheuberin zaujatých, navyše v tej dobe sa čarodejníctvo ešte väčšinou netrestalo smrťou.

Scheuberin tak bola oslobodená a sudcovia jej uložili pokánie. Kramer zúril a stále sa snažil prípad zvrátiť. Jeho fanatická nenávisť dospela do takého bodu, že mu biskup Karl Golser vyslovene prikázal, aby sa prípadom ďalej nezaoberal, a dokonca ho označil za šialenca.

Mučenie a trest

Mučenie bolo neoddeliteľnou súčasťou čarodejníckych procesov. Využívalo sa na to, aby sa obvinení priznali. Obvinení sa ponárali do vody, bodali ihlami, drvili im palce (pomocou palečnice) a nohy (španielskou topánkou) či ich vyťahovali na škripec.

Je asi pochopiteľné, že takmer všetci sa po takomto neľudskom mučení priznali, hoci boli nevinní. Aj mnohí tí, ktorí sa zastrájali, že sa nikdy nepriznajú, sa často už pri samotnom pohľade na mučiace nástroje zrútili a priznali vymyslené obvinenia.

Vinné čarodejnice boli takmer bez výnimky odsúdené na trest smrti, ktorý sa najčastejšie vykonával upálením na hranici. Verilo sa totiž, že oheň má očistnú moc a spolu s čarodejnicou zničí aj samotné temné kúzla. Na území Spojených štátov sa mučenie využívalo tiež, ale v prípade trestu smrti sa vinníci väčšinou obesili.

Medzi najznámejšie a najhoršie čarodejnícke procesy, ktoré sa na území Ameriky odohrali, boli tie z mestečka Salem zo štátu Massachusetts z rokov 1692 a 1693. V centre bola skupina mladých dievčat, ktoré dostávali nevysvetliteľné záchvaty. Lekár určil, že ide o následok čarodejníckej kliatby.

Tieto dievčatá následne tvrdili, že dokážu vidieť démonov a čarodejnice. Začali obviňovať obyvateľov mesta, väčšinou ženy. Výnimkou ale neboli ani deti. Hoci obvinení v tomto prípade neboli mučení, súd odmietol uznať ich vyhlásenie o nevine. Skupina dievčat totiž tvrdila, že ide o diablových vyslancov, priamo na súde mali záchvaty a pravdepodobne aj halucinácie.

Celkovo bolo počas salemských procesov popravených 19 nevinných ľudí. Mnohí ďalší skončili vo väzení.

Procesy na Slovensku a v Česku

Čarodejnícke procesy sa nevyhli ani Slovensku či Česku, hoci je pravdou, že tu zväčša nedosahovali takú intenzitu. To ale neznamená, že neboli brutálne a krvavé. Medzi najznámejšie procesy patria tie na Šumpersku, ktoré prebiehali v rokoch 1678 až 1696 vo Velkých Losinách na území Česka.

Tým sme sa venovali aj v samostatnom článku. Predsedal im právnik a laický inkvizítor Jindřich František Boblig z Edelstadtu, ktorý má na svedomí viac ako 100 popravených. Na hranici skončil aj obľúbený kňaz Kryštof Lautner, ktorý sa snažil Bobliga zastaviť.

Čarodejnícke procesy v Sliezsku (Jesenicko) sa konali v rokoch 1622 až 1684. Inkvizičný tribunál viedol biskupský advokát Jan Grosser. Celý prípad odštartoval manžel Barbory Smiedovej, ktorý svoju ženu obvinil, že ho chcela zabiť otráveným syrom a mágiou spôsobila uhynutie dobytka.

Po mučení Smiedová označila ďalších päť nevinných, ktorí následne po mučení označovali ďalších a ďalších ľudí. Celkovo bolo v týchto procesoch upálených minimálne 350 ľudí, niektoré odhady hovoria až o 500 popravených. Presné údaje nemáme, keďže protokoly zo súdov boli v 19. storočí zničené.

Na území dnešného Slovenska neexistovala svätá inkvizícia, takže procesy s domnelými čarodejnicami mali na starosti svetské súdy (to ale nebolo nič zvláštne, keďže čarodejníctvo bolo vnímané ako cirkevno-svetský zločin). Podľa historických záznamov sa úplne prvá poprava odsúdenej čarodejnice odohrala v roku 1506 v meste Štítnik. Rôzne procesy sa ale konali aj v Košiciach, Banskej Štiavnici, Bratislave, Komárne a v Bardejove.

V Bratislave (teda Prešporku) bola prvou upálenou ženou Agatha Toott Borlobaschin. Upálili ju pri Michalskej bráne v roku 1602 a na mieste jej popravy je dodnes pamätná tabuľa. Celkovo na území Slovenska počas prenasledovania čarodejníc zahynulo približne 250 nevinných ľudí. Počet obetí však môže byť vyšší. Úplne posledné tri ženy obvinené z čarodejníctva na Slovensku upálili v roku 1741 v Krupine.

Čarodejnícke procesy na území Európy definitívne skončili v prvej polovici 18. storočia, keď Mária Terézia vydala trestný poriadok, ktorým zrušila mučenie a výrazne zmiernila tresty. Vyhlásila, že žiadne čarodejnice neexistujú a všetci ľudia sú si pred zákonom rovní.

Náboženský fanatizmus a hystéria

Problematikou čarodejníckych procesov sa zaoberalo a zaoberá mnoho historikov, sociológov, psychológov aj psychiatrov. Podľa nich za ne mohol náboženský fanatizmus, náboženská hystéria a silná mizogýnia (nenávisť voči ženám), ktorá bola v tej dobe veľmi rozšírená. Niektorí historici poukazovali aj na možnosť otravy zo zhnitých plodín, ktorá mohla spôsobovať halucinácie.

Podobnými procesmi sa zvykli „riešiť“ susedské spory, prípadne sa odstraňovali ľudia, ktorí boli z nejakého dôvodu nepohodlní. Napríklad mohlo ísť o bohatých mešťanov, ktorých majetok si následne rozdelili inkvizítori či členovia svetského súdu.

Najčastejšími obeťami boli ženy a špeciálne také, ktoré sa niečím odlišovali. Väčšinou boli nezávislé, nebojácne a nebáli sa hovoriť svoje názory. Druhou skupinou boli staré ženy, väčšinou bylinkárky, ktoré pomocou prírodnej medicíny pomáhali chorým.

Procesy aj v 21. storočí a odraz v kultúre

Žiaľ, ani dnes nemôžeme úplne povedať, že by tieto procesy boli záležitosťou dávnej minulosti. Dodnes totiž čarodejnícke procesy a popravy prebiehajú vo viacerých krajinách na svete. Patrí sem najmä subsaharská Afrika, India, Saudská Arábia či Haiti.

Procesy sa stali inšpiráciou pre mnohých umelcov, spisovateľov či filmárov. Medzi najznámejšie diela patrí divadelná hra Čarodejnice zo Salemu od Arthura Millera. Ako už názov hovorí, Miller v nej dramatickým spôsobom poňal salemské procesy. Okrem toho je ale jeho dielo alegóriou na paranoju a prenasledovanie ľudí, ku ktorému dochádzalo v 50. rokoch v Spojených štátoch.

Pod vedením senátora Josepha McCarthyho bolo totiž veľa ľudí falošne obvinených zo spolupráce so Sovietskym zväzom či zo špionáže. Výsledkom bolo mnoho zničených životov. Millerova dráma bola niekoľkokrát aj sfilmovaná, asi najznámejšou verziou je tá z roku 1996 od Nicholasa Hyntera.

Na základe salemských procesov vzniklo aj obrovské množstvo iných kníh a filmov. V našich končinách je veľmi známy román Kladivo na čarodejnice od Václava Kaplického, ktorý bol neskôr úspešne sfilmovaný Otakarom Vávrom. Román aj film sa inšpirovali procesmi vo Velkých Losinách.

Výraz „hon na čarodejnice“ sa tiež stal synonymom pre ničím nepodložené obvinenia a paranoju.

Príspevok Prenasledovanie čarodejníc patrí k temným kapitolám histórie. Padli mu za obeť státisíce žien je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Domov prídeš totálne unavený a vlastne si v robote nič nedokončil. Určite to takto vyzerá viac-menej aj u vás v práci. Pracovné návyky a vlastnosti niektorých kolegov vedia znechutiť každé pracovné prostredie. Je dôležité vedieť oddeliť súkromný život od pracovného, aby sa človek z toho nezbláznil. A ešte dôležitejšie je nebyť tým kolegom, z ktorého sa idú všetci zblázniť.   

Možno si myslíš, že si miláčikom vašej firmy, no aj tak si prečítaj tento článok a možno zistíš, že za niektoré činnosti by ťa tvoji spolupracovníci najradšej zadrhli. 

1. Pýtaš sa ostatných na veci, na ktoré by ti vševediaci Google odpovedal za 1 sekundu. 

2. Počúvaš príliš nahlas hudbu. Buď si kúp kvalitné slúchadlá alebo si to stíš.

3. Ak si chorý, ostaň doma. V práci sa nevyliečiš a len nakazíš ostatných.

4. Nemusíš každého oboznamovať s tvojimi osobnými problémami. Nie je to profesionálne a nikoho to nezaujíma.

5. Neustále nakúkavanie do cudzích kancelárií je neuveriteľne otravné a vyrušuje to.

6. Kolegu môže poraziť z toho, že si nechávaš vysvetľovať jednu a tú istú vec stále dookola. Hneď si to zapíš, ak si to nevieš zapamätať.

7. Chodiť do práce neskoro je asi tá najotravnejšia vlastnosť, akú môže kolega mať. Myslíš si, že ostatní kolegovia by si nepospali o polhodinku dlhšie? Navyše riskuješ padáka.

8. Nepožičiavaj si jedlo z chladničky bez opýtania. Tebe by sa tiež nepáčilo, keby ti zmizol zo spoločnej kuchynky kebab, na ktorý sa od rána tešíš.

9. Neodpočúvaj cudzie hovory. Hlavne, ak sa netýkajú teba a tvojej práce. Nikto nemá rád klebetníkov.

10. Upratuj po sebe. Na vlastnom stole si maj, čo chceš, ale na spoločných miestach, akými sú kuchynka a toaleta, sa správaj ako dospelý civilizovaný človek.

11. Nenechávaj kolegom na stole odkazy. Počkaj si, až sa vrátia a vyriešte si to z očí do očí. Vyhnete sa nedorozumeniam a vyriešite to aj skôr.

12. Ak máte spoločný kávovar a dopiješ poslednú kávu, nahlás to príslušnému nadriadenému. Nikto tam nie je tvoj sluha a je aj tvoja povinnosť starať sa o dobré priateľské vzťahy. 

13. Nehraj sa na firemného policajta. Nie si žiadny manažér, či majiteľ. Správaj sa primerane tvojmu postaveniu.

14. Nemeň teplotu na termostate bez opýtania sa ostatných. Ak ti je v práci zima, teplejšie sa obleč. Ak je ti stále teplo, otvor si okno.

15. Ak máš zvučný hlas, kontroluj svoj smiech.

16. Možno si pyšný na to, koľko správ ti chodí na mobil a chceš, aby o tom všetci vedeli. Ale nezabúdaj, že je to otravné, tak buď taký láskavý, a stíš si notifikácie.

17. Nepožičiavaj si peniaze od kolegov. Presne vedia, koľko zarábaš a aj kedy ti chodí výplata. Navyše ich vidíš každý deň a bude im aj tebe nepríjemné byť im niečo dlžný.

18. Dbaj o osobnú hygienu, kolegovia s tebou musia pretrpieť 8 hodín v uzavretom priestore. Ale starostlivosť o hygienu si nenos do práce. Nikto nie je zvedavý na tvoje strihanie nechtov na nohách.

19. Nie si už na základnej škole, ak urobíš chybu, priznaj sa. Zapierať je detinské, aj tak sa na to príde.

20. A najhoršia vlastnosť, za ktorú ťa bude nenávidieť aj vrátnik a kuchárka v závodnej jedálni, je neustále sa pchanie do zadku šéfovi. Nemusíš s ním vo všetkom súhlasiť a žalovať na ostatných kolegov. Aj tak ťa nepovýši.

Príspevok Otravné činnosti, za ktoré ťa tvoji kolegovia budú nenávidieť je zobrazený ako prvý na EMEFKA.