Na hodinách dejepisu sa o nej neučí, v historických prameňoch sa jej meno tiež mihne len výnimočne. Pochádzala z Poľska a v porovnaní s jej krajanmi sa na svoj život nemohla sťažovať. Až do roku 1939, keď na jej dvere zaklopala vojna a všetko sa zmenilo.

Táto poľská tanečnica určite ani len netušila, že jej osud predurčil oveľa viac ako len kariéru baletky. Do histórie sa totiž zapísala ako vrahyňa nemeckého nacistického SS dôstojníka Josefa Schillingera. Okrem neho zranila minimálne ešte aj dôstojníka Wilhelma Emmericha. 

Kto bola Franceska Mann?

Franceska Mann viedla až do roku 1939 v porovnaní s mnohými jej poľskými druhmi pomerne privilegovaný život. Navštevovala tanečnú školu Ireny Prusickej, zúčastňovala sa tanečných súťaží, napríklad v roku 1939 sa umiestnila na 4. mieste spomedzi 125 mladých baletiek na medzinárodnej súťaži v Bruseli.

Mohlo by ťa zaujímať:

KVÍZ: Vieš, za akými skvelými vynálezmi a nápadmi stoja Slováci?

• Kvízy
• Slovensko

Vďaka viacerým úspechom sa stala jednou z popredných tanečníčok svojej doby, dokonca ju považovali za jednu z najkrajších a najsľubnejších tanečníc v rámci klasického aj moderného štýlu svojej generácie v Poľsku. Všetko však zmenila Hitlerova túžba po ovládnutí sveta.

Nacistické Nemecko na čele s jedným z najbrutálnejších diktátorov vôbec napadlo Poľsko v septembri v roku 1939. Málokto vtedy predpokladal, že z tejto invázie sa stane celospoločenský konflikt, ktorý sa do histórie zapíše ako 2. svetová vojna a zanechá po sebe milióny mŕtvych a Európu na pokraji kolapsu.

Príspevok Od baletu k vraždám nacistov. Franceska Mann zabila dôstojníka, podľa niektorých bola zradkyňou je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Anna a jej rodina (otec Otto, matka Edith a sestra Margot) sa pred nacistickým režimom pokúšali utiecť do Ameriky, víza im viackrát zamietli. Keď Nemci obsadili Holandsko a zosilnela perzekúcia židov, boli nútení skrývať sa na Prinsengracht 263 v centre Amsterdamu.

V roku 1944 ich objavili a transportovali do koncentráku. Prežil len otec. Ich matka zomrela hladom, väčšinu jedla dávala dcéram. Sestra zomrela pri páde z prične v dôsledku podvýživy a vetchého zdravia. Anna „posilnená“ týfusom ju nasledovala po pár dňoch.

Štyri nemravné vtipy i prostitútky

Jeden z jej najkrajších zážitkov bol v deň, keď dostala denník, do ktorého si od 12. júna 1942 do 1. augusta 1944 zapisovala myšlienky, pocity, tajné túžby a celkovo vnímanie sveta okolo.

Odmalička chcela byť spisovateľkou a potom, čo v rádiu počula výzvu, aby občania poskytli svoje denníky pre povojnovú zbierku, začala ich prepisovať do podoby knihy. Počas desiatich týždňov v úkryte prepísala podstatnú časť svojich zápiskov.

Židovská tínedžerka je autorkou jedného z najčítanejších svedectiev o desoch 2. svetovej vojny v prvej osobe, ktoré tak ako väčšina takejto spisby boli pred vydaním korigované a cenzurované. Okrem toho, že ich kontroloval jej otec, aj oficiálne vydanie vynechalo pár zaujímavých pasáži.

Príspevok Bola Anna Franková bisexuálna? Necenzurované stránky jej denníka prirovnávajú k literatúre pre dospelých je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Film natočil Steven Spielberg a odniesol si zaň aj Oscara za najlepšiu réžiu (celkovo získal Schindlerov zoznam 12 nominácií a odniesol si 7 sošiek, vrátane tej za najlepší film). Ako ale píše aj portál LADbible, s filmom sa spája ešte jedna vec, o ktorej si možno nevedel.

Steven Spielberg sa totiž rozhodol natočiť film úplne zadarmo. Hoci bola jeho snímka veľkým finančným hitom, samotný režisér odmietol prijať jediný dolár.

Boli by to krvavé peniaze, povedal Spielberg

„Nevzal som jediný dolár z tržieb, ktoré Schindlerov zoznam získal, pretože som ich považoval za krvavé peniaze,“ uviedol režisér. „Keď som sa rozhodol Schindlerov zoznam natočiť, povedal som, že keď ten film niečo zarobí, nič z toho nepôjde mne ani mojej rodine, ale svetu.“

Určite si prečítaj:

10 filmov, ktoré boli natočené podľa skutočných udalostí a ani si o tom nevedel (2. časť)

• Fakty a zaujímavosti
• Filmy a seriály

Spielberg teda peniaze použil na založenie organizácie USC Shoah Foundation, ktorá uchováva rozhovory s ľuďmi, ktorí prežili holokaust. Archív obsahuje 115-tisíc hodín videozáznamov a nahrávok ľudí, ktorí vražedné besnenie nacistov prežili.

„Nakrúcanie Schindlerovho zoznamu bola skúsenosť, ktorá naozaj zmenila môj život,“ podotkol Spielberg. „Keď som nakrúcal priamo pred bránami Auschwitz-Birkenau, uvedomil som si, že keby som stál priamo na tom mieste v odlišnom čase, bol by som pravdepodobne tiež zabitý.

Pamätám si, že som sa počas produkcie rozprával s mnohými ľuďmi, ktorí prežili. Bol to jeden z prvých momentov, vďaka ktorým som si uvedomil, že tu sú mnohé, mnohé príbehy, ktoré je potrebné vyrozprávať.“

Príspevok Steven Spielberg priznal, že jednu svoju kultovú drámu režíroval úplne zadarmo je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Prvý transport zo Slovenska do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau sa uskutočnil 25. marca 1942. Prvá vlna deportácií trvala do 20. októbra 1942 a zo Slovenska sa násilne vyviezlo takmer 58.000 židovských spoluobčanov.

Režim vojnovej Slovenskej republiky, na čele ktorej ako prezident stál katolícky kňaz Jozef Tiso, naplánoval ďalšie deportácie 4000 Židov na 18. – 22. apríla 1943. Vatikán na to zareagoval demaršom. Ide o diplomatický krok, ktorým sa obvykle vyjadruje nesúhlas voči postoju alebo postupu vlády. V piatok 7. apríla uplynie 80 rokov odvtedy, ako Svätá stolica prostredníctvom svojho chargé d’affaires odovzdala demarš vláde vojnovej Slovenskej republiky.

Chargé d’affaires Vatikánu v Bratislave bol mons. Giuseppe Burzio. Predsedu vlády Vojtecha Tuku navštívil 7. apríla 1943, aby mu odovzdal demarš, v ktorom Svätá stolica žiadala zastavenie ďalšej deportácie Židov zo Slovenska. Tuka demarš odmietol s tým, že cudzia moc je oprávnená intervenovať u slovenskej vlády iba v prípade, ak ide o jej štátneho príslušníka alebo člena patričnej národnej skupiny. Burzio oponoval tým, že Slovensko je katolícky štát a Svätá stolica považuje za svoje právo upozorniť slovenskú vládu na činy, ktoré sú v rozpore s katolíckymi zásadami.

Predseda vlády Tuka to odmietol a vyhlásil, že Slovensko nie je katolícky štát. Burziovi oznámil, že v prípade Židov je zbytočné odvolávať sa na princípy kresťanstva a humanity. Demarš neberie na vedomie a Vatikán prosí, aby sa nemiešal do slovenských politických záležitostí. Demarš Vatikánu mal však v konečnom dôsledku úspech. Tuka 10. apríla 1943 zoznámil s jeho obsahom ministrov vo vláde, ktorí rozhodli zrušiť naplánovanú deportáciu Židov.

Počas existencie vojnovej Slovenskej republiky sa však uskutočnila aj druhá séria transportov. Bolo to počas okupácie nacistickými vojskami po vypuknutí Slovenského národného povstania. Prvý transport vypravili zo Serede 30. septembra 1944 a do konca druhej svetovej vojny bolo vyvezených ďalších približne 13.500 Židov.

Príspevok Pred 80 rokmi zaslal Vatikán demarš vláde vojnovej Slovenskej republiky je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Na základe rozhodnutia Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov z roku 2005 si 27. januára pripomíname Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu. Práve v tento januárový deň bol v roku 1945 oslobodený nacistický koncentračný a vyhladzovací tábor v Osvienčime. Počas vojny nacisti zavraždili aj asi 70-tisíc Židov zo Slovenska, väčšinu v nacistických vyhladzovacích táboroch alebo na tzv. pochodoch smrti, teda pri násilnej evakuácii táborov krátko pred koncom vojny.

Počas druhej svetovej vojny bolo systematicky zadržaných a zlikvidovaných asi šesť miliónov Židov. Nacisti vraždili aj Sintov a Rómov, politických väzňov, homosexuálov, ľudí s postihnutím, Svedkov Jehovových či sovietskych vojnových zajatcov. V koncentračnom tábore Osvienčim zahynuli aj desaťtisíce ľudí zo Slovenska. Slovenská vláda za deportáciu každého Žida zaplatila 500 ríšskych mariek, ako to požadovalo Nemecko.

V prvej etape deportácií v roku 1942 zo Slovenska do Osvienčimu odišlo 19 transportov s vyše 19-tisíc ľuďmi, z ktorých prežilo približne 600. Ďalších 38 transportov smerovalo ďalej na východ – do Majdanku, Opole, Belzecu a Sobiboru, v ktorom zahynulo najviac Židov z vtedajšej vojnovej SR. Počas druhej etapy deportácií, na jeseň 1944, resp. na jar 1945, bolo spolu deportovaných asi 13-tisíc osôb. Konkrétne od konca septembra do polovice novembra 1944 skončilo päť transportov s asi 6 000 ľuďmi v Osvienčime.

Ďalšie transporty zo Slovenska už smerovali do Terezína, respektíve do táborov na území tretej ríše. Počas vojny zahynulo počas holokaustu spolu približne 70-tisíc Židov z územia vtedajšej Slovenskej republiky. Ďalších asi 35-tisíc zavraždených Židov bolo transportovaných z južných území Slovenska, ktoré po I. Viedenskej arbitráži anektovalo horthyovské Maďarsko. Pravdepodobne 1 200 až 1 300 Židov zavraždili nacistické jednotky na Slovensku na prelome rokov 1944 a 1945.

Slovensko si obete holokaustu pripomína aj 25. marca a 9. septembra. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky schválili 31. októbra 2001 zákon, ktorým stanovili 9. september ako spomienku na obete holokaustu a výzvu k zápasu proti všetkým prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek forme útlaku a diskriminácie. Transport prvých tisíc židovských žien vypravili 25. marca 1942 z Popradu, posledný transport vyviezol celé rodiny 20. októbra v tom istom roku. K tragickému výročiu prvého transportu sa v mieste jeho vypravenia, v Poprade, každoročne konajú pietne podujatia.

Príspevok Dnes si pripomíname oslobodenie Osvienčimu je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Ten si pri sledovaní procesu s esesákom a jedným z hlavných strojcov holokaustu Adolfom Eichmannom v Jeruzaleme, ale aj pri štúdiu procesov s inými nacistickými pohlavármi, všimol, že ich „obhajoba“ je stále rovnaká: „Len som poslúchal príkazy nadriadených.“

Súdení nacisti sa odvolávali na to, že by vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti nikdy nespáchali, ak by na to nedostali priamy príkaz. Vlastnú vinu pritom odmietali.

To Milgrama inšpirovalo k experimentu Štúdia podriadenia sa autorite, ktorý je dnes známejší ako Milgramov experiment.

Experiment začína

Pointou celého experimentu, ktorý sa začal v júli 1961, bolo zistiť, ako ďaleko je človek ochotný zájsť vo svojej poslušnosti autorite a robiť niečo, čo je v rozpore s jeho svedomím. Účastníkov experimentu Milgram zohnal prostredníctvom novinového inzerátu, pričom im sľúbil aj finančnú odmenu.

Medzi vybranými uchádzačmi boli ľudia rôzneho veku (od 20 do 50 rokov) a rôzneho stupňa vzdelania. Povedali im, že experiment sa týka učenia a problematiky trestu za učenie.

Príspevok Mohol by sa holokaust zopakovať? Vedec uskutočnil experiment so šokujúcim výsledkom je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Možno si už počul o holokauste a tvoju zvedavosť drží na uzde skutočnosť, že patríš medzi tých, ktorým stačia depresívne správy z televíznych novín. Ak však chceš byť v obraze a mať lepšiu predstavu o tragickej histórii ľudstva a pritom nestratiť úsmev z pier, máme pre teba pár tipov na čítanie. Tieto príbehy síce napísal život tých, ktorí prežili, ale nezlomil ich ducha a nadhľad, ktorý by sme im všetci mohli závidieť.

Šaty robia človeka (Martin Greenfield)

Ak možno povedať o knihe, v ktorej svoj životný príbeh rozpráva niekto, kto musel zažiť zverstvá nacistov, že je krásna, tak je to práve táto. Jedinečné pamäti Martina Greenfielda dodávajú nádej a obnovujú vieru v nezlomnosť človeka.

„Hoci to znie čudne, dve roztrhnuté nacistické košele pomohli jednému židovi vybudovať najslávnejšiu a najúspešnejšiu americkú spoločnosť na výrobu zákazkových oblekov. Boh má úžasný zmysel pre humor.“

S úprimný nadhľadom a sarkastickým zmyslom pre humor je vyrozprávaný celý príbeh muža, ktorého smrť niekoľkokrát obišla a po ťažkých životných skúškach sa dostal do Ameriky, kde začal nový život. Tento milý pán (z obálky), ktorý už oslávil úctyhodnú 90-tku, bol miestami riadny fičúr, ale za každých okolností používal rozum a srdce. Inak by sa nevypracoval na najvýznamnejšieho žijúceho krajčíra v Amerike, ktorý ušil aj posledný oblek pre Michaela Jacksona. Táto kniha ti priblíži trpkú históriu a zároveň ťa nabije obrovskou energiou.

Najšťastnejší človek na zemi (Eddie Jaku)

Usmievam sa. Aj ty sa budeš. Pretože inak sa nedá. Nielen pri pohľade na tú jednoduchú, krásnu a výstižnú obálku, ale aj pri závere Eddieho príbehu. Hoci nás tento výnimočný muž pred rokom navždy opustil, dožil sa 101 rokov a zanechal nám azda najstručnejší (len 191 strán v slovenčine), veľmi hlboký a veľavravný príbeh úzko spojený s holokaustom, ktorý napriek trpkému priebehu končí neskutočne pozitívne.

„Zármutok, s ktorým sa niekomu zdôveríme, je už iba polovičný. Radosť, o ktorú sa podelíme, je dvojnásobná.“

V mnohom s ním budeš určite súhlasiť – že tie najdrahšie veci si za peniaze nekúpime, rodinu máme iba jednu, priateľstvo je jedna z najvzácnejších komodít, ktoré môžeme mať, a práca nám dokáže dať zmysel a vedomie, že každý jeden z nás je užitočný. Zažil obrovské poníženie a bolesť, na druhej strane ti ukáže obdivuhodnú nezlomnosť a odhalí svoju múdru dušu.

Pri niektorých vetách ti možno srdce vynechá niekoľko úderov: „Predstavte si také hladovanie, že nemôžete jesť.“ Pretože keby zjedol jedlo, ktoré mu chcel priateľ tajne podarovať, jeho telo by to nezvládlo, už nedokázalo prijať toľko tuhej stravy. Inokedy sa zas usmeješ od ucha k uchu nad Eddieho dôvtipom a pozitívnym nadhľadom.
Eddie v neposlednom rade zdôrazňuje, aký je dôležitý každý jeden človek a akú máme moc ovplyvniť ďalšie generácie, preto nesmieme podceňovať to, čo im odovzdávame. „Dnešné úsilie nás všetkých ovplyvní ľudí, ktorých nikdy nespoznáme.“ Zažil najkrutejšiu spoločnosť v dejinách ľudstva, a predsa sa zmierene obrátil čelom k šťastiu a sľúbil si, že bude žiť každý deň naplno.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Pútavé romány o holokauste, ktoré ti nevezmú úsmev je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Muž, ktorého neidentifikovali, poprel, že by pracoval ako dozorca SS v tábore a napomáhal vražde tisícok väzňov. V inkriminovanom čase vraj pracoval ako poľnohospodársky pracovník pri Pasewalku v severovýchodnom Nemecku. Ako informuje agentúra dpa, súd však považoval za preukázané, že v rokoch 1942 až 1945 pracoval v tábore na predmestí Berlína ako člen polovojenského krídla nacistickej strany. Prokurátori vychádzali z dokumentov týkajúcich sa príslušníka SS s menom, dátumom a miestom narodenia daného muža, ako aj z ďalších dokumentov.

Z organizačných dôvodov sa súdny proces, ktorý sa začal v októbri, konal v telocvični v Brandenburgu an der Havel, v mieste bydliska 101-ročného muža. Muž bol spôsobilý postaviť sa pred súd len v obmedzenej miere a každý deň sa mohol zúčastniť na procese len zhruba dve a pol hodiny. Proces niekoľkokrát prerušili zo zdravotných dôvodov a pre pobyty v nemocnici.

V tábore Sachsenhausen bolo od jeho vzniku v roku 1936 do roku 1945 väznených viac ako 200-tisíc ľudí. Desiatky tisíc väzňov zomreli v dôsledku hladu, chorôb, nútenej práce, medicínskych experimentov či systematického zabíjania zo strany SS. Presné čísla o zabitých sa líšia, horné odhady sú okolo 100-tisíc, hoci vedci naznačujú, že presnejšie sú pravdepodobne čísla 40- až 50-tisíc. Sachsenhausen v apríli 1945 oslobodili Sovieti, ktorí ho tiež používali na brutálne účely.

Príspevok Niekdajšieho 101-ročného dozorcu z tábora Sachsenhausen odsúdili na päť rokov väzenia je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Walaszczyk zachránil dovedna 53 Židov, ktorých ich buď ukrýval, získaval pre nich falošné dokumenty alebo zamestnával, pričom podplácal nemeckých úradníkov, aby Židov nezatkli. Pred transportom do koncentračného tábora Auschwitz ho ušetrili po tom, ako zaňho jeho matka intervenovala u nemeckého dôstojníka, ktorý si vážil jeho prácu v továrni.

Walaszczyk sa zúčastnil aj na Varšavskom povstaní v roku 1944. Do svojich 94 rokov pracoval v obchode. V roku 2002 získal ocenenie Spravodlivý medzi národmi udeľované osobám nežidovského pôvodu, ktoré prispeli k záchrane Židov pred holokaustom.

Príspevok Zomrel 102-ročný Poliak, ktorý zachraňoval Židov počas druhej svetovej vojny je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Anna si zápisky viedla od júna 1942 do augusta 1944. Od svojich trinástich narodenín až po odhalenie skrýše, kde sa rodinou ukrývala. Príbeh Anny Frankovej žiaľ nemá šťastný koniec. Ona a jej rodinní príslušníci skončili v koncentračnom tábore, kde celá rodina, okrem otca našla svoju smrť.

Príspevok Anketa dňa: Čítal si denník Anny Frankovej? je zobrazený ako prvý na EMEFKA.