Týmto spôsobom infiltrovali populárnu kultúru a zanechali za sebou milióny fanúšikov rôznych národností, pohlaví a vekových kategórií. Existujú ale aj skutoční superhrdinovia?

Áno. Sú skutoční. Nehovoríme tu o vojnových hrdinoch a ani o hrdinoch z bežného života, ktorí vám dajú kávu zadarmo alebo zachránia mačiatko zo stromu. Nie, tu ide o skutočných superhrdinov, čo pomáhajú, chránia a popri tom ešte nosia fantastické kostýmy a kreatívne mená. Po celom svete je ich hojne a často sa zlučujú do skupín, podobne ako Avengeri od Marvelu alebo Justice League od DC.

Ako teda funguje život skutočného superhrdinu? Treba povedať, že nikto nie je Iron Man. Ak by aj bol, pravdepodobne by nelietal v kovovom odeve nad našimi hlavami a nebil sa so superzloduchmi na trati F1, ako bolo znázornené vo filme Iron Man 2.

Mohlo by ťa zaujímať:

Nenechaj si ujsť zľavu, aká tu ešte nebola. S naším PREMIUM sa počas leta nudiť nebudeš

• Slovensko
• Zábava

Dosť pravdepodobne by sa skôr podobal na niekoho, ako je Elon Musk. Skutočný hrdina je omnoho, omnoho skromnejší a trocha menej elegantný, ako si určite, drahý čitateľ, všimneš počas čítania tohto článku.

Skutoční superhrdinovia a ich pôvod

„Real Life Super Heroes“, alebo v skratke RLSH, je spoločenský fenomén, ktorý je zodpovedný za vznik reálnych superhrdinov. Berú si inšpiráciu z komiksov a filmov a správajú sa podobne ako ich obľúbení superhrdinovia. Nikto sa, samozrejme, nespráva ako Batman alebo Iron Man, ale vytvárajú si vlastné prezývky a kostýmy, založené na ich individuálnom zameraní a pôsobisku.

Ich schopnosti sú, na rozdiel od komiksov a filmov, pripútané k našej realite. To znamená, že drvivá väčšina z nich pobeháva po mestách a snaží sa pomáhať zákonu. Niektorí prenasledujú kriminálnikov, iní zas pomáhajú slabším a všeobecne sa snažia prispieť k dobru svetovej alebo lokálnej spoločnosti.

Najväčší rozkvet skutočných superhrdinov nastal po premiére filmu Kick Ass v roku 2010. Niektorí už fungovali pred danou premiérou, médiá im ale začali dávať pozornosť až potom. Začal sa o nich dozvedať svet.

Po príchode Nolanovej Batman trilógie sa do ich radov pripojilo ešte väčšie množstvo superhrdinov. Ďalšími inšpiráciami boli rôzni environmentalisti a zabávači, čo používali svoje kostýmy na budovanie svojej alternatívnej osobnosti.

Prví skutoční superhrdinovia

Prvými skutočnými superhrdinami a zároveň aj superhrdinskou skupinou boli „The Guardian Angels“. Tí sa v roku 1979 rozhodli pomáhať polícii v boji proti rozsiahlemu kriminálnemu svetu vtedajšieho New Yorku. Ich skupina sa eventuálne premenila na dobrovoľnícke hnutie, ktoré funguje dodnes.

Niektorí z týchto skutočných superhrdinov prestali používať označenie „Real Life Super Heroes“ a radšej sa označujú za „Citizen Heroes“ alebo „Costumed Vigilantes“. Keďže sú superhrdinovia vo filmoch často zobrazovaní ako božské bytosti a oni sú skôr aktivistami a dobrovoľníkmi, označenie „Real Life Super Hero“ pre nich predstavuje niečo dehonestujúce.

Pozrime sa teda na zopár príkladov takýchto superhrdinov. Najviac sa ich nachádza, pochopiteľne, v Spojených štátoch amerických, avšak po ich „schopnostiach“ nie je núdza ani v najvyspelejších severských krajinách a v Európe. Žiadny z nich neoplýva žiadnou superschopnosťou, jedine snahou spraviť zo sveta lepšie miesto na život.

Polar Man

Začneme od Kanady. Polar Man je muž, ktorý cez zimu pomáha odhadzovať návaly snehu a cez leto pomáha čistiť detské ihriská. Žije v meste Limestone City a jeho persóna je inšpirovaná starou aljašskou legendou o bielom mužovi jazdiacom na medveďovi, nosiacom zásoby jedla všetkým tým, ktorí to potrebujú. Jeho superhrdinská persóna začala rásť, keď v štrnástich rokoch uvidel, ako malé dieťa bije jeho rovesník.

Jeho aktivity, pod ktorými rozumieme asi neustále a profesionálne odhŕňanie zasnežených ciest, sa dali vystopovať naprieč niekoľkými kanadskými mestami. Väčšinu svojho života prežil v meste Iqualit, kde sa narodil. Tu sa každodenne činil, až sa medzi miestnymi stal skutočným superhrdinom. Dnes je z neho pravdepodobne starší pán, ktorý ale naďalej pomáha všetkým okolo neho.

Angle Grinder Man

Angle Grinder Man je zázrak. Jeho osoba je presne to, čo by sme aj my Slováci sem tam potrebovali. Skutoční superhrdinovia nemajú v Anglicku také veľké zastúpenie, avšak on z ich davov vytŕča. Angle Grinder Man, ako už meno asi naznačuje, bol chlapík, ktorý po nociach chodil s karbobrúskou po Londýne a odpiľoval papuče na autách, aby mohli turisti a miestni voľne utiecť pred hrozbou pokuty.

Superbarrio Gómez

Superberrio je mexický superhrdina, ktorý využíva protesty a nenásilné spôsoby na boj proti kriminalite. Svoje pôsobenie započal v roku 1987, čo z neho spravilo jedného z prvých skutočných superhrdinov všetkých čias. Na začiatku svojej kariéry pomáhal chudobným ľuďom a jeho výkony boli pokryté mnohými médiami.

V roku 1988 kandidoval na post mexického prezidenta. Jeho kostým pozostával hlavne z červenej farby, čo spôsobilo, že ho na protestoch nebolo ľahké prehliadnuť. Niečo podobné platilo aj v roku 1989, keď sa pokúsil prejsť cez americkú hranicu, za čo ho o pár dní chytili za nezákonný prechod hranicami.

Pokračovanie článku nájdeš na druhej strane

Príspevok Kostýmy, chrabrosť a kreatívne mená. Dámy a páni, toto sú skutoční superhrdinovia z nášho sveta, zoznámte sa je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Niektoré z týchto trendov reflektovali spoločenské postavenie, iné zas slúžili praktickému, alebo skôr nepraktickému účelu a ďalšie zas predstavovali výdobytky najnovšej technológie tej doby. Rôzne krajiny, rôzne spoločnosti, rôzne trendy. Nebol by si za to, drahý čitateľ, aby sa niektoré z týchto neraz podivných trendov vrátili späť do obehu? Predsa len, väčšina z nich pochádza z Európy.

1. Obručové sukne

Začneme asi klasikou, ktorú môžeme vidieť v mnohých historických filmoch. Dámska móda si prešla mnohými stupňami vývoja. Čo sa týka Európy, tak tie najvýstrednejšie kúsky môžeme nájsť v období osemnásteho storočia, keď sa páni odievali do štíhlych frakov a dámy zaberali najviac priestoru v miestnosti.

Nosili totiž korzety, ktoré im zoštíhľovali driek, a k tomu ešte aj takzvané obručové sukne. Tie zas rozširovali ich boky. Ich konštrukcia pozostávala z rôznych materiálov. Niekedy boli drevené, inokedy zas kovové. Boli to ťažké, honosné a drahé kúsky módy, ktoré dakedy zapríčiňovali, že sa dámy museli do miestnosti presúvať bokom.

2. Vytrhané obočie a vysoké čelo

A ešte raz Európa a dámska móda, ktorá v sedemnástom storočí stavala na úpravu tváre. Vtedy sa vyššia trieda z istých dôvodov vyznačovala vysokým čelom. Dámy teda robili všetko pre to, aby túto vlastnosť dosiahli. Ak sa tak nestalo, mohli byť obeťami škandálu. Vo výsledku si teda vytrhávali obočie a vyčesávali vlasy dozadu, aby sa ich tvár zdala čistá, vysoká a hlavne plná inteligencie.

Mohlo by ťa zaujímať:

Nenechaj si ujsť zľavu, aká tu ešte nebola. S naším PREMIUM sa počas leta nudiť nebudeš

• Slovensko
• Zábava

3. Viazanie nôh a čínske módne trendy

Čína sa do nášho zoznamu dostáva asi s najzvláštnejšími módnymi trendmi. Na rozdiel od európskych dám sa čínske slečny rozhodli vystavovať svoju spoločenskú pozíciu nie korzetmi a úpravami šatníka, ale výrazným zásahom do ich vlastnej stavby tela. Medzi tieto zásahy patrí napríklad „klasické“ viazanie nôh.

Tento úkon sa vykonával už v mladosti dievčat a trvalo aj niekoľko rokov, dokým sa noha vyformovala do žiadaného tvaru, ktorý mohol plynulo vliezť do útlych „lotusových topánok“. Boli to totiž tie topánky, ktoré predstavovali symbol vyššej vrstvy. Viazanie nôh bolo zakázané v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Dovtedy sa táto zvláštna tradícia vykonávala v rôznych častiach Číny naďalej.

4. Elektrické opasky

Devätnáste storočie, Európa, miesto technologického rozpuku, ktorý pociťoval aj obyčajný obyvateľ. Jednoduchšie žitie a všeobecne príchod elektroniky. Taký dôležitý vynález sa, samozrejme, pretavil aj do bežného života civilistu, a nie je teda prekvapením, že ľudia nosili elektroniku aj na sebe.

Jedným z týchto elektronických módnych doplnkov boli aj elektrické opasky. Tie mali svojim nositeľom prinášať blahodarné zdravotné účinky a zaisťovať im pozíciu medzi tými „moderne“ oblečenými. Bohužiaľ, opasky boli drahé a zdravotne neúčinné. Na trhu boli iba krátko, avšak naďalej predstavujú zaujímavý bod vo vývoji európskych módnych trendov.

5. Topánky chopine

Obdobie renesancie, teda pätnáste až sedemnáste storočie, prinieslo do sveta mnoho pokrokov. Či už v medicíne, rôznych umeniach, obchode alebo móde. Dámske módne trendy renesancie pozostávali z mnohých doplnkov. Masiek, vejárov, extravagantných účesov a hlavne topánok s názvom chopine.

Topánky chopine boli vlastne topánky na podpätku, avšak desaťkrát horšie. Dekorované všemožnými bižutériami a vyrábané tak, aby svoju majiteľku doslova povzniesli nad hlavy ostatných účastníkov spoločenskej udalosti. Topánky ale mali jednu veľkú nevýhodu – nedalo sa v nich poriadne chodiť. Aj tak si ale vyslúžili dosť veľkú obľubu, čo zapríčinilo to, že boli súčasťou módy približne dvesto rokov.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Myslíš, že dnešná móda je divná? Pozri sa na desať módnych trendov minulosti, ktoré tvoj názor zmenia je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Avšak, ešte na konci devätnásteho storočia guľôčkové pero neexistovalo. Predstavte si to, žiadne jednoduché stlačenie plastového vrchnáka nasledované okamžitým písaním a žiadny písací nástroj skrytý vo vrecku. Ešte k tomu sa písacie potreby toho obdobia rozlievali a boli vrcholne nepraktické.

Áno, pred guľôčkovým perom sa písanie pokladalo za umenie, príliš náročné pre bežného človeka, no po ňom, a po pár malých úpravách, sa stalo potrebou, ktorú vlastnila takmer každá domácnosť.

Predchodcovia guľôčkového pera

Najdôležitejší stupienok, ktorý muselo písanie prekročiť, bolo vtáčie pierko alebo vtáčie brko. To sa používalo už od šiesteho storočia a predstavovalo písaciu potrebu malého množstva populácie. Predsa len, kto vedel písať? Kto vôbec vedel čítať? Vtáčie brko bolo vynájdené v Španielsku a bolo vyrábané z labutích pierok.

Mohlo by ťa zaujímať:

Nenechaj si ujsť zľavu, aká tu ešte nebola. S naším PREMIUM sa počas leta nudiť nebudeš

• Slovensko
• Zábava

Rôzne kultúry a národnosti sa v rôznych obdobiach pokúšali o vynájdenie vlastných písacích potrieb. Rimania, cca roku 1300 pred Kristom, používali „kovový stylus“, najbližšieho dávneho predchodcu dnešného pera. Aziati využívali bronzové perá, Egypťania zas vynašli bambusové trstiny a Číňania používali ťaviu alebo myšaciu srsť na princípe štetca.

Spomenuté vtáčie brko ale nahradilo väčšinu z týchto starších písacích potrieb a viedlo k mnohým technologickým pokrokom. Eventuálne, v devätnástom storočí, nastal čas, keď bolo vtáčie brko nahradené perami s kovovým hrotom. Konkrétne išlo o plniace pero alebo kaligrafické pero, ako ho poznáme dnes.

Vysoká cena a nespoľahlivosť

V roku 1809 bolo teda oficiálne vynájdené plniace pero. Existujú polemiky o tom, že plniace pero vynašiel Leonardo Da Vinci za čias renesancie, avšak iba v náčrtoch. Jeho zápisky a kresby zobrazujú primitívne pero schopné udržať v sebe atrament. Jeho návrhy by v praxi používali podobné princípy gravitácie a fyziky na to, aby sa atrament udržal v pere, ale bol zároveň schopný sčasti vytiecť na papier.

Prvé plniace perá ale jednoducho neboli spoľahlivé. Kovový hrot sa zadrhával o povrch papiera a atrament často nekontrolovateľne vytekal. Tieto perá boli zároveň s tým aj extrémne drahé, stojace približne 150 dnešných dolárov. V tom období, od roku 1800 až 1900, vedelo písať a čítať približne iba 20 % svetovej populácie, čo úspechu plniaceho pera nepomáhalo.

V roku 1888 ale prišiel muž, ktorý plniace pero posunul o ligu vyššie. Americký inovátor John Loud vynašiel mechanizmus využívajúci malé guľôčky umiestnené nad veľkou kovovou guľôčkou na stopke pera. Malé guľôčky mali udržiavať atrament v pere a zároveň distribuovať atrament na veľkú guľôčku na základe jej pohybu po papieri.

Toto malo v teórii spôsobiť, že atrament sa už nebude prebytočne vylievať a namiesto toho sa po papieri roznesie v striedmom množstve. John Loud teda vynašiel prototyp guľôčkového pera. Bohužiaľ, jeho prototyp fungoval perfektne na tvrdších povrchoch, ako napríklad drevo a koža, avšak na papieri za sebou zanechával iba šmuhy. Jeho pero sa teda nikdy poriadne nedostalo do obehu.

Majster guľôčkového pera: Lázsló Bíró

A tak ubehli dekády úprav guľôčkového pera. Niektorí upravovali kovovú guľôčku, iní zas techniku dodávania atramentu na stopku. Ak bola veľká guľôčka príliš malá, jednoduchý pohyb pera po papieri spôsobil, že sa nahromadený atrament okamžite vylial. Ak bola príliš veľká, atrament by sa v stopke pera zasekol a na papier by sa nikdy nedostal.

Na základe týchto princípov môžeme vidieť, že vytvorenie funkčného pera bolo viac než náročné. Ešte k tomu, kovové guľôčky, na ktorých veľkosti fungovalo celé pero, sa nedali vyrobiť so stopercentnou presnosťou. Potom prišiel muž, ktorý zmenil dejiny – Lázsló Bíró.

Bíró prišiel na to, že hlavný problém nie je v konštrukcii pera, ale v atramente. Väčšina vtedajších pier využívala atrament na báze vody, ktorý sa okamžite vpíjal do textúry papiera a schol extrémne pomaly. Bíró začal experimentovať s atramentom na báze oleja. Ten mal vlastnosti opačného druhu. Bol hustejší, nedostával sa tak hlboko do papiera a schol oveľa rýchlejšie.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Bez tejto písacej potreby by svet nebol taký, ako ho poznáme. Vieš, kto vynašiel guľôčkové pero? je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Tisícky obyvateľov afrického kontinentu sem boli dovážané a používané na rôzne účely. Stávali sa vlastníctvom ich bielych pánov a ich život sa často končil veľmi rýchlo. Sem-tam sa ale medzi nimi objavil niekto, kto sa túto do spoločnosti vrastenú neľudskosť pokúsil prekročiť a zlomiť.

Niekto, kto si za svoj život prešiel mnohými takými pochmúrnymi, no aj inšpiratívnymi udalosťami, že sa z neho stala miestna legenda pretrvávajúca dodnes. Reč je o legendárnom otrokovi s menom Roque José Florêncio, alebo ako znela jeho prezývka – Pata Seca.

Svetové otroctvo

Obchod s afroamerickými otrokmi začal v pätnástom storočí a pokračoval v miniatúrnej mierke až do začiatkov devätnásteho storočia. Jeden z prvých záznamov týchto obchodov sa datuje na rok 1526, keď portugalská loď doplávala do Brazílie a vyložila tam svoj tovar – čiernych otrokov. Portugalci ale s týmto obchodom začali ešte skôr, pravdepodobne už v roku 1440.

Mohlo by ťa zaujímať:

Nenechaj si ujsť zľavu, aká tu ešte nebola. S naším PREMIUM sa počas leta nudiť nebudeš

• Slovensko
• Zábava

Aktívny obchod a dovážanie otrokov z Afriky trval až do roku 1807, keď sa britský parlament rozhodol podpísať dekrét o zrušení obchodu s otrokmi na území Britského impéria. Toto znamenalo veľký zvrat, keďže Britské impérium predstavovalo jedného z najväčších kupcov i dodávateľov otrokov toho času. Akýkoľvek dovoz otrokov z Afriky bol ilegálny.

Rok po tom sa k nim pridali aj Američania. Tí kvôli tlaku zo strany Britov taktiež prijali dekrét o zakázaní obchodu s otrokmi, avšak vnútorný obchod s nimi fungoval naďalej až do roku 1885. To znamenalo, že americkí „kupci“ už nemohli dovážať otrokov z Afriky, avšak mohli si s nimi robiť, čokoľvek chceli, ak boli na území Ameriky.

V roku 1833 sa Briti dokonca podpísali pod zákon o zrušení otroctva. Všetci otroci na ich území boli zrazu slobodní. Amerika ale takýto zákon ešte nepodpísala a jej posledným štátom, ktorý tak urobil, bola Brazília v roku 1888. Zneužívanie otrokov tu dovtedy naďalej pokračovalo vo veľkom. Približne 40 % Afroameričanov dovezených do „nového sveta“ bolo transportovaných rovno do Brazílie. Zvyšných 48 % išlo do Karibiku a zvyšok do USA.

Roque José Florêncio je dovezený do Brazílie

Zrušenie dovozu otrokov znamenalo, že sa otrokári museli odvrátiť od ľudskosti ešte viac a začať svojich sluhov množiť. Brazília bola od otroctva taká závislá, že ak by ich počet začal rapídne klesať, jej ekonomika by sa rozpadla. Afroamerickí sluhovia boli teda nútení do neustáleho rozmnožovania. Ak nejaká otrokyňa nebola schopná porodiť dostatok detí, mohlo ju to stáť život.

Tento princíp fungoval na báze veľkej továrne na otrokov. Otroci narodení v Brazílii boli od útleho veku zaradení do pracovnej sily slúžiacej na plantážach bielych boháčov. Mnoho otrokárov svojich sluhov množilo náhodne, iní si zas vyberali tých najlepších, aby slúžili čisto ako „rozmnožovací otroci“.

Jedným z týchto „množiacich“ otrokov bol Roque José Florêncio. Narodil sa v roku 1828 a počas svojho života splodil približne 250 detí. Jeho „majitelia“ sa o neho starali tak, aby si svoju krásu a vitalitu neustále udržiaval a aby bol vždy schopný splodiť otroka fyziologicky podobného jemu. Je hrôzostrašné pomyslieť si, že takto to na svete otvorene fungovalo až do devätnásteho storočia.

Pata Seca a dvestopäťdesiat detí

Roque José Florêncio dostal prezývku Pata Seca, čo znamená suchá päta. Rôzne zdroje hovoria rôzne príbehy, avšak najznámejší je, že svoju prezývku dostal kvôli chorobe, ktorá deformovala jeho nohu a zmenšila jej veľkosť, čo zapríčinilo to, že stále vyzerala vyschnuto. Pata Seca bol kúpený plantážnikom z mesta Sio Carlos v štáte Sao Paulo. Tu sa z neho stal takzvaný „escravo reproduktor“ alebo „rozmnožovací otrok“.

Uniesli ho už v útlom veku a väčšinu svojho detstva prežil ako otrok. O jeho pôvode a rodinných príslušníkoch sa veľa nevie. Spočiatku pracoval ako obyčajný pracovník na kávovej plantáži, avšak jeho vlastnosti ako charizma a fyzická nadradenosť z neho spravili popredného adepta na „rozmnožovacieho otroka“. Okrem toho bol ale aj inteligentný, nábožensky založený a veľmi chrabrý.

Jeho nadchádzajúcemu „povolaniu“ napomáhalo to, že sa medzi plantážnikov dostala povera, že mohutnejší otrok dokáže splodiť dvakrát toľko detí. Tak sa začala jeho cesta boja o život cez prácu „rozmnožovacieho otroka“. Ak by nesplodil dostatok potomstva, podobne ako pri zvyšku takýchto otrokov, jeho život by bol v ohrození.

Deti týchto otrokov boli od svojich rodičov zobrané a vyučené za sluhov starajúcich sa o domáce práce v domove ich pánov. Otrokári ich takto mali neustále pod dohľadom a mohli ich trénovať na prácu horšieho a traumatickejšieho kalibru, pred ktorou väčšinou neunikli.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Splodil približne 250 detí a zažil dve svetové vojny. To je Pata Seca, legendárny afroamerický otrok a jeho ešte legendárnejší život je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Niektorí ho pokladali za vizionára, ktorý mal do sveta priniesť nový poriadok. Iní zas upadli do nervozity pri obyčajnej zmienke jeho mena. Ďalší chceli jeho osobu vyslovene iba ukončiť. Jedna z najkontroverznejších osobností našich dejín je dodnes citeľná v najrôznejších odvetviach a jej život je naplnený zázrakmi, ale aj zlovestnými predzvesťami.

Jeho ikonická figúra ovplyvnila svet ezoteriky, okultizmu, ale aj rocku. Čo všetko musí človek spraviť, aby sa do dejín zapísal ako „najzvrátenejší“ muž všetkých čias? Nuž, dovoľ nám, drahý čitateľ, rozpovedať ti príbeh Edwarda Alexandra Crowleyho.

Ako sa z chlapca stala Beštia

Crowley sa narodil v roku 1875 v anglickom meste Warwickshire. Obaja jeho rodičia boli veľmi nábožensky založení ľudia a starý otec vlastnil veľký biznis v oblasti destilácie. Z tejto trojice mal na Crowleyho najväčší vplyv jeho otec Edward, ktorý vďaka solídnemu podielu z otcovej firmy odišiel do dôchodku skôr, než sa mladý Crowley narodil. Crowleyho matka Emily mala so synom značne cudzí vzťah, prezývajúc ho „Beštia“, kvôli jeho rebelskému správaniu.

Crowleyho rodičia boli súčasťou kresťanského odvetvia zvaného Plymouth Brethren alebo Plymouthské bratstvo. Toto zoskupenie diktovalo svojim nasledovníkom žiť život bez zbytočností a excesu.

Túžba míňať peniaze na pekné oblečenie alebo jesť viac, než je treba, bola jednoducho pokladaná za hriech. Ak už sa niekto odhodlal svoje túžby premeniť na realitu, bratstvo okamžite zakročilo.

Mladý Crowley bol vychovávaný v učení tohto bratstva, vzhliadajúc k svojmu otcovi, ktorý v bratstve zastával postavenie kazateľa. Napriek tomu sa ale mladý Edward začínal rysovať ako vyvrheľ. Namiesto toho, aby sa hral s deťmi svojho veku, radšej zostával doma a študoval Bibliu.

Toto spôsobilo, že bol týraný a zhadzovaný svojimi spolužiakmi. Naďalej ale pokladal svojho otca za svoju ikonu a chcel sa stať kazateľom, tak isto ako on.

Crowleyho otec zomrel, keď mal mladý Edward iba jedenásť rokov. Tak sa „Beštia“ dostala k tretine otcovho bohatstva a prechádzala z jednej školy do druhej. Jeho apetít po rebélii naďalej rástol, až dokým ho nepostihla krutá choroba. Doktori sa zhodli na tom, že ďalej takto žiť nebude môcť. Vtedy do situácie vstúpil Crowleyho strýko, ktorý navrhol, aby odišiel žiť na dedinu.

Tínedžerské časy rebélie a univerzita

Smrť otca sa pre Crowleyho stala zlomovým bodom. Vystriedal niekoľko škôl, na ktorých začal spochybňovať kresťanstvo. Svojim učiteľom vyznačoval v Biblii protichodné informácie a sám žil život priamočiaro oponujúci učeniu bratstva. Fajčil, masturboval a dokonca si objednával prostitútky, s ktorými prišiel o panictvo a zdieľal zopár pohlavných chorôb.

Crowley neznášal kresťanstvo a nevedel pochopiť, ako je možné, že sa svet riadi učením diktujúcim ľuďom, že všetko to, čo človeka robí šťastným, predstavuje iba hriech. V tomto období vystriedal niekoľko škôl, začal sa zaujímať o šach, poéziu a horolezectvo. Vo všetkých troch „koníčkoch“ exceloval. Stratil dokonca aj záujem o povolanie kazateľa.

Crowleyho matka zostala z tejto zmeny zaskočená. Prezývku „Beštia“ začala používať ešte častejšie. Crowley, potešený matkiným zhrozením, na jej správanie zareagoval jednoducho, stal sa presne tým, za čo ho matka považovala.

Jeho vrcholným aktom v mene „Beštie“ bolo, keď mal pohlavný styk s jednou zo služobníčok priamo na posteli svojej matky. Emily Crowley to, samozrejme, zistila a vyhnala slúžku preč. Obyčajné dievča, zvedené Crowleyho démonickým šarmom, sa muselo stať prostitútkou a zmiznúť v dejinách.

Mohlo by ťa zaujímať:

Nenechaj si ujsť zľavu, aká tu ešte nebola. S naším PREMIUM sa počas leta nudiť nebudeš

• Slovensko
• Zábava

Crowley neskôr poznamenal, že sa slúžka stala prvou obeťou Jacka Rozparovača, ktorého, vraj, osobne poznal. Vo svojich memoároch sa k svojim „študentským“ časom vyjadril takto:

Bol som v smrteľnom boji so sebou. Boh a Satan bojovali za moju dušu dlhé tri hodiny. Boh zvíťazil. Teraz mi zostáva už len jedna pochybnosť, ktorý z tých dvoch bol Boh?

– The Confessions of Aleister Crowley: An Autohagiography, 1929

Smrť otca a život so strýkom Tomom Bondom Bishopom mladého Crowleyho katapultovali do novej éry jeho života, alebo prebudili tú Beštiu, ktorú dnes poznáme.

Beštia sa prebúdza a Hermetický rád Zlatého úsvitu

Keď dvadsaťdvaročný Crowley konečne dokončil strednú školu, bol vyslaný na univerzitu v Cambridgi. Tu viedol šachovú ligu, študoval literatúru a publikoval perverzné básne pod aliasom. Samozrejme, jeho vyčíňanie tam nekončilo.

Okrem iných známostí sa zoznámil s Herbertom Jerome Pollittom, do ktorého sa zamiloval. Veľmi málo ľudí na škole vedelo o tom, že Herbert sa po nociach prezliekal za ženu a tancoval v kluboch. Crowleyho bisexualita ho ešte viac motivovala k tomu, aby nenávidel kresťanstvo.

Po vyštudovaní univerzity zdedil obrovské množstvo financií z rodinnej banky a mohol si robiť čokoľvek, čo chcel. Privlastnil si meno Aleister a vo veľkom si každý deň platil prostitútky a nakupoval drahé knihy o okultizme.

V tomto období si Crowley uvedomil, že vo fascinácii okultizmom nie je sám. Stal sa teda členom skupiny známej Hermetický rád Zlatého úsvitu. Jeho kolegom v tomto „zväze“ bol aj Bram Stoker, autor legendárneho Draculu, a mnoho ďalších známych tvárí.

Hermetický rád Zlatého úsvitu v podstate predstavoval klub „moderných“ čarodejníkov. Študovali preklady starých egyptských a jezuitských textov a snažili sa ich priniesť do reality, aby viac pochopili vnútro ľudstva.

Crowley sa na počiatku bál verejne priznať, že sa zaujíma o okultizmus. Na prvý míting rádu prišiel s umelými fúzmi, predstavujúc sa ako gróf Vladimir Svareff. O pár desiatok rokov neskôr sa Crowleymu podarilo stať sa tajným agentom britskej vlády, pretože mal v „životopise“ napísané, že infiltroval tajnú spoločnosť.

Crowley začal zanedlho stúpať v hierarchii rádu, ktorý sa na dennej báze oddával rituálom, filozofickým diskusiám a experimentom so snami. Rád veril v to, že dokáže svojimi kúzlami vyvolať anjelov a spovedať ich. Crowley neskôr pritvrdil a na stretnutia chodil pod vplyvom psychedelík, ktoré mali jeho zážitok zosilniť. Aristokratickí zbohatlíci a spisovatelia sa začali nad Crowleyho metódami čudovať, on ale nehodlal spomaliť. Práve naopak.

Prvá nora Beštie: Boleskine House

Kúpil teda vilu zvanú Boleskine House pri škótskom jazere Loch Ness, kde sa Crowley pokúšal vykonať „Abramelinov ceremoniál“. Počas 6 mesiacov nesmiete mať v podstate žiadny ľudský kontakt, žiadnu zábavu, žiadnu slobodu odchýliť sa od stanoveného rozvrhu, žiadny chľast, pravdepodobne žiadne drogy akéhokoľvek druhu a neustále priemerné jedlo. V kombinácii s nekonečnou požiadavkou byť nepretržite v rituáli. Nikdy ale nevidel žiadnych démonov ani anjelov, a tak sa z domu odtiahol.

O pár rokov neskôr si dom privlastnil popredný gitarista skupiny Led Zeppelin Jimmy Page. Page sa neskôr vyjadril, že dom bol skutočne prekliaty a Crowleyho rituály zanechali svoju stopu, ktorá mu nedovoľovala spávať. Možno sa Page iba snažil priložiť ruku k dielu a zveľadiť Crowleyho imidž, možno nie. V roku 2015 a 2019 bol dom značne zničený požiarmi, no jeho základy sú naďalej na mieste a lákajú mnoho turistov, zaujímajúcich sa o Crowleyho a okultizmus.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Beštia 666 a najzvrhlejší muž všetkých čias. Kto bol Aleister Crowley? je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Či už išlo o veľkých vladárov stretávajúcich sa s náhodami, celé impériá zakopávajúce o vlastnú márnotratnosť alebo históriu krášliace výstrelky zvierat, naše podivné dejiny majú všetko a ešte viac.

Kuriózne vynájdenie „Kobrieho efektu“

„Kobrí efekt“ je výraz označujúci situáciu, v ktorej pokus o zlepšenie stavu daný stav ešte zhorší. Od istého bodu v minulosti sa tento výraz používa dodnes. Áno, išlo o kobry.

„Kobrí efekt“ vynašli Briti na začiatku devätnásteho storočia, keď sa dostali do Indie a snažili sa tam vládnuť. V ceste im okrem mnohých iných vecí stáli kobry. Boli extrémne premnožené. Tak sa Briti rozhodli, že na každú jednu kobru vypíšu odmenu. Tá mala motivovať miestnych, aby jedovaté hady lovili.

Tento plán ale dopadol katastrofálne. Keďže bola cena ulovenej kobry nastavená vyššie, než bola cena chovu, asi si viete predstaviť, kam to smerovalo. Indovia začali plazy hromadne chovať a vždy jedného z vrhu usmrtili, predali a pekne zarobili. Populácia kobier teda naďalej rástla a India si pekne privyrobila. Až dokým na to Angličania neprišli.

Mohlo by ťa zaujímať:

Nenechaj si ujsť zľavu, aká tu ešte nebola. S naším PREMIUM sa počas leta nudiť nebudeš

• Slovensko
• Zábava

Incident fantómového holiča

V kalendári nie je dátum, ktorý by nejakým spôsobom nebol spájaný s vraždou. Sériových vrahov a masakrov máme v histórii viac než dosť. Amerika pýšiaca sa ich najväčším počtom ale ponúka aj trocha iný druh zlosynov. Jeden z nich mal za svojho vyčíňania stále našliapnuté na usmrtenie svojej obete, avšak tomuto mužovi, prezývanému „Fantómový holič“, išlo o niečo úplne iné.

V lete roku 1942 sa v americkom štáte Mississipi odohrala séria niekoľkých nočných vlámaní. Vlamač za sebou vždy zanechal stopy. Na oknách, cez ktoré do domov vošiel, zanechal škrabance. Čo ho ale zapísalo do miestnych dejín, bolo to, že nikomu nikdy neublížil. Iba im odstrihol pár centimetrov vlasov a odišiel.

Fantómový holič nebol nikdy dolapený. Jeho identita zostala anonymná a jeho „vystrájanie“ sa zapísalo aj do miestneho folklóru.

Napoleon a králičie prepadnutie

Kto nepozná Napoleona? Veľkolepý francúzsky dobyvateľ, ktorý si podrobil obrovskú časť európskeho kontinentu a dodnes je jeho osobnosť študovaná. Kontroverzný vojnový a politický génius sa však nemohol pripraviť na útok, ktorý mu pripravila sama matka príroda.

Napoleon sa po uzavretí Tylžského mieru v roku 1807 rozhodol osláviť túto dohodu klasickým lovom na králiky. Toto bola typická zábava pre aristokratov a vyššie postavených ľudí tej doby. Povráva sa, že Napoleonov pobočník Alexandre Berthier nazbieral stovky, niektoré pramene hovoria až tisícky králikov, ktoré mali byť vladárom a jeho novými spojencami postrieľané.

Problém ale bol, že králiky boli domestikované. Chlpaté hlodavce vyrazili zo svojich klietok a skákali priamo na Napoleona a jeho pobočníkov, snažiac sa vyšplhať sa na ich nohy a získať dáke krmivo. Pri takom veľkom počte si viete predstaviť, prečo musel Napoleon ujsť späť do svojho voza a z miesta čo najrýchlejšie potupne uniknúť.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Absurdné a podivné udalosti dejín. Čo za kuriozity sa skrývajú v našej histórii? je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Na začiatku tiež spomenul komentár používateľky, ktorá prišla s teóriou, že ženy sú na toalete kratšie, lebo vylučovanie nezasiahne ich bod G. Tým pádom im nespôsobuje príjemné pocity. Pritiahnuté za vlasy? Podľa Rajana vlastne ani nie.

Mužský bod G

„Prostata je často označovaná ako mužský bod G. Je to žľaza, ktorá sa nachádza tesne pred konečníkom,“ uviedol Rajan. „Obzvlášť veľký pohyb čriev môže túto oblasť stimulovať, čo vedie k eufórii.“ Pocit úľavy, ktorý muži zažívajú na toalete, môže byť podľa doktora Anisha Shetha taký intenzívny, že sa približuje k náboženskému zážitku či orgazmu.

Podľa neho vylúčenie obzvlášť veľkej stolice môže stimulovať nervy, ktoré vyvolávajú zážitok podobný orgazmu. „Výsledkom je pokles vašej srdcovej frekvencie a krvného tlaku, čo následne znižuje prietok krvi do mozgu,“ objasnil Sheth.

Príspevok Prečo trávia muži na záchode viac času ako ženy? Lekári majú zaujímavé vysvetlenie je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Cez deň v nich nájdeme aj obsluhu, v noci nie. Zákazníci si tovar nablokujú sami pomocou samoobslužných pokladní. Podmienkou pre vstup bude špeciálna aplikácia a banková identita.

Predajňa sa otvorí vo februári v meste Strakonice. „Bude otvorená v bežnej pracovnej dobe, rovnako ako teraz, len bude s nadstavbou, že ju aj po odchode personálu budú môcť ďalej využiť zákazníci,“ podotkol Roman Slamka, predseda Jednoty spotrebného družstva vo Volyni. „Tí, ktorí by novému konceptu nedôverovali, tam tak budú môcť nakúpiť rovnako ako doteraz.“

Predavači o miesta neprídu

Zákazníci budú mať k dispozícii celý obchod s výnimkou pultu s lahôdkami a údeninami. Koncept podobných predajní sa celkom dobre chytil v Škandinávii a korene by mohol zapustiť aj v Česku.

Podľa šéfa a marketingu siete Lukáša Němčíka tým ľuďom odpadne povinnosť plánovať si nákupy. Obchod jednoducho budú môcť navštíviť v ktorúkoľvek hodinu. Zástupcovia COOP zároveň na Facebooku ľudí ubezpečili, že zavedenie podobnej predajne neznamená, že by sa chystali prepúšťať.

„Predavačky a predavači neprídu o svoje miesta. Personál bude prítomný v štandardnej otváracej dobe,“ vysvetlili. Podobné automatické predajne plánujú otvoriť aj v iných mestách, napríklad v Českom Krumlove.

Príspevok V Česku otvoria predajne, v ktorých si ľudia nakúpia aj uprostred noci a bez obsluhy je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

1. Timothée Chalamet

Timothée Chalamet patrí medzi najtalentovanejších mladých hercov Hollywoodu. Zažiaril v snímkach Daj mi tvoje meno, Beautiful Boy, Malé ženy či The King. Na konte má jednu nomináciu na Oscara, dve nominácie na Zlatý glóbus a mnoho ďalších ocenení.

Naposledy sme ho mohli vidieť v epickom sci-fi Duna, komédii Francúzska depeša Liberty, Kansas Evening Sun a satire Don’t Look Up. Jeho meno však mnohí nevedia správne vysloviť. Pokiaľ k nim patríš aj ty, tak vedz, že správna výslovnosť v angličtine je Timotý Šalamej.

2. Chiwetel Ejiofor

Chiwetel Ejiofor má vo svojej filmografii plno skvelých filmov, menovite napríklad Americký gangster, 12 rokov otrokom, Marťan či The Boy Who Harnessed the Wind. Je tiež držiteľom Oscara, piatich nominácií na Zlatý glóbus či ceny BAFTA.

Medzi jeho posledné filmové zárezy patria snímky Locked Down či Infinite. Uvidíme ho aj v chystanej marvelovke Doctor Strange v mnohovesmíre šialenstva. Jeho meno by sa po správnosti malo vyslovovať Čúittel Edžíofor.

3. Saoirse Ronan

Mimoriadne talentovaná Saoirse Ronan je bezpochyby jednou z najlepších mladých herečiek súčasnosti. Dokázala to napríklad v cenených snímkach Grandhotel Budapešť, Lady Bird, Malé ženy, Ammonite či Francúzska depeša Liberty, Kansas Evening Sun.

V post-produkcii sa nachádza jej chystaný film See How They Run. Ronan má na konte už štyri nominácie na Oscara, jeden Zlatý glóbus a plno ďalších ocenení. Jej nezvyčajné krstné meno ale často nedokážu správne vysloviť ani jej kolegovia. Vyslovuje sa Sŕša.

Mohlo by ťa zaujímať:

14 celebrít, ktoré sa v médiách prezentujú úplne inak, ako v skutočnosti sú

• Celebrity
• Zábava

4. Lupita Nyong’o

Lupitu Nyong’o si môžeš pamätať z drámy 12 rokov otrokom, Čierneho pantera či hororu My. Táto charizmatická a nadaná herečka si odniesla Oscara, dve nominácie na cenu BAFTA, cenu Emmy či nomináciu na Zlatý glóbus.

Najbližšie by sme ju mali vidieť v akčnom trileri The 355 a neskôr tiež, samozrejme, v marvelovke Black Panther: Wakanda Forever. Jej meno sa vyslovuje Lupíta Ňjongo.

5. Djimon Hounsou

Djimon Hounsou si zahral v kúskoch ako Eragon, Constantine, Legenda o Tarzanovi, Kráľ Artuš: Legenda o meči či Aquaman. Nedávno sme ho mohli vidieť v Tichom mieste 2 a v našich kinách si čoskoro odbije premiéru aj akčňák The King’s Man: Prvá misia.

Hounsou momentálne chystá animák Blazing Samurai, uvidíme ho aj v komiksovke Shazam! Fury of the Gods. A ako vysloviť jeho meno? Správne to znie Džájmun Hansú.

6. Joe Manganiello

Joe Manganiello na seba upozornil hlavne v seriáli True Blood: Pravá krv, ale vidieť sme ho mohli aj vo filmoch Magic Mike, Kráľ kalichov, Liga spravodlivosti či Besnenie.

Medzi jeho posledné kúsky patria tituly Zack Snyder’s Justice League, Shoplifters of the World a The Spine of Night. Jeho priezvisko sa vyslovuje Manganelou.

7. Quvenzhané Wallis

Mladučká Quvenzhané Wallis si zahrala vo výborných kúskoch ako Divoké stvorenia južných krajín, 12 rokov otrokom, Annie či seriáli Black-ish.

Momentálne chystá seriál Karma and the Galactic Descendants. Odniesla si nomináciu na Oscara, Zlatý glóbus či Saturn Award. Ako sa vyslovuje jej krstné meno? Malo by to byť Kvavendžunej.

8. Chloë Sevigny

Sympatická Chloë Sevigny svoj talent dokázala vo viacerých skvelých filmoch. Za zmienku stoja tituly Dogville, Manderlay, Zlomené kvety, Zodiac, Lean on Pete či Mŕtvi neumierajú.

Medzi jej najnovšie zárezy patria filmy Queen & Slim, Slow Machine či seriál We Are Who We Are. V týchto dňoch tiež nakrúca horor Bones & All. Jej meno by si mal vyslovovať ako Kloí Seviný.

Odporúčame prečítať:

Vieme, kde by mali na Slovensku pribudnúť nové radary. Na týchto miestach ti môže hroziť pokuta až 800 eur

• Auto/moto
• Slovensko

9. Shia LaBeouf

Shia LaBeouf zažiaril vo filmoch Ja, Robot, Constantine či Indiana Jones a Kráľovstvo krištáľovej lebky. Neskôr sme ho mohli vidieť v sérii Transformers, artovke Nymfomanka, vojnovej dráme Železné srdce, road-movie American Honey, športovej dráme Borg/McEnroe a dráme Honey Boy.

Naposledy sa nám pripomenul v silnej dráme Pieces of a Woman a objavil sa aj v dokumente A Man Named Scott. Jeho meno sa vyslovuje ako Šája Labaf.

10. Zach Galifianakis

Herec a komik Zach Galifianakis si našiel veľa fanúšikov vďaka svojej satirickej talk-show Between Two Ferns with Zach Galifianakis, ale objavil sa aj v sérii Vo štvorici po opici a vo filmoch Niečo ako komédia, Birdman či Struny času.

Hlas prepožičal tiež postavičke Rona v animáku Rozbitý robot Ron a tento rok by si mal odbiť premiéru ďalší jeho animák The Bob’s Burgers Movie. Jeho krkolomné meno sa vyslovuje Zak Galafanákis.

Príspevok 10 celebrít, ktorých mená nevie nikto správne vysloviť je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.

Podľa autorky kníh o introvertoch Sophie Dembling sú introverti často veľmi introspektívni a zahĺbení do vlastných myšlienok. Radi si tiež deň plánujú podľa vlastných predstáv. Zazvonenie mobilu je pre nich nepríjemný a nečakaný prvok. Vytrhne ich z premýšľania a sústredenia. Odrazu sa musia venovať niečomu inému (telefonátu), hoci nechcú.

Telefonát ako veľká neznáma

Ďalším významným faktorom je, že introverti nenávidia small talk. Len také nezáväzné kecanie o ničom im pripadá ako plytké mrhanie časom. Uprednostňujú totiž konverzáciu, ktorá má nejaký zmysel a oni sami hovoria väčšinou len vtedy, ak majú čo povedať. Nájdeme medzi nimi tiež ľudí, ktorí nad svojimi odpoveďami dôkladne premýšľajú, čo sa väčšinou nezhoduje s rýchlym tempom telefonických hovorov.

Rolu iste hrá aj mnoho neznámych premenných. Keď mobil zazvoní, v prvej chvíli ani netušíme, kto nám volá, a aj keď sa to dozvieme, tak nevieme, čo vlastne chce a ako dlho bude telefonát trvať. To všetko môže spôsobiť úzkosť a nutkanie telefón ignorovať. Platí tiež, že ak už introverti majú viesť nejaký rozhovor, preferujú stretnutie tvárou v tvár (hoci aj tým sa mnohí z nich snažia skôr vyhýbať, obzvlášť, ak sa majú stretnúť s niekým, koho nepoznajú).

Rôzne formy neverbálnej komunikácie sú pre nich totiž podstatné. Z reči tela či výrazu tváre vedia vyčítať mnohé informácie, ktoré im v rozhovore pomáhajú. Toto všetko, prirodzene, v prípade telefonátov odpadá.

Videohovory? Ešte horšie

Niekto by mohol podotknúť, že by problémy introvertov dokázali vyriešiť videohovory. Áno, na prvý pohľad sa zdá, že tento spôsob je pre nich ako stvorený. Z pohodlia domova môžu konverzovať s inými ľuďmi a zároveň ich vidia pred sebou. Faktom ale ostáva, že ide o mylnú predstavu.

Ako uvádza ďalšia autorka knihy o introvertoch Thea Orozco, „videohovory môžu byť pre introvertov ešte vyčerpávajúcejšie než osobné interakcie“. Podľa nej je to z toho dôvodu, že pri nich sa musí mozog viac namáhať, aby rozšifroval reč tela, tón hlasu či výrazy tváre. A to, pravdaže, stojí veľké množstvo energie. V mnohých prípadoch navyše nevidia celého človeka, len jeho tvár, takže reč tela (mimo tváre) nedokážu adekvátne odčítať.

Dalo by sa namietnuť, že zmienené veci platia len pre nečakané telefonáty, na ktoré nie sme my, introverti, pripravení. Pravdou ale je, že aj keď sa s niekým na telefonickom rozhovore dohodneme vopred na určitý termín, príliš veľa pokoja nemáme. Neustále na to totiž myslíme, snažíme sa tomu celý svoj deň prispôsobiť a adekvátne sa na rozhovor pripraviť.

Pravdou však je, že naplánované telefonáty sú predsa len menej vyrušujúce ako tie neohlásené, čisto preto, lebo vieme, že nám dotyčný zavolá. Iste, stále to nie je úplne príjemná činnosť, ale je to určite lepšie, akoby nás vyzváňajúci mobil mal vyrušiť neočakávane.

Platí ale, že aj introverti majú ľudí, s ktorými im telefonická konverzácia neprekáža. Sem môžeme zarátať rodinných príbuzných či blízkych priateľov. Vo všeobecnosti je ale faktom, že pokiaľ môžu, tak radšej volia písanie správ, než vyčerpávajúce a otravné telefonovanie. Nehnevajte sa teda na nich, ak vám na prvýkrát nezdvihnú.

Telefonická fóbia?

Stojí ale za zmienku, že extrémny strach z telefonovania môže mať charakter skutočnej fóbie. Tá sa nazýva telefonická fóbia a je charakterizovaná neochotou či strachom konverzovať cez telefón. Podľa odborníkov ide o typ sociálnej fóbie či sociálnej úzkosti. Keďže sociálnou fóbiou trpia väčšinou práve introverti, neprekvapí, že práve medzi nimi je telefonická fóbia najrozšírenejšia.

Môže mať rôznu intenzitu a podľa vedeckých výskumov nejde vôbec o ojedinelý fenomén. Štatistiky, ktoré sa zaoberali vzťahom k telefonovaniu v prípade britských kancelárskych pracovníkov, uvádzajú, že z generácie mileniálov vo Veľkej Británii pociťuje pri zvonení mobilu nepríjemné úzkostné pocity až 76 percent ľudí!

Ich strach pramení z rôznych obáv. Boja sa, napríklad, že nebudú vedieť, ako daný problém po telefóne riešiť, že nebudú vedieť adekvátne komunikovať, že budú znieť zvláštne či neprirodzene, prípadne že na volajúceho zanechajú zlý dojem.

Príspevok Nevolajte nám, prosím! Prečo introverti neznášajú telefonovanie? je zobrazený ako prvý na Emefka.sk.