Niet pochýb o tom, že aj mladí ľudia sa venujú folklóru a tradičným remeslám, ktoré sú dôležitou súčasťou slovenskej ľudovej kultúry. František Kostúr je toho skvelým príkladom. Venuje sa tradičnej výrobe fujár, na ktorých okrem toho, že ich vyrába, vie aj hrať.

Jeho fujary by si našiel aj mimo Slovenska, napríklad v Austrálii. Vyrába repliky starých fujár, ale aj nové, na želania svojich zákazníkov. O jeho zaujímavom príbehu, ako sa dostal k fujarám, nám prezradil viac v rozhovore. 

Ako si sa dostal k tomu, že si začal vyrábať fujary? Čo ťa k tomu viedlo? 

V prvom ročníku na strednej škole som pomerne intenzívne počúval folk metal. Pri hľadaní novej hudby na YouTube som popritom narazil na video, ktoré zachytávalo výrobu fujary. Fujara mi hneď učarovala a začal som sa o ňu intenzívne zaujímať. Pôvodne som sa na fujare chcel naučiť iba hrať, nie ich vyrábať.

Avšak, ako študent som si nemohol fujaru dovoliť, tak som sa rozhodol, že si ju vyrobím. Začal som zhromažďovať rôzne materiály, rozmery, fotky a veci potrebné k výrobe. Pripravil som si aj nejaké drevo a pustil som sa do výroby. Kontaktoval som aj niektorých skúsených výrobcov.

Ty na fujare aj hráš, vedel si na fujare hrať skôr, ako si sa im začal venovať ako remeselník?

Ono to išlo ruka v ruke. V podstate som však skôr vedel hrať ako vyrábať, nakoľko nachystané drevo muselo nejaký čas preschnúť, čiže na svoju prvú fujaru som si musel počkať. Zohnal som si starú fujaru, ktorá ledva hrala, ale hrala. Postupne som sa na nej naučil nejaké jednoduché piesne a popritom som sa snažil aj vyrábať. Návody z internetu však nestačili, tak som hľadal majstra, ktorý by mi výrobu ukázal.

Približne po pol roku môjho snaženia som sa dostal k majstrovi Danielovi Mudrákovi z Banskej Bystrice, ktorý mi výrobu ochotne ukázal a dokonca mi vyrobil aj prvú malú fujarku, ktorú mám odloženú dodnes. Na nej som sa potom učil a aj zdokonaľoval. Moje ďalšie remeselnícke kroky neskôr viedli k vynikajúcemu majstrovi Dušanovi Šúrovi, taktiež z Banskej Bystrice, ktorého navštevujem už niekoľko rokov. 

Odkiaľ čerpáš inšpiráciu pri tvorbe originálnych vzorov na fujary?

Inšpirujú ma najmä fujary starých majstrov. Pri výrobe i výzdobe sa snažím držať pôvodných originálov.

Zvyknú sa ornamenty na fujarách podobať aj tým na krojoch a pochádzajú z rôznych regiónov?

Fujarová ornamentika je veľmi špecifická a rozmanitá, ale sú určité mantinely, ktorých sa výrobcovia v minulosti držali. V zásade sa niektoré vzory podobajú aj vzorom na krojoch, ale nie je to pravidlom. Podľa môjho názoru sa fujarová, a celkovo ornamentika podpolianskych aerofónov vyvíjala svojsky a spravidla bola úzko spätá s valaským stavom. Títo ľudia v minulosti čerpali námety najmä z prírody, preto na fujare možno vidieť najmä florálne motívy. Výnimkou však nie sú ani figurálne či geometrické vzory, avšak tie sú zastúpené v menšej miere. 

Sú ornamenty na fujarách niečím charakteristické?

Pri výzdobe fujár a nástrojov sa taktiež prihliadalo na spôsob, akým sa zdobia. To znamená, že pri rôznych technikách zdobenia sa tie motívy a vzory menia a ornamentika týchto nástrojov je odlišná. Napríklad, pri vybíjaných fujarách sa ornamentika vyvíjala inak, tie vzory sú prispôsobené tak, aby vynikli v tmavo morenom dreve. V porovnaní s vypaľovanými fujarami a nástrojmi, na ktorých ornament pôsobí skôr plošne, sú vybíjané fujary cifrovanejšie, s malými detailmi a podobne. 

Fujara je úzko spätá s regiónom Podpoľanie. V zásade môžeme hovoriť o troch oblastiach výskytu fujary. Severne od Banskej Bystrice (Priechod, Podkonice, Poniky, Strelníky (Šajba) a pod.), oblasť okolo Detvy a Hriňovej a nakoniec oblasť okolo Kokavy nad Rimavicou. To znamená, že pôvodné vzory, ktoré sa vyskytovali na fujare, boli práve z tohto regiónu. 

Pre koho najčastejšie vyrábaš fujary? 

V podstate sa na to nedá jednoznačne odpovedať. Objednávky chodia od rôznych ľudí, nie vždy od folkloristov.

Nájdu sa niektoré tvoje fujary aj v zahraničí, alebo ich vyrábaš iba pre “domácich“?

V Čechách mám fujarku, v Austrálii mám nástroj, taktiež v Maďarsku mám nástroj. Väčšinou však robím pre „domácich“. 

V predošlých rozhovoroch sme sa ľudí pýtali, ako vnímajú využitie rôznych ornamentov v reklame, prípadne vo fast fashion móde. Ako vnímaš tento boom používania ornamentov ty? 

Tento boom mňa osobne neoslovil, nakoľko tie výrobky, reklamy a iné veci sú väčšinou ornamentálne a mnohokrát aj kvalitatívne veľmi odfláknuté. Väčšinou ide o strašný gýč, ktorý útočí na prvú signálnu. Tradičná ľudová kultúra v poslednej dobe dostáva priestor aj v niektorých médiách, čo šikovne využívajú viacerí podnikavci, aby sa zviezli na tejto vlne.

Cením si niektorých výrobcov, ktorí sa snažia pretaviť tradičnú ľudovú ornamentiku aj do moderných vecí a popritom to robia naozaj citlivo, kvalitne a s rešpektom k tradíciám. Bohužiaľ, takýchto výrobcov je na Slovensku veľmi málo. 

Čo si ako prvé predstavíš, keď sa povie slovenské tradície? 

Ľudové tance a hudbu.

Myslíš si, že sú nejaké tradície, ktoré sú až príliš komercializované a ľudia im nerozumejú?

Na to neviem jednoznačne odpovedať. Z mnohých pekných ľudových tradícií sa veľmi rýchlo stáva komerčný brak, ba dokonca, ľudové tradície zneužívajú aj niektoré politické subjekty na získanie voličov. To sa mi hnusí a dištancujem sa od toho. 

Ktoré prvky slovenskej ľudovej kultúry ti učarovali najviac?

Tradičná fujarová hudba, tanec a spev.

Ktoré zo slovenských tradícií považuješ za najviac výnimočné, ktorými sa možno odlišujeme od iných krajín?

Ľudová architektúra, tradičné salašnícke hospodárenie, fujara, tance a ľudová hudba. 

Aké remeslá spojené s ľudovou kultúrou by si na Slovensku podľa teba zaslúžili väčšiu popularitu?

Tradičné salašnícke hospodárenie a s ním spojené remeslá, ako spracovanie ovčej kože, tradičné kožušníctvo (kušnierstvo), spracovanie ovčej vlny, mäsa a pod. Veľmi vzácni sú ľudia, ktorí sa zaujímajú o záchranu a výskum tradičnej ľudovej architektúry, nakoľko tento fenomén ľudovej kultúry zaniká rýchlo a nenávratne. 

Myslíš si, že mladí ľudia javia záujem o slovenské tradície a udržiavanie kultúrneho dedičstva?

O niektoré áno a o niektoré nie. Podľa môjho názoru je napríklad o tanec a celkovo folklórne súbory pomerne veľký záujem, táto oblasť ľudovej kultúry je príťažlivá a vo folklórnych kolektívoch tancuje mnoho mladých ľudí. Niektoré prvky ľudovej kultúry však už nie sú také príťažlivé a mladí ľudia sa im nevenujú skoro vôbec. V tomto prípade ide hlavne o ľudové remeslá. 

Ďakujeme za rozhovor a prajeme všetko dobré

Tento obsah vznikol v spolupráci s KARLOFF s.r.o.

Príspevok Výrobca fujár František Kostúr: Z mnohých pekných ľudových tradícií sa veľmi rýchlo stáva komerčný brak je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Trailery lákajú na svižný a pochmúrny horor, možno však nevieš, že Nenávisť nie je vo svete filmov žiadnym nováčikom. Táto značka má totiž za sebou veľmi bohatú históriu, ktorú si v tomto článku predstavíme. Poďme na to.

Pozor, tento článok obsahuje spoilery.

Začiatky

Hororová séria Nenávisť pochádza z Japonska a tamojším fanúšikom je známa pod názvom Ju-On. Jej história sa začala písať už v roku 1998, keď boli uvedené dva krátke filmy s názvami Katasumi a 4444444444. Oba režíroval Takaši Šimizu a dnes tvoria oficiálny kánon Ju-On.

V prvom z nich sme mohli sledovať príbeh dvoch školáčok (ktoré sa neskôr objavili v prvom celovečernom filme). Tie na pôde školy zažijú skutočne hororovú príhodu. Snímka 4444444444 je zase o Tsuyoshim, Kanninom staršom bratovi.

Ten sa má v škole stretnúť so svojou priateľkou, ale namiesto nej nájde len podivný mobilný telefón, na ktorý volá niekto s bizarným číslom 4444444444. O pár sekúnd je jasné, že mladíkovi pôjde o život.

Ju-On (2000)

Prvé nesmelé krôčky teda séria už urobila, ale teraz bolo na čase, aby tvorcovia mohli látku rozvinúť v plnohodnotnom celovečeráku. Ten napokon dorazil v roku 2000, opäť pod režisérskym dohľadom Takašiho Šimizu. V ňom režisér dokázal predstaviť tajomnú kliatbu, ktorá ostane na mieste, kde niekto zomrel v šialenom hneve, väčšiemu počtu divákov.

Snímka rozprávala o učiteľovi menom Kobajaši, ktorý navštívi jedného zo svojich študentov, aby zistil, prečo nechodí do školy. Veľmi rýchlo však zistí, že s chlapcom niečo nie je v poriadku. Na poli skromnej 70-minútovej stopáže dokázal režisér rozohrať slušný hororový teror. Snímka bola navyše pozitívne prijatá kritikmi aj divákmi.

Ju-On 2 (2000)

Takaši Šimizu nezaháľal a ešte v ten istý rok ponúkol divákom pokračovanie. Ju-On 2 uzatvárala príbeh predchádzajúceho filmu a zároveň ponúkla aj nové postavy, ktoré sa museli popasovať so smrtiacou kliatbou.

Druhý diel sa tiež stretol s úspechom, navyše bol oproti jednotke aj schopnejšie natočený a technicky kvalitnejší. Nič tak Šimizuovi nebránilo pokračovať. Ďalší diel dorazil o dva roky neskôr.

Ju-On: The Grudge (2002)

Chronologicky bol Ju-On: The Grudge tretím celovečerákom, ale bol zároveň prvým filmom, ktorý si odbil premiéru na strieborných plátnach, a to aj mimo domovské Japonsko.

Snímka ponúkla pomerne zamotaný príbeh, ktorý sa ale u divákov chytil a z Ju-On: The Grudge sa stal veľký kult. Reakcie amerických či európskych kritikov boli síce pomerne vlažné, ale diváci boli nadšení a hneď o rok neskôr vznikol očakávaný sequel.

Ju-On: The Grudge 2 (2003)

Ju-On: The Grudge 2 si vzal pod svoje krídla overený Takaši Šimizu a aj v ňom rozvíja príbehové línie, ktoré načal v predchádzajúcich dieloch. Terčom smrtiacej pomsty sa tentokrát stáva realitný maklér a jeho mladšia sestra.

V prípade tohto dielu už bolo divácke prijatie pomerne chladnejšie. Stále však dostali celkom slušnú duchárčinu, ktorá ponúkla hneď niekoľko (ne)príjemne mrazivých momentov. Akási sviežosť a originalita predošlých kúskov tu však už citeľne chýbala.

Nenávisť (2004)

Takaši Šimizu však ešte stále nebol látkou unavený, takže kývol na réžiu amerického remaku Ju-On: The Grudge. Ten sa v roku 2005 dostal aj do našich kín a v hlavných úlohách sa predstavila Sarah Michelle Gellar, Clea DuVall, William Mapother, Bill Pullman či Grace Zabriskie.

V zásade išlo o pomerne verný remake, ktorý sa odlišoval len v niekoľkých bodoch a v samotnom závere. Zaujímavosťou bolo, že Šimizu dokázal využiť americké postavy v japonskom prostredí a dobre poukázal na ich ťažkosti prispôsobiť sa novej spoločnosti a kultúre.

Celkovo bola Nenávisť z roku 2004 slušným hororom, hoci fanúšikom série už príliš veľa nového neprinášala. Finančne však išlo o veľký úspech (oproti rozpočtu 10 miliónov dokázala snímka utŕžiť 187 miliónov), takže bolo jasné, že sequel nás neminie.

Nenávisť 2 (2006)

Nenávisť 2 dorazila v roku 2006 v réžii koho iného, ako Takašiho Šimizu. Na scénu sa vrátila Sarah Michelle Gellar, ktorú tentokrát doplnili Amber Tamblyn, Arielle Kebbel, Edison Chen či Teresa Palmer. V tomto prípade to už rozhodne nebola taká hitparáda ako minule.

Rozpočet sa navýšil na 20 miliónov, ale dvojka dokázala zo svojej púte po kinách vyťažiť len 70 miliónov. Išlo o veľké sklamanie, takže tretí diel bol napokon uvedený priamo na DVD nosiče.

Nenávisť 3 (2009)

Takašiho Šimizu na režisérskej stoličke vystriedal Toby Wilkins, ktorý sa zo značky pokúsil vytlačiť ešte trochu šťavy. Film dopovedal príbeh Jakea Kimblea, ktorý jediný prežil nadprirodzené besnenie dvojky a musel byť umiestnený do ústavu pre duševne chorých.

Následne sme sa zoznámili s ďalšími postavami, ktoré sa museli popasovať s kliatbou. Je nutné povedať, že sága už začínala pôsobiť únavne a repetitívne. Wilkinsovi sa však predsa len podarilo uhrať trochu lepší výsledok, než dokázal naposledy Šimizu.

Štúdio mohlo byť tiež spokojné, keďže na rozpočet 5 miliónov boli výsledné tržby 39 miliónov celkom potešiteľné. Už vtedy však bolo zrejme všetkým jasné, že sága narazila na svoje limity a pokračovanie neprichádza do úvahy. Muselo sa začať odznova a inak.

Ďalšie japonské filmy

Aby sme boli úplne presní, tak okrem Nenávisti 3 vznikli v roku 2009 ešte dva japonské filmy Ju-On: Black Ghost a Ju-On: White Ghost. V roku 2014 sa japonskí diváci dočkali snímky Ju-On: The Beginning of the End, v roku 2015 nasledovala Ju-On: The Final Curse a rok 2016 ponúkol Sadako vs. Kayako, čo bol vlastne crossover sérií Ju-On a Ring.

Vzhľadom na nevalnú kvalitu týchto snímok sa im nebudeme bližšie venovať. Môžeme len povedať, že sa na nich veľmi dobre ilustruje vyčerpanosť celeje ságy, ktorá už nemá čo ponúknuť a len dokola variuje známe triky.

Nenávisť (2020)

Pomaly, ale isto sa dostávame do súčasnosti, keď to producenti s touto značkou ešte nevzdali a rozhodli sa ju oživiť. Ako sme nadhodili vyššie, tentokrát sa začne odznova s cieľom prilákať novú generáciu po strachu bažiacich divákov.

Na režisérskej stoličke sedí Nicolas Pesce, ktorý si urobil meno najmä u priaznivcov artovo ladených hororov. Natočil slušné žánrovky The Eyes of My Mother a Piercing. Práve Nenávisťou však vstupuje na mainstreamovejšie teritórium, takže uvidíme, ako sa mu bude dariť. V hlavných úlohách sa predstavia Andrea Riseborough, Demián Bichir, John Cho, Betty Gilpin či Jackie Weaver.

V centre príbehu bude aj tentokrát stáť smrtiaca kliatba, ktorá sa zameria na detektívku Muldoon. Tá síce na žiadnych démonov ani duchov neverí, ale svoje názory veľmi rýchlo zmení. Navyše je rozhodnutá zastaviť kliatbu za každú cenu. Je rozhodne zaujímavé, že to tvorcovia s Nenávisťou ešte nevzdali. Držíme im však palce, aby ich novinka mala úspech.

Z doterajších ukážok sa však zdá, že divákov by v kinách mohol naozaj čakať výborný a atmosférický horor, ktorý by sa priblížil ku koreňom raných japonských originálov. Pesce je talentovaný režisér, takže veríme tomu, že nesklame. Zatiaľ však nemáme dôvod na pochybnosti. Nenávisť si slovenskú premiéru odbila 2. januára 2020.

Zdroj: en.wikipedia.org, Itafilm

Tento obsah vznikol v spolupráci s Itafilm

Príspevok Nový horor Nenávisť je súčasťou slávnej série. Pozri sa s nami na jej vzostupy a pády je zobrazený ako prvý na EMEFKA.