Inkvizícia tam síce nepôsobila, ale viera v mágiu, čarodejnice či démonov bola medzi osadníkmi pevne zakorenená. Aj na americkom kontinente teda dochádzalo k prenasledovaniu čarodejníc, hoci procesy boli skôr sporadické a počet obetí výrazne nižší než v Európe.

Medzi tie najznámejšie a najdesivejšie ale bezpochyby patria procesy v mestečku Salem v štáte Massachusetts. Tie sa stali symbolom nekontrolovanej paranoje a náboženskej hystérie.

Detské výmysly, ktoré sa vymkli kontrole

Salemské procesy sa začali odvíjať vo februári 1692. Mestečko Salem bolo domovom bigotných puritánov, ktorých každodenný život riadilo náboženstvo a ženy v ich očiach nemali prakticky žiadne práva.

Na začiatku celého prípadu boli dve dievčatká: Abigail Williams (12 rokov) a jej sesternica Betty Parris (9 rokov). Betty bola dcérou reverenda Samuela Parrisa, Abigail jeho neter. Reverenda začalo vo februári veľmi znepokojovať ich správanie.

Obe dievčatá prepadali podivným záchvatom, vydávali zvláštne zvuky a zvíjali sa na zemi. Parris na nič nečakal a požiadal o pomoc pastora Johna Halea z mestečka Beverly, ktoré sa nachádzalo len kúsok od Salemu.

Hale dievčatá prezrel a usúdil, že ich správanie je znakom čarodejníckej aktivity. Podľa neho na Betty a Abigail niekto zoslal kliatbu. Aby toho nebolo málo, podobné záchvaty začali mať aj ďalšie dievčatá zo Salemu, menovite Ann Putnam, Elizabeth Hubbard, Elizabeth Booth, Susannah Sheldon, Mercy Lewis, Mary Walcott a Mary Warren.

Netrvalo dlho a obyvatelia sa z ich úst dozvedeli prvé mená tých, ktorí im mali počarovať. Ako prvú obvinili otrokyňu Titubu, ktorá pochádzala pravdepodobne z Barbadosu.

Abigail a Betty tvrdili, že Tituba im rozprávala príbehy o čarodejniciach a woodoo. Ona sama spočiatku všetky obvinenia popierala, ale Samuel Parris sa z nej rozhodol priznanie dostať násilím. Kruto ju bil, čím si vynútil jej priznanie. Tvrdila, že k nej začal prehovárať diabol a presviedčal ju, aby škodila deťom v Saleme.

Priznala sa tiež k praktikovaniu čiernej mágie, ktorú sa naučila na Barbadose. Vzhľadom na to, že Tituba sa priznala, nebola popravená, ale posadená za mreže. Počas svojho výsluchu ale tiež ako čarodejnice označila ďalšie dve ženy zo Salemu, išlo o Sarah Good a Sarah Osborne. A Abigail Williams a Betty Parris jej tvrdenia horlivo potvrdili.

Prvé obvinené

Good bola chudobná a okolie ju nemalo príliš v láske, keďže ju považovalo za žobráčku (susedov často prosila o jedlo). Pozerali na ňu ako na čudáčku, ktorá stála na okraji komunity. To bol zrejme aj dôvod, prečo ju dievčatá označili ako čarodejnicu. Tomu ešte pomohol aj jej vlastný manžel William Good, ktorý sa sťažoval na jej správanie a fakt, že si ako manželka „neplní svoje povinnosti“.

Druhá obvinená Sarah Osborne tiež predstavovala „ideálnu obeť“. Kvôli dlhej chorobe sa viac ako tri roky neukázala v kostole, čo bol v očiach puritánov prvý znak toho, že niečo nie je v poriadku. Okrem toho mala spory s rodinou Putnamovcov, ktoré sa riešili súdnou cestou.

Mohlo by ťa zaujímať:

Čarodejnícke procesy sa nevyhli ani Slovensku. Ktorú bosorku u nás upálili ako prvú?

• Fakty a zaujímavosti
• História

Historici špekulovali, že o obvinenie Osborne sa mohli postarať práve Putnamovci, ktorí v ňom videli možnosť, ako sa jej zbaviť. Obe ženy boli zatknuté a posadené do väzenia. Pred súdom odmietali akúkoľvek vinu.

Osborne krutý žalár napokon nevydržala a zomrela ešte pred vyrieknutím rozsudku. Súd Sarah Good však prebehol. Hneď pri prvom pojednávaní sa dievčatá v jej prítomnosti začali zvíjať, hádzať o zem a vydávať bizarné škreky. To bol pre súd jasný dôkaz, že Good je vyslankyňou temných síl. Odsúdili ju na trest smrti obesením.

Obvinenia pribúdajú

Týmto to ale neskončilo. Dievčatá Salemu roztočili hrozivú špirálu strachu, hystérie a paranoje. Označovali ďalších a ďalších obyvateľov mesta, teraz už išlo nielen o outsiderov, ale aj vážených a rešpektovaných ľudí. Boli medzi nimi najmä ženy, ale aj muži.

Obvineniami sa „riešili“ susedské spory, nepohodlní boli skrátka označení ako diablovi pomocníci. Stačila tiež vyjadrená pochybnosť nad tým, či dievčatá hovoria pravdu. Na to doplatila Martha Corey. Tá bola známa ako veľmi zbožná a dobrá žena.

Daň za jej pochybnosť prišla rýchlo, dievčatá ju obvinili z čarodejníctva. Corey obvinenia odmietala a tvrdila, že ide o výmysly hysterických detí. Abigail a ďalšie dievčatá ale sudcom povedali, že tieto slová jej do ucha šepká akási temná postava.

Tú si puritáni okamžite stotožnili so Satanom a o vine Corey bolo rozhodnuté. Práve na podobných „dôkazoch“ stáli takmer všetky rozsudky smrti v Saleme. Dnes sa to zdá neuveriteľné, ale sudcovia boli ochotní uznať vinu na základe hysterických výkrikov niekoľkých sfanatizovaných dievčat.

Obesených bolo 18 nevinných

Obvinených stále pribúdalo. Prvým mužom, ktorý bol obvinený z čarodejníctva, bol farmár John Proctor. Už nejaký čas predtým označili ako čarodejnicu aj jeho manželku Elizabeth. Tej zachránil život fakt, že bola tehotná. Puritáni jej teda rozsudok smrti odložili. Medzi ďalšími obvinenými bol napríklad aj 81-ročný Giles Corey (manžel Marthy), Bridget Bishop, Mary Warren či Elizabeth Howe. Celkovo sa ich počet vyšplhal až na dvesto.

Z nich bolo za vinných uznaných 30 ľudí, pričom 18 dostalo trest smrti obesením. Giles Corey bol mučený s cieľom, aby sa priznal. Jeho kati mu na hruď ukladali ťažké kamene, ktoré mu drvili telo. Corey svoju vinu popieral, mučenie ale neprežil. Tí, ktorí sa priznali a oľutovali, niekedy skončili „len“ vo väzení. V ňom zomrelo ďalších päť ľudí. Hystéria v Saleme trvala takmer celý rok.

Proti procesom sa ale začali čoraz hlasnejšie ozývať obyvatelia mesta. Na popravisku totiž končili ľudia, ktorých poznali ako čestných a dobrých občanov, a nedôvera vo výpovede Abigail Williams a ostatných dievčat stále narastala.

Napokon sa proti procesom obrátil aj John Hale, pravdepodobne preto, lebo medzi obvinenými skončila aj jeho vlastná manželka. Guvernér William Phips ešte v októbri 1692 nariadil rozpustenie súdu a prípady predal Najvyššiemu súdu.

Stojí za zmienku, že v tejto dobe už do hľadáčika obvinených spadala aj Phipsova manželka. Phips mal vážne pripomienky k priebehu procesov. Prekážalo mu, že rozsudky stáli na pochybných dôkazoch a opierali sa hlavne o nedokázateľné tvrdenia malých dievčat.

Vyhlásil tiež, že existuje veľké podozrenie, že na popravisku skončili nevinní ľudia. Okamžite teda nariadil zastavenie procesov a Najvyšší súd v roku 1693 všetkých uväznených zbavil obvinení a prepustil.

Oficiálne ospravedlnenie

Rodiny nespravodlivo popravených a uväznených sa po skončení procesov začali domáhať odškodnenia a očistenia mena svojich blízkych. Súd im prisúdil finančné kompenzácie a po preskúmaní prípadov vyhlásil, že došlo k fatálnemu pochybeniu sudcov.

Tí sa tri roky po salemskej hystérii za svoje konanie ospravedlnili s tým, že ich „ruku viedol sám Satan“. V roku 1697 Massachusettský súd vyhlásil deň pôstu, aby si pripomenul pamiatku všetkých popravených. V roku 1711 došlo k očisteniu mien všetkých obvinených. Oficiálne právne zrušenie rozsudkov ale prebehlo až v roku 1957.

Mohlo by ťa zaujímať:

Mačky sa v minulosti spájali s čarodejníctvom. Ľudia ich zvykli hromadne zabíjať

• Fakty a zaujímavosti
• História

Čo sa stalo s dievčatami, ktoré procesy odštartovali? O živote Abigail Williams ďalej nie je nič známe (hoci sa špekulovalo, že sa z nej stala prostitútka v Bostone). Rovnako tak o Elizabeth Hubbard, hoci niektoré zdroje tvrdia, že sa neskôr vydala a mala štyri deti. Dátum jej smrti ale nepoznáme. Betty Parris ale po celý život trvala na tom, že jej obvinenia boli pravdivé.

Vydala sa, mala niekoľko detí a zomrela v roku 1760 ako 77-ročná. Mercy Lewis sa po procesoch odsťahovala do Bostonu, kde porodila syna. Mary Walcott sa tiež vydala a mala niekoľko detí.

Ann Putnam sa v roku 1706 ako jediná z celej skupiny za svoje konanie verejne ospravedlnila. Tvrdila, že nekonala z nenávisti ani zo zloby, ale bola zvedená Satanom. Zároveň prosila Boha, aby jej odpustil. Zomrela v roku 1716 vo veku 37 rokov. O osudoch zvyšných dievčat neexistuje dostatok spoľahlivých záznamov.

Salemské procesy sa dočkali zasväteného skúmania od historikov, psychológov, psychiatrov či sociológov. Tí sa snažili vysvetliť, ako k takejto tragédii vôbec mohlo dôjsť. Prečo si malé dievčatá vymysleli príbehy o čarodejniciach a neváhali poslať na popravisko nevinných ľudí?

Otrava jedlom či masová hystéria?

Niektorí bádatelia nadhadzovali možnosť, že v Saleme mohlo dôjsť k otrave z potravín, konkrétne z kukuričného chleba. Je možné, že kukurica obsahovala námeľ, ktorým sa dievčatá otrávili. Otrava mohla vyvolať halucinácie či svalové kŕče. Iní odborníci to ale nepovažujú za pravdepodobné, pretože v takom prípade by podobné príznaky muselo mať oveľa viac ľudí, nielen skupina malých dievčat.

Iní zase poukazovali, že salemské procesy vyrašili zo spoločenskej klímy danej doby a extrémneho výkladu Biblie amerických puritánov. Ďalší tvrdili, že motívom dievčat mohol byť proste podivný žart či túžba po pozornosti, ktorá sa vymkla kontrole.

Experti, ktorí čarodejnícke procesy (nielen v Saleme) dlhodobo skúmali, sa prikláňajú skôr k názoru, že došlo k masovej psychogénnej chorobe, teda masovej hystérii. Tá bola navyše živená silným náboženským fanatizmom.

Salemské procesy ako alegória paranoje

Procesy v Saleme sa stali smutným symbolom prenasledovania čarodejníc v Amerike a ako námet si ich zvolilo mnoho umelcov, spisovateľov či filmárov. Za zmienku stojí napríklad legendárna divadelná hra The Crucible od Arthura Millera, ktorá mala premiéru v roku 1952 a knižne vyšla aj v češtine (ako Čarodějky ze Salemu).

Miller ju poňal ako alegóriu na obdobie takzvaného mccarthizmu, ktoré rozpútal senátor Joseph McCarthy. Ľudia boli vtedy obviňovaní a ostrakizovaní pre podozrenie zo špionáže pre Sovietsky zväz či z toho, že sú sami komunisti. Museli sa zodpovedať pred špeciálnymi komisiami a často boli úplne bez dôkazov uznaní za vinných. Medzi obete tohto obdobia patril aj samotný Miller. Ten v hre oproti histórii urobil niekoľko zmien.

Žiarlivosť ako spúšťač procesov

Abigail Williams má v hre 17 rokov (a nie 11) a John Proctor okolo 30-40 rokov (a nie 60). Miller si tiež vymyslel, že Williams a Proctor boli kedysi milenci. V skutočnosti to tak nemohlo byť už len kvôli ich veku. Navyše sa pred procesmi pravdepodobne ani nepoznali. V Millerovom diele je celá hystéria odštartovaná žiarlivosťou Abigail, ktorá chcela odstrániť Johnovu manželku Elizabeth a mať ho len pre seba.

Hra sa spočiatku stretla s chladným prijatím, dnes ale patrí k nesmrteľným klasikám svetovej literatúry. Dočkala sa aj dvoch filmových adaptácií, prvá prišla už v roku 1957 a režíroval ju Raymond Rouleau.

Odporúčame prečítať:

Tisíce klientov tejto banky čaká nepríjemné prekvapenie. Toto všetko od septembra zdražie

• Financie
• Slovensko

Druhá a známejšia adaptácia dorazila do kín v roku 1996. Jej réžie sa chopil Nicholas Hynter, pričom scenár napísal sám Arthur Miller. Johna Proctora stvárnil Daniel Day-Lewis a Abigail Williams Winona Ryder. Miller si odniesol aj nomináciu na Oscara za najlepší adaptovaný scenár.

Narážky na salemské procesy sa objavili v ďalšom množstve rôznych filmov či seriálov, často hororových. Ako inšpiračný zdroj pre svoj horor Čarodejnica ich uviedol aj režisér Robert Eggers. Jeho príbeh sa síce odohráva niekoľko desiatok rokov pred hystériou v Saleme, ale okrem iného výrazne čerpá zo súdnych dokumentov a výpovedí.

Príspevok Desivé čarodejnícke procesy v Saleme stáli životy 19 nevinných ľudí. Odštartovali ich malé dievčatá je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Ako uvádza portál LADbible, v Spojených štátoch súd povolil značne kontroverzný spôsob. Problémoví študenti musia nosiť náramky, ktoré im v prípade nutnosti dajú pomerne silný elektrický šok. Pôvodne bol tento spôsob zakázaný vládnou agentúrou FDA. Tá tvrdila, že tieto náramky sú nebezpečné.

A court overturned an FDA ban on electric shock devices in schools, which disability advocates say is torture.

Only one Massachusetts center for people with intellectual disabilities — where most residents are people of color — still uses them, calling it "holistic treatment." pic.twitter.com/LczIHgwAJv

— AJ+ (@ajplus) July 8, 2021

Podľa školy sú náramky nevyhnutné

Špeciálna škola Judge Rotenberg Educational Center v štáte Massachusetts, v ktorej sa nachádza mnoho problémových študentov, však celý prípad posunula na súd. A ten rozhodol v jej prospech. Podľa oficiálneho vyjadrenia školy sú tieto náramky nutné, keďže študenti majú často závažné „poruchy správania, emócií, psychiatrické problémy či intelektové poruchy, prípadne sa nachádzajú na autistickom spektre“.

Iste si vieš predstaviť, že táto metóda má svojich zarytých odporcov. Už v roku 2010 ju bojovníci a právnici za ľudské práva označili ako „mučenie“. Riaditeľka organizácie Mental Disability Rights International, ktorá bojuje za dodržiavanie ľudských práv psychicky chorých ľudí, je z rozhodnutia súdu tiež zhrozená. „Myšlienka používania elektrických šokov na mučenie detí bola prakticky na celom svete označená ako neuvážená,“ uviedla.

Ľudskoprávni aktivisti tvrdia, že ide o mučenie

S rozhodnutím sú ale, naopak, spokojní samotní rodičia detí. Zvyšuje to podľa nich ich bezpečnosť a znižuje pravdepodobnosť sebapoškodzovania a agresívneho správania. Hoci sa teda takáto prax môže zdať krutá, podľa niektorých odborníkov je v ťažkých prípadoch nevyhnutná.

Uchyľujú sa k nej až vtedy, keď zlyhajú všetky možnosti liečby či snahy o nápravu. Treba tiež dodať, že tieto náramky nenosí každý študent. Momentálne je v Judge Rotenberg Educational Center 300 študentov, z ktorých tieto náramky nosí 55. Na sociálnych sieťach sa tiež vyrojili statusy s hashtagom StopTheShock, v ktorých ľudia vyjadrujú nespokojnosť s rozhodnutím súdu a volajú po zákaze elektrických náramkov.

On July 6th, 2021, the federal appeals court overruled an FDA ban on electric shock devices to be used on disabled students.
Enough is enough.
We demand an end to torture practices, and demand those in charge reassess the situation.
Sign the petition:https://t.co/fcsnmkziw4

— ? c h l o é h a y d e n ? (@chloeshayden) July 10, 2021

Príspevok Súd v USA povolil používanie elektrických náramkov na študentoch. Za zlé správanie dostanú šok je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Ed sa mimoriadne potešil, keď zistil, že budík stále funguje, ba čo viac: ostal na ňom zachytený hlas Edovej zosnulej mamy. Jeho dve deti si tak mohli vôbec prvýkrát vypočuť, aký hlas mala ich babička. Morrish sa s týmto nálezom pochválil na Twitteri a dodal, že budík dostal od mamy v roku 1998, keď nastupoval na univerzitu. „Môžete si na ňom nastaviť vlastný zvuk, takže som ju poprosil, aby nejaký nahrala,“ uviedol Morrish. „A teraz som ho našiel a stále funguje! Moja mama zomrela v roku 2006 a toto je jediný záznam jej hlasu, ktorý mám.“

When I went to university in 1998, my mother gave me an alarm clock where you could record your own alarm, so I told her to record it. I’ve just found it, and it still works. She died in 2006, and this is the only recording of her voice that I have. pic.twitter.com/9FSYF8q4FS

— Ed Morrish (@edmorrish) May 30, 2021

Príbeh dojal aj samotného vynálezcu budíka

Na nahrávke môžeme počuť, že sa Edova mama snaží svojho syna dostať z postele ráznym: „Vstávaj, Edward!“ Morrish podľa vlastných slov nebol nálezom šokovaný, pretože vedel, že svoje osobné veci má ešte niekde schované. „Bol som ale šťastný, že budík stále fungoval,“ podotkol.

„Je krásne pripomenúť si jej hlas. Dosť som sa na tom, pravdaže, zasmial, pretože to bola naozaj absurdná vec, chcieť od nej, aby nahrala niečo také.“ Morrish dodal, že budík si postaví hneď vedľa postele. „Takže keď ma moje deti budú chcieť zobudiť, môžu to nechať na moju mamu,“ povedal.

Jeho príspevok sa na Twitteri veľmi rýchlo stal virálnym, pričom ľudí dojal k slzám. Dostal sa dokonca aj k Tomovi Lawtonovi, ktorý tento typ budíkov vynašiel! Ten mu napísal: „Toto je úžasné, Ed. WakeYoo bol môj prvý vynález a tvojím príbehom som dojatý. Dúfam, že sa ti darí.“

He finds an alarm clock that contained the only recording of his late mother's voice: "Get up, Edward." Ed Morrish, a British comedy producer, found an alarm clock with a recording of the voice of his mother, who passed away fifteen years ago. pic.twitter.com/oyUxBA08WI

— Moises Lopez (@chapoisat) June 1, 2021

Príspevok Muž po viac ako 20 rokoch objavil svoj starý budík so záznamom hlasu zosnulej mamy je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Týmto termínom sa označuje skrytý či neviditeľný web. To okrem iného znamená, že sa naň nedá len tak ľahko dostať. Prostredníctvom bežných vyhľadávačov je to vlastne úplne nemožné. Pokiaľ sa chce niekto pripojiť na dark web, musí na to použiť špeciálny softvér (napríklad Freenet či Tor). Obsah dark webu je umiestnený na darknetoch, teda takzvaných prekryvných sieťach (overlay networks). Vypátrať jeho používateľov je nesmierne náročné.

Na ochranu identity sa kladie veľký dôraz a prebieha za pomoci komplexného šifrovania.

Mučenie a vraždy?

To, že sa používatelia dark webu nedajú tak ľahko (resp. vôbec) vypátrať, je v tomto prípade kľúčové. Na dark webe totiž údajne môžeš naraziť aj na online trhoviská, ktoré predávajú nelegálny tovar. Ľudia si na ňom môžu kúpiť drogy, zbrane, falošné doklady či nelegálnu pornografiu. Objavujú sa dokonca aj tvrdenia o predaji ľudských orgánov.

Prostredníctvom dark webu komunikujú aj extrémistické či teroristické skupiny.

Spája sa s ním ale aj niekoľko oveľa hororovejších tvrdení. Hovorí sa napríklad, že na dark webe si môžeš objednať nájomného vraha. Polícia v niekoľkých prípadoch, keď sa jej podarilo rozbiť ilegálne trhoviská, niektorých účastníkov naozaj obvinila z nájomných vrážd. Neskôr ale boli tieto obvinenia stiahnuté. Ešte hrozivejšie tvrdenia sa točia okolo takzvanej Red Room (Červená miestnosť).

Pod týmto názvom sa skrýva možnosť sledovať live mučenie a zabíjanie nevinných ľudí. Diváci často v jeho priebehu prihadzujú peniaze (v bitcoinoch) a prikazujú maskovanému tyranovi, akým spôsobom má obeť mučiť. Okrem úderov päsťami vraj možno vidieť aj rezanie nožmi, vypichovanie očí, trhanie zubov či nechtov a najrôznejšie iné týranie.

Údajne sa na dark webe dajú nájsť aj videá zachytávajúce unesené osoby, ich znásilňovanie a mučenie. Dark web je tiež podľa mnohých semeniskom nelegálnej pornografie, ktorá sa predáva za ťažké peniaze. Okolo dark webu koluje ešte viacero ďalších historiek, pričom jedna je desivejšia než druhá.

Realita či fikcia?

Teraz si ale položme otázku: Je na týchto divokých tvrdeniach vôbec niečo pravdy? Odborníci z radov IT a kriminalistiky o tom silno pochybujú. Alebo aby sme boli presnejší, na dark webe sa rozhodne dá nájsť nelegálny obsah a tovar. Týka sa to ale hlavne drog, falošných dokladov či zbraní. A áno, žiaľ aj pornografie. Čo ale desivé príbehy o krvavom mučení, za ktoré platia úchylní sadisti?

V tomto prípade ide podľa expertov o obyčajné legendy a hoaxy. Žiadne Red Rooms na dark webe neexistujú. IT špecialisti uvádzajú, že by to bolo aj technologicky neuskutočniteľné. Väčšina používateľov totiž pre prístup na dark web používa prehliadač Tor, ktorý ale rýchlosť internetu veľmi spomaľuje. Myslieť si teda, že by bol schopný „utiahnuť“ celý live stream, je naivné.

Mnoho ľudí, ktorí sa na dark webe pohybujú, navyše uviedlo, že sa s Red Room či podobnými odpornými záležitosťami nikdy nestretli. To isté platí aj pre nájomných vrahov. Iste, na dark webe síce je možné nájsť „inzeráty“ ponúkajúce vraždu za peniaze, ale podľa odborníkov na počítačovú kriminalitu ide len o podvody. Tie majú z naivných používateľov vylákať nejaké bitcoiny, ale k samotnej vražde, pravdaže, nikdy nedôjde.

Doteraz nebol zdokumentovaný žiadny prípad, že by si na dark webe niekto od nájomného vraha úspešne objednal odstránenie inej osoby.

Na druhej strane ale treba dodať, že táto odvrátená strana internetu naozaj poskytuje možnosť komunikácie rôznym extrémistickým skupinám, neonacistom či teroristom. Tí tak môžu unikať pozornosti bezpečnostných zložiek a koordinovať svoje útoky.

Špecialisti, ktorí sa problematike venujú, však tvrdia, že bežní ľudia si dark web predstavujú skôr ako z lacného hororu. Áno, nelegálny obsah na ňom je, ale rozhodne nie v takom množstve a intenzite, ako sa hovorí. Veľa strašidelných historiek, ktoré sa okolo dark webu točia, navyše vzniklo ako priznaná hororová fikcia (creepypasta). Na internete sa ale aj tieto výmysly veľmi rýchlo dokážu rozšíriť a nabaľovať na seba ďalšie a ďalšie „skutočnosti“.

Užitočná pomôcka

Odborníci navyše upozorňujú, že dark web nemusí byť vnímaný len v negatívnom svetle. Často slúži ako vhodná platforma na komunikáciu ľudí, ktorí sú vo svojich domovských štátoch prenasledovaní. Sem patria napríklad náboženské menšiny, ateisti či ľudia patriaci do LGBT komunity. Ak by spolu komunikovali cez klasický internet, mohli by sa dostať do hľadáčika štátnych zložiek a vystaviť sa riziku zatknutia, mučenia či smrti.

Stále totiž poznáme mnoho krajín, kde hrozí za iné vierovyznanie, ateizmus či homosexualitu trest smrti či žalár. Práve dark web týmto ľuďom poskytuje možnosť slobodne sa dohovárať s inými ľuďmi bez toho, aby ich vláda mohla vystopovať. V najrôznejších totalitných štátoch dark web využívajú aj investigatívni novinári či aktivisti, ktorí vystupujú voči vládnucemu režimu.

Dark web vo filmoch

Záhadnosť a zložitejšia prístupnosť dark webu však ľudí prirodzene dráždi. Možno aj tam treba hľadať korene divokých a krvavých príbehov o nájomných vrahoch či sadistoch. Inšpiráciu v nich našli aj filmári. Za zmienku stojí napríklad slušný horor Unfriended: Dark Web a čiastočne sa touto témou zaoberal aj horor The Den.

Dark web sa stal aj témou niekoľkých kníh, napríklad Inside the Dark Web.

Príspevok Temná strana internetu plná drog a násilia. Je dark web nebezpečný, alebo ide len o legendy? je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

V takom Rusku zase majú Darju Saltykovovú, o ktorej sme na našich stránkach tiež písali. Rovnako ako Bátoriová sa vyžívala v mučení mladých žien a jej besneniu neunikli ani deti. Na Slovensku však mala vyčíňať aj iná podobná vrahyňa: Anna Rosina Listiusová.

Jej život a činy veľmi pripomínajú práve Alžbetu Bátoriovú, hoci na rozdiel od nej ju dnes takmer nikto nepozná. Možno aj preto, lebo sa o nej zase tak veľa nevie, resp. historici sa jej doteraz príliš podrobne nevenovali. Na Listiusovej život a činy sa tak nabalilo množstvo tvrdení a legiend, ktoré nemusia byť nutne založené na pravde. Čo teda o tejto žene vlastne vieme?

Manželstvo a podivné úmrtia

V prípade Anny Rosiny Listiusovej sa vynárajú nejasnosti už v prípade jej narodenia. Podľa všetkého sa narodila buď v roku 1577, alebo v roku 1578 (niektoré zdroje ale uvádzajú aj rok 1583) do významnej rodiny v Uhorsku. Bola neterou ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha, ktorý mal v kráľovstve veľký vplyv. Odmalička bola vychovávaná a pripravovaná na rolu mníšky v kláštore.

V roku 1598 si ju ale za svoju manželku vybral gróf Stanislav Thurzo, s ktorým mala štyri deti (hoci niektoré zdroje udávajú až sedem potomkov). Podľa dostupných prameňov bola Anna Rosina Listiusová veľmi krásna žena, ktorá na druhých pôsobila veľmi milo a láskavo. Zároveň bola vzdelaná a pravdepodobne ovládala niekoľko jazykov.

Žila prevažne na Šintavskom hrade. Krátko po svadbe sa u nej ale začali objavovať príznaky patologického správania. Údajne prepadala šialeným návalom zúrivosti, hnevu a uchyľovala sa aj k fyzickému násiliu a rafinovanému mučeniu. Jej sadizmus znepokojil jej manžela, ktorý ju dokonca dal na niekoľko rokov uväzniť na Čachtickom hrade.

Práve tu sa mali Listiusovej osudy preťať s osudmi krvilačnej Alžbety Bátoriovej. Tá si totiž v tom čase odpykávala doživotný žalár za svoje zločiny. Listiusovú údajne varovala, že jej činy ju napokon privedú do väzenia. Zdá sa ale, že Listiusová si z toho príliš ťažkú hlavu nerobila. Thurzo jej po niekoľkých rokoch odpustil a dovolil, aby ju prepustili na slobodu.

O Listiusovej sa začali šepkať najrôznejšie chýry. Mala vraj prsty vo vražde svojho milenca Štefana Pálfiho a podľa niektorých dokonca v roku 1625 otrávila aj svojho manžela Stanislava Thurza. Listiusová netrúchlila dlho a ešte v ten istý rok sa vydala za šľachtica Štefana Pogrányiho. Ich manželstvo ale nebolo šťastné.

https://www.facebook.com/203448156464175/photos/a.1838190609656580/1870583306417310/

Spúšťačom problémov mal byť fakt, že Pogrányi vylúčil Listiusovú zo svojho závetu. Ženu prepadla zúrivosť, manželovi sa vyhrážala, nadávala mu a preklínala jeho aj jeho rodinu. Keď Pogrányiho začali sužovať vážne zdravotné problémy, jeho manželka sa vyžívala v jeho ponižovaní a odopierala mu jedlo a vodu. Pogrányi napokon zomrel, pričom mnohí ľudia z jeho smrti podozrievali práve Listiusovú.

Nemilosrdná sadistka

Sadizmus a neľudskosť Anny Rosiny Listiusovej jej vyniesli prezývku Šintavská bosorka. Podobne ako Bátoriová či Saltykovová, aj Listiusová si vybíjala hnev na služobníctve. Slúžky kruto bila a týrala najrôznejšími spôsobmi. Údajne milovala pohľad na krv a mučenie jej prinášalo veľké potešenie (možno aj sexuálneho charakteru).

Jej zúrivosti neunikli ani malé deti. Traduje sa, že malé dieťatko jednej svojej slúžky zavraždila priamo v jeho kolíske. Nepáčilo sa jej, že stále plače. Listiusová svoje hrozné činy páchala v tajnosti a dávala si dobrý pozor, aby na seba neupriamila pozornosť. Obete jej služobníci zakopávali tajne s tým, že zomreli na týfus.

Sama Listiusová sa zároveň rada zúčastňovala na spoločenskom dianí, obľubovala rôzne oslavy a bály, na ktorých pôsobila ako veselá a sympatická žena. Nikto si teda nedokázal ani predstaviť, aká krutá v skutočnosti je. Dlho jej táto taktika vychádzala. S hrôzou si o nej hovorili len poddaní, ale ich slová nemali pre panovníkov žiadnu váhu.

Zatknutie a súd

V roku 1637 sa ale Listiusová prerátala. Jej obeťou sa totiž stala Magdaléna Szolosiová, ktorá u nej slúžila. Kruté týranie a mučenie dievča napokon prinútilo zo Šintavského hradu utiecť. Ani to jej ale život nezachránilo. Jej zranenia boli príliš veľké a napokon zomrela. A jej smrťou sa utiahla slučka aj okolo Listiusovej. Szolosiová totiž patrila k uznávanému zemianskemu rodu.

Palatín Mikuláš Esterházy okamžite nariadil, aby Listiusovú zatkli a začali vyšetrovať. Vypovedalo proti nej 80 svedkov, ktorí do jedného potvrdili jej sadizmus a krutosť. Okrem toho ju obvinili aj z čarodejníctva a praktikovania čiernej mágie.

Podľa nich k sebe pozývala ďalšie čarodejnice, s ktorými sa oddávala hrozným orgiám a sabatom. Obete vraj bila reťazami či poriskom dreva. Jednu slúžku údajne zbila tak silno, až jej z lebky vytiekol mozog. Týrala a zabíjala nielen dievčatá a deti, ale aj mužov či starých ľudí.

Podarilo sa dokázať, že zavraždila minimálne 12 ľudí. Bola odsúdená na trest smrti sťatím a prepadnutie majetkov. Napokon ale na popravisku nezomrela. Pred týmto osudom ju zachránil jej šľachtický pôvod a fakt, že jej rodina bola na kráľovskom dvore veľmi vážená a ctená. Listiusová tak dostala milosť od cisára Ferdinanda III. a skončila v domácom väzení v úplnej izolácii za múrmi Šintavského hradu. Zomrela v roku 1643, osamelá a zabudnutá.

Kde je pravda?

Dopátrať sa skutočnej historickej pravdy o Anne Rosine Listiusovej a jej činoch nie je vôbec jednoduché. Správy o nej existujú roztrúsené po mnohých archívoch, často len vo forme fragmentov. Väčšinou sú navyše napísané v staromaďarčine a dodnes ostávajú nepreložené.

Napriek tomu sa o Listiusovú zaujímalo niekoľko historikov. Podľa nich išlo o zaujímavú ženu, ktorá bola vzdelaná a veľmi dobre spravovala Šintavský hrad po smrti svojho manžela. Na druhej strane tu máme správy o jej bezbrehom sadizme a krvilačnosti.

Tie podľa všetkého nie sú výmyslom či legendami, keďže v maďarských archívoch existujú prepisy výpovedí svedkov, ktorí proti Listiusovej na súde svedčili. Je tiež doložené, že ju naozaj odsúdili a že zomrela v roku 1634. Či sa počas svojej prvej internácie na popud Stanislava Thurza naozaj stretla s Bátoriovou, nie je úplne isté.

Túto možnosť nadhodili viacerí autori (okrem iného aj spisovateľ Andrej Štiavnický), podľa ktorých mala byť Listiusová istú dobu väznená na Čachtickom hrade. Iné zdroje ale uvádzajú, že bola väznená na Tematínskom hrade.

Sadizmus Listiusovej niektorí vysvetľovali silnou psychickou poruchou. Podľa nich zrejme (podobne ako Bátoriová) trpela sexuálne-sadistickou poruchou osobnosti, okrem toho mala pravdepodobne aj epilepsiu a možno aj rozdvojenú osobnosť. Vzhľadom na to, že o nej máme od historikov len veľmi kusé informácie, ale treba brať tieto vyjadrenia s rezervou.

Historici sa zhodujú, že Listiusovej sa zatiaľ zo strany odborníkov nedostalo adekvátneho preskúmania. Je podľa nich dôležité pokúsiť sa nazrieť na jej život a činy komplexnejšie. Zmienky o nej v rôznych archívoch najčastejšie popisujú len jej zločiny a súd. Na základe dostupných prameňov sa dá zrejme povedať, že Anna Rosina Listiusová bola skutočne sadistická a mimoriadne krvilačná žena.

Mnohé aspekty jej života sú dodnes obostreté záhadnosťou a nejasnosťami a predstavujú skutočnú výzvu pre historikov, ktorí by chceli jej život zmapovať podrobnejšie. Snáď sa toho raz dočkáme.

Samostatný článok o Alžbete Bátoriovej nájdeš tu a ten o ruskej sadistickej šľachtičnej Darii Saltykovovej tu

Príspevok Sadistka, ktorá sa vyžívala v mučení a vraždách. Annu Listiusovú prezývali Šintavská bosorka je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Vidieť babičku či dedka, ktorí robia veci typické pre najmladšiu generáciu, vie pohladiť na duši a vyčariť úsmev na tvári.

Trend hlavne v zahraničí

Doteraz sme však vídavali na internete moderných seniorov z Anglicka, Ameriky či Japonska. Prestaviť si dôchodcu, ktorý pravidelne pridáva posty na sociálne siete v našich končinách, bolo takmer nepredstaviteľné. Až doteraz.

Prvou slovenskou lastovičkou na nebi internetu tretieho veku je 85-ročná babička. O Instagram tejto modrovlasej sympatickej panej sa stará jej vnuk Marek Pupák, ktorý je oceňovaným slovenským fotografom.

View this post on Instagram

A post shared by Blue Grandma (@blue.grandma)

View this post on Instagram

A post shared by Blue Grandma (@blue.grandma)

Za krátky čas si našla mnoho fanúšikov

Ľudia ju zbožňujú nielen pre jej krásny modrý účes. Konto Blue Grandma, teda Modrá babička, vzniklo začiatkom leta 2020 a vtedy by ani Marekovi a ani jeho babke nenapadlo, že si ich úprimné fotografie získajú až takúto popularitu. Babička sa prostredníctvom svojich príspevkov prihovára mladým.

Na niektorých záberoch má na sebe oblečené šaty od mladých návrhárov, inokedy v domácom oblečení nakladá čerstvo nakrájanú kapustu do suda. Ako skutočná influencerka. Popritom spomína na svoju neľahkú mladosť a rozdáva dobre mienené rady mladým generáciám.

Babkine fotky na Instagrame idú s dobou

View this post on Instagram

A post shared by Blue Grandma (@blue.grandma)

View this post on Instagram

A post shared by Blue Grandma (@blue.grandma)

View this post on Instagram

A post shared by Blue Grandma (@blue.grandma)

View this post on Instagram

A post shared by Blue Grandma (@blue.grandma)

View this post on Instagram

A post shared by Blue Grandma (@blue.grandma)

View this post on Instagram

A post shared by Blue Grandma (@blue.grandma)

View this post on Instagram

A post shared by Blue Grandma (@blue.grandma)

Príspevok Slovenská babička s modrými vlasmi valcuje Instagram je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

1. „Po tridsiatke som sa rozhodol ísť späť na vysokú. Babka mi každý mesiac pošle pohľadnicu.“

I decided to go back to college in my 30’s and my grandma sends me a card every month for support. from aww

2. „Moja babka oslavuje desiate narodeniny jej psa.“

My grandma had a 10th birthday party for her dog. from aww

3. „Mačka roztrhala svoju obľúbenú hračku, tak jej ju babka zašíva.“

My cat ripped open his favorite toy. This is my grandma sewing it back together. from aww

4. „Moja babka dnes oslavuje 101 rokov!“

My grandma turned 101 today! from aww

5. Vnučka je bisexuálka, tak jej babka uštrikovala takýto dúhový sveter

This grandma knitted a rainbow sweater two weeks after her granddaughter came out as bisexual from aww

6. Nevesta prišla v svadobných šatách navštíviť do hospicu svoju 102-ročnú babičku

Bride brings her wedding dress to see her 102 year old Grandma who is in a hospice. from aww

7. „Zabudol som si u babky deku. Keď mi ju posielala naspäť, pribalila domáce sušienky a brownies.“

I left my blanket at my 90 year old grandma’s house and asked her to send it back. She wrapped cookies and brownies inside ? from aww

8. „Babka nechcela, aby som si kúpil korytnačku. Potom prídem domov a vidím, že jej uštrikovala takýto parádny svetrík.“

My grandma didn’t want me to get a tortoise. I come home and my tortise is wearing a watermelon sweater. from aww

9. Dievča sa pripravovalo na pride. Babka zbadala vlajku a povedala „ukáž, toto treba vyžehliť“.

Lexi got up to get ready for DC Pride Parade. Her Grandma walked into her room, looked at her Bi Flag, and said, “Oh, This needs to be pressed out” from aww

10. „Sesternica sa vydáva. Jej 101-ročná babka jej na svadbe rozhadzovala lupienky kvetov.“

My cousin’s 101 year old grandma was her flower girl from aww

11. „Babka celý život vyrábala prešívané prikrývky. Takto sme si uctili jej odchod.“

Grandma quilted her whole life, seemed appropriate to celebrate her passing with her work. from pics

12. 93-ročná babička so svojím vnukom imituje rozprávku Hore

93 year old grandma and her grandson recreating UP from pics

13. „Babka sa chcela pochváliť, akú vysokú slnečnicu sa jej cez leto podarilo vypestovať.“

My Grandma wanted me to show the world the giant Sunflower she grew last summer! from pics

14. „Tento rok sme nemohli ísť na Vďakyvzdanie k starým rodičom, tak nám slávnostnú večeru poslali domov.“

My grandma and grandpa just delivered me Thanksgiving meal because they aren’t having everyone over from pics

15. „Babka chcela ešte posledný raz vidieť oceán. Jej výraz tváre hovorí za všetko.“

My grandma wanted to see the ocean one last time before checking into hospice. Her face says it all. from pics

16. „Babku uhryzol pelikán, tak ho pokarhala.“

My Grandma got bit by a Pelican on the pier and then began to scold it. from pics

17. „Babička mi v domove dôchodcov vyrobila takúto tašku. Nechám si ju navždy.“

Grandma made me (28F) a bag during crafts at her nursing home. I’m keeping it forever! from aww

18. „Obe vnúčatá sa dostali na vysokú. Aby to babka oslávila, zošila dve univerzitné tričká dokopy.“

Grandma sews together two shirts to celebrate both grandkids getting into college. from aww

19. „Moja babka má 87 rokov a stále je badass.“

My grandma is 87 and still badass! from aww

20. „Kúpil som babke a jej corgimu vozík, aby sa stále mohli prevážať po farme? Jasné, že áno!“

Did I buy my grandma and her senior corgi a utility cart to keep on doing what they love on our farm? You betcha from aww

Príspevok 20 fotografií rozkošných babičiek, ktoré ti roztopia srdce je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

„Čarodejnicu nenecháš nažive!“

Viera v mágiu a čarodejníctvo je stará ako ľudstvo samo. Prvé zmienky o údajných čarodejniciach a čarodejníkoch nájdeme už v staroveku. Nevyhýbali sa antickému Rímu, starovekej Babylonii či Indii. Základ pre prenasledovanie domnelých čarodejníc položila aj Biblia, konkrétne kniha Exodus, kde nájdeme priamy príkaz: „Čarodejnicu nenecháš nažive!“

Najväčší rozmach zažili čarodejnícke procesy približne medzi rokmi 1450 až 1750. Prípady podobných procesov by sme mohli vysledovať aj skôr, ale pravdou je, že neboli príliš časté. Viaceré cirkevné autority sa k problematike čarodejníctva stavali negatívne a procesy považovali za výsledok povier. Pokiaľ aj k nejakým procesom dochádzalo, často sa údajnej čarodejnici uložil mierny trest pokánia, prípadne exkomunikácia z cirkvi.

Pápež Ján XXII. však už v roku 1326 vydal bulu Super illius specula, ktorá čarodejníctvo stotožnila s kacírstvom. Inkvizícia mala právo kacírov mučiť, kým sa nepriznajú. Napriek tomu treba dodať, že procesy s kacírmi a údajnými čarodejnicami boli stále skôr vzácne. To sa ale začalo radikálne meniť koncom 15. storočia. V roku 1484 vydal pápež Inocent VIII. neslávne známu bulu Summis desiderantes affectibus, v ktorej podporil inkvizítorov Heinricha Kramera a Jacoba Sprengera.

Vyslal tým teda signál, že prenasledovanie čarodejníc je nielen v poriadku, ale je povinnosťou každého skutočného kresťana. Práve táto bula otvorila dvere masovému prenasledovaniu a čarodejníckym procesom, ktoré si vyžiadali najviac obetí.

Kladivo na čarodejnice

Samotný Heinrich Kramer, ktorý bol dominikánsky mních a inkvizítor, tiež v roku 1486 vydal spis Malleus maleficarum (v preklade Kladivo na čarodejnice). V niektorých vydaniach je ako spoluautor uvádzaný aj Jacob Sprenger, hoci historici sa domnievajú, že jeho meno bolo k spisu prilepené až ex post a v skutočnosti ide o Kramerovo dielo.

Malleus maleficarum obsahuje podrobné informácie o čarodejniciach a ich praktikách, popisuje aj postupy používania mučenia a trestov pre odsúdených. V niektorých článkoch sa môžeme dočítať, že spis Malleus maleficarum bol niečo ako „základná príručka“ pre všetkých inkvizítorov pri nasledovných čarodejníckych procesoch, to však nie je pravda.

Hoci Kramera podporil aj spomínaný pápež Inocent VIII., tomu sa pre svoj spis nepodarilo nájsť podporu medzi kresťanskými duchovnými. Viacerí z nich knihu odsúdili ako nemorálnu, keďže schvaľovala to najhoršie mučenie. Historici sa dnes zhodujú, že Heinrich Kramer bol psychicky narušený muž, ktorý fanaticky nenávidel ženy. Zároveň bol posadnutý sexom a mnohé podrobné líčenie pohlavného styku čarodejníc s démonmi či diablom v podobe zvieraťa nájdeme aj v jeho neslávnom spise.

Inšpiráciou pre jeho napísanie bol pravdepodobne jeho konflikt so ženou menom Helena Scheuberin. O jej živote je známe len málo, ale podľa všetkého sa narodila v Rakúsku a išlo o ženu, ktorá bola výrazne nezávislá a vždy priamo hovorila, čo si myslí. Scheuberin veľakrát vyhlasovala, že Kramer je „vtelený diabol a zlý človek“, a hovorí sa, že keď okolo neho prechádzala na ulici, opľula ho.

Reakcia prišla rýchlo. Helena Scheuberin bola obvinená z čarodejníctva a vykonávania čiernej mágie. Aj počas jej procesu sa Kramer zameriaval hlavne na sexuálny aspekt jej údajných zločinov, za čo si vyslúžil pokarhanie od biskupa. Na základe dokazovania sa následne podarilo odhaliť, že viacero svedkov bolo voči Helene Scheuberin zaujatých, navyše v tej dobe sa čarodejníctvo ešte väčšinou netrestalo smrťou.

Scheuberin tak bola oslobodená a sudcovia jej uložili pokánie. Kramer zúril a stále sa snažil prípad zvrátiť. Jeho fanatická nenávisť dospela do takého bodu, že mu biskup Karl Golser vyslovene prikázal, aby sa prípadom ďalej nezaoberal, a dokonca ho označil za šialenca.

Mučenie a trest

Mučenie bolo neoddeliteľnou súčasťou čarodejníckych procesov. Využívalo sa na to, aby sa obvinení priznali. Obvinení sa ponárali do vody, bodali ihlami, drvili im palce (pomocou palečnice) a nohy (španielskou topánkou) či ich vyťahovali na škripec.

Je asi pochopiteľné, že takmer všetci sa po takomto neľudskom mučení priznali, hoci boli nevinní. Aj mnohí tí, ktorí sa zastrájali, že sa nikdy nepriznajú, sa často už pri samotnom pohľade na mučiace nástroje zrútili a priznali vymyslené obvinenia.

Vinné čarodejnice boli takmer bez výnimky odsúdené na trest smrti, ktorý sa najčastejšie vykonával upálením na hranici. Verilo sa totiž, že oheň má očistnú moc a spolu s čarodejnicou zničí aj samotné temné kúzla. Na území Spojených štátov sa mučenie využívalo tiež, ale v prípade trestu smrti sa vinníci väčšinou obesili.

Medzi najznámejšie a najhoršie čarodejnícke procesy, ktoré sa na území Ameriky odohrali, boli tie z mestečka Salem zo štátu Massachusetts z rokov 1692 a 1693. V centre bola skupina mladých dievčat, ktoré dostávali nevysvetliteľné záchvaty. Lekár určil, že ide o následok čarodejníckej kliatby.

Tieto dievčatá následne tvrdili, že dokážu vidieť démonov a čarodejnice. Začali obviňovať obyvateľov mesta, väčšinou ženy. Výnimkou ale neboli ani deti. Hoci obvinení v tomto prípade neboli mučení, súd odmietol uznať ich vyhlásenie o nevine. Skupina dievčat totiž tvrdila, že ide o diablových vyslancov, priamo na súde mali záchvaty a pravdepodobne aj halucinácie.

Celkovo bolo počas salemských procesov popravených 19 nevinných ľudí. Mnohí ďalší skončili vo väzení.

Procesy na Slovensku a v Česku

Čarodejnícke procesy sa nevyhli ani Slovensku či Česku, hoci je pravdou, že tu zväčša nedosahovali takú intenzitu. To ale neznamená, že neboli brutálne a krvavé. Medzi najznámejšie procesy patria tie na Šumpersku, ktoré prebiehali v rokoch 1678 až 1696 vo Velkých Losinách na území Česka.

Tým sme sa venovali aj v samostatnom článku. Predsedal im právnik a laický inkvizítor Jindřich František Boblig z Edelstadtu, ktorý má na svedomí viac ako 100 popravených. Na hranici skončil aj obľúbený kňaz Kryštof Lautner, ktorý sa snažil Bobliga zastaviť.

Čarodejnícke procesy v Sliezsku (Jesenicko) sa konali v rokoch 1622 až 1684. Inkvizičný tribunál viedol biskupský advokát Jan Grosser. Celý prípad odštartoval manžel Barbory Smiedovej, ktorý svoju ženu obvinil, že ho chcela zabiť otráveným syrom a mágiou spôsobila uhynutie dobytka.

Po mučení Smiedová označila ďalších päť nevinných, ktorí následne po mučení označovali ďalších a ďalších ľudí. Celkovo bolo v týchto procesoch upálených minimálne 350 ľudí, niektoré odhady hovoria až o 500 popravených. Presné údaje nemáme, keďže protokoly zo súdov boli v 19. storočí zničené.

Na území dnešného Slovenska neexistovala svätá inkvizícia, takže procesy s domnelými čarodejnicami mali na starosti svetské súdy (to ale nebolo nič zvláštne, keďže čarodejníctvo bolo vnímané ako cirkevno-svetský zločin). Podľa historických záznamov sa úplne prvá poprava odsúdenej čarodejnice odohrala v roku 1506 v meste Štítnik. Rôzne procesy sa ale konali aj v Košiciach, Banskej Štiavnici, Bratislave, Komárne a v Bardejove.

V Bratislave (teda Prešporku) bola prvou upálenou ženou Agatha Toott Borlobaschin. Upálili ju pri Michalskej bráne v roku 1602 a na mieste jej popravy je dodnes pamätná tabuľa. Celkovo na území Slovenska počas prenasledovania čarodejníc zahynulo približne 250 nevinných ľudí. Počet obetí však môže byť vyšší. Úplne posledné tri ženy obvinené z čarodejníctva na Slovensku upálili v roku 1741 v Krupine.

Čarodejnícke procesy na území Európy definitívne skončili v prvej polovici 18. storočia, keď Mária Terézia vydala trestný poriadok, ktorým zrušila mučenie a výrazne zmiernila tresty. Vyhlásila, že žiadne čarodejnice neexistujú a všetci ľudia sú si pred zákonom rovní.

Náboženský fanatizmus a hystéria

Problematikou čarodejníckych procesov sa zaoberalo a zaoberá mnoho historikov, sociológov, psychológov aj psychiatrov. Podľa nich za ne mohol náboženský fanatizmus, náboženská hystéria a silná mizogýnia (nenávisť voči ženám), ktorá bola v tej dobe veľmi rozšírená. Niektorí historici poukazovali aj na možnosť otravy zo zhnitých plodín, ktorá mohla spôsobovať halucinácie.

Podobnými procesmi sa zvykli „riešiť“ susedské spory, prípadne sa odstraňovali ľudia, ktorí boli z nejakého dôvodu nepohodlní. Napríklad mohlo ísť o bohatých mešťanov, ktorých majetok si následne rozdelili inkvizítori či členovia svetského súdu.

Najčastejšími obeťami boli ženy a špeciálne také, ktoré sa niečím odlišovali. Väčšinou boli nezávislé, nebojácne a nebáli sa hovoriť svoje názory. Druhou skupinou boli staré ženy, väčšinou bylinkárky, ktoré pomocou prírodnej medicíny pomáhali chorým.

Procesy aj v 21. storočí a odraz v kultúre

Žiaľ, ani dnes nemôžeme úplne povedať, že by tieto procesy boli záležitosťou dávnej minulosti. Dodnes totiž čarodejnícke procesy a popravy prebiehajú vo viacerých krajinách na svete. Patrí sem najmä subsaharská Afrika, India, Saudská Arábia či Haiti.

Procesy sa stali inšpiráciou pre mnohých umelcov, spisovateľov či filmárov. Medzi najznámejšie diela patrí divadelná hra Čarodejnice zo Salemu od Arthura Millera. Ako už názov hovorí, Miller v nej dramatickým spôsobom poňal salemské procesy. Okrem toho je ale jeho dielo alegóriou na paranoju a prenasledovanie ľudí, ku ktorému dochádzalo v 50. rokoch v Spojených štátoch.

Pod vedením senátora Josepha McCarthyho bolo totiž veľa ľudí falošne obvinených zo spolupráce so Sovietskym zväzom či zo špionáže. Výsledkom bolo mnoho zničených životov. Millerova dráma bola niekoľkokrát aj sfilmovaná, asi najznámejšou verziou je tá z roku 1996 od Nicholasa Hyntera.

Na základe salemských procesov vzniklo aj obrovské množstvo iných kníh a filmov. V našich končinách je veľmi známy román Kladivo na čarodejnice od Václava Kaplického, ktorý bol neskôr úspešne sfilmovaný Otakarom Vávrom. Román aj film sa inšpirovali procesmi vo Velkých Losinách.

Výraz „hon na čarodejnice“ sa tiež stal synonymom pre ničím nepodložené obvinenia a paranoju.

Príspevok Prenasledovanie čarodejníc patrí k temným kapitolám histórie. Padli mu za obeť státisíce žien je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Niečo o ňom si povieme práve v tomto článku.

Rebelský mladík

De Sade sa narodil 2. júna 1740 do váženej a rešpektovanej rodiny. Jeho dospievanie nebolo úplne bezproblémové, už od detstva sa vyznačoval tvrdohlavosťou a neposlušnosťou. Otec rodinu opustil a matka sa uchýlila do kláštora. Mladého Donatiena teda vychovávali sluhovia a jeho prísny strýko Abbé de Sade. Tí ho popisovali ako rozmaznaného a rebelujúceho mladíka, ktorému boli pravidlá cudzie. V zásade sa ale zhodli, že v jadre to bol dobrý človek.

De Sade vyštudoval jezuitskú školu, kde bol často kvôli svojmu správaniu fyzicky trestaný. Neskôr nastúpil na vojenskú akadémiu a zúčastnil sa aj Sedemročnej vojny. Po jej skončení z armády odišiel a rodina mu dohodla sobáš s bohatou Renée-Pélagie de Montreuil.

Tento sobáš bol nevyhnutný, keďže rod de Sade bol chudobný a nutne potreboval peniaze. Markíz sa s Renée oženil v roku 1763.

Prvý škandál

Práve v tejto dobe sa ale začala znovu prejavovať de Sadeho rebelská povaha. Už od mladosti mal sklony k výstrednosti, excentrickosti či narcizmu, a rovnako si neodopieral žiadne sexuálne pôžitky. Jeho ignorovanie akýchkoľvek pravidiel mu prinášalo mnoho problémov po celý jeho život.

Od de Sadeho svadby uplynulo len pár mesiacov a markíz si zaplatil služby prostitútky Jeanne Testard. To síce pre muža v jeho postavení nebolo ničím neobvyklé, lenže, ako sa čoskoro ukázalo, markíz nemal záujem len o obyčajné sexuálne praktiky.

Najprv sa Testard opýtal, či verí v Boha. Keď žena odpovedala, že áno, markíz zničil všetky krucifixy a náboženský predmety, ktoré sa v miestnosti nachádzali. Následne prostitútke prikázal, aby ho bičovala rozžeraveným bičom. Keď odmietla, de Sade sa ju pokúsil násilím zbičovať.

Jeanne s hrôzou utiekla a neskôr o všetkom povedala polícii. Markíz bol zatknutý, ale vo väzení Vincennes dlho nepobudol, keďže sa zaňho prihovorila jeho manželka, a to u samotného kráľa Ľudovíta XV. Ten následne podpísal príkaz na jeho prepustenie.

Tento škandál bol prvým z mnohých, ktoré markíza sprevádzali. De Sade mal povesť zhýralca, ktorý si užíva neviazaný sex so ženami aj mužmi. Cudzie mu ale neboli ani skupinové sexuálne orgie, najčastejšie spojené s mučením či bičovaním. Hlboko opovrhoval náboženstvom a morálkou, ktoré vnímal ako pokrytecké pretvárky skutočnej podstaty človeka.

Vyhlasoval, že uznáva len absolútnu a radikálnu slobodu od všetkých konvencií.

Problémy so zákonom

Druhý jeho škandál sa spája s vdovou a žobráčkou Rose Keller. Tej prisľúbil štedrý peňažný obnos, ak preňho bude pracovať. Keller si myslela, že de Sade ju chce zamestnať ako slúžku, a tak súhlasila. Keď ju markíz dostal na svoj zámok, násilím ju vyzliekol, zviazal a zbičoval. Následne na ňu kvapkal žeravý vosk. Nešťastnej žene sa napokon len tak-tak podarilo utiecť.

Kvôli týmto praktikám sa ale de Sade pred súd nedostal, keďže jeho rodina si kúpila ženino mlčanie tučným úplatkom. Markíz tak napokon vyviazol len s pokutou a aj naďalej si užíval po svojom. V roku 1772 sa ale dostal do veľkých problémov. Počas sexuálnych orgií za múrmi svojho paláca namiešal prostitútkam a svojmu služobníkovi Latourovi do vína veľkú dávku španielskych mušiek. Išlo o prírodný jed, ktorý v malom množstve pôsobil ako afrodiziakum.

Viacero účastníkov týchto orgií kvôli tomu takmer prišlo o život. De Sade vedel, že by mu tieto jeho zábavky mohli vyniesť prísny trest, takže sa rozhodol utiecť do Talianska. V neprítomnosti boli on aj jeho sluha odsúdení na trest smrti za sodomiu (homosexuálny análny styk) a otravu.

Napokon však de Sadeho aj jeho sluhu predsa len chytili (ich zatknutie zariadila de Sadeho svokra Madame de Montreuil) a uväznili. Markízovi sa ale podarilo utiecť do Francúzska, kde sa ukryl na zámku La Coste. Pripojila sa k nemu aj manželka, ale de Sade ani v tomto prípade nevydržal viesť pokojný život. Na zámku zhromaždil niekoľko prostitútok, ale aj detí, ktoré sexuálne zneužíval.

Keď jeho činy vyplávali na povrch, opäť utiekol do Talianska. V roku 1776 bol pod falošnou zámienkou vylákaný naspäť do Francúzska, kde ho zatkli a previezli do väzenskej pevnosti Vincennes. Nad de Sadem sa stále vznášala hrozba rozsudku smrti, ktorý nad ním bol vynesený pred niekoľkými rokmi. Markíz sa ale voči nemu odvolal a dosiahol úspech.

Bola mu vymeraná finančná pokuta a pobyt vo väzení. Pri prevoze sa de Sademu ešte raz podarilo utiecť, ale jeho sloboda tentokrát netrvala dlho. Polícia ho našla na jeho zámku a okamžite odviedla do väzenia. V roku 1784 ho previezli do Bastily.

Literárna tvorba

Práve vo väzení sa markíz oddal svojej ďalšej vášni: literatúre. Jeho prvým dielom bol nedokončený román 120 dní sodomy. De Sade v ňom popisuje štyroch vysoko postavených bohatých aristokratov, ktorí unesú niekoľko chlapcov a dievčat a utiahnu sa s nimi na svoj zámok.

Tu ich následne sexuálne mučia tými najšialenejšími spôsobmi. Popisované skutky gradujú až do absurdnej výšky. Nechýba znásilňovanie, incest, bičovanie, sťahovanie z kože zaživa, pojedanie výkalov, extrémne mučenie, vraždy či kanibalizmus. Román ostal nedokončený, jeho druhá časť existuje len v podobe poznámok, ktoré sa de Sade chystal rozpracovať. To sa mu ale nepodarilo, keďže bol v roku 1789 prevezený do ústavu pre choromyseľných v Charentone v blízkosti Paríža.

Za prevoz si mohol sám, pretože z okna svojej cely vykrikoval, že v Bastile zabíjajú väzňov, a vyzýval ľudí, aby na väznicu zaútočili. Vo vzduchu už bola cítiť rebélia, ktorá predznamenávala Veľkú francúzsku revolúciu. De Sade považoval rukopis 120 dní sodomy za zničený a podľa vlastných slov nad jeho stratou prelieval „krvavé slzy“. Rukopis ale prežil vďaka mužovi menom Arnoux de Saint-Maximin, ktorý ho zachránil dva dni predtým, než do Bastily vtrhli revolucionári.

De Sade bol ako spisovateľ mimoriadne plodný, mnohí ho dokonca označovali za grafomana. Napísal veľké množstvo kníh, v ktorých kombinoval pornografiu, násilie a filozofiu. Medzi jeho najznámejšie diela patria romány Justina alebo prekliatie cnosti, Julietta alebo chvále neresti či Filozofia v budoári.

Pobyt v ústave pre duševne chorých

De Sade ostal v Charentone do roku 1790, keď sa dostal na slobodu. Tam sa mu už ale zďaleka neviedlo tak dobre ako kedysi. Bol totiž úplne bez peňazí. Snažil sa uchytiť ako dramatik, ale nedarilo sa mu. Napokon teda prijal miesto sudcu revolučného súdu. V roku 1794 bol odsúdený na trest smrti, tentokrát to ale nemalo súvis s jeho životným štýlom. Previnil sa tým, že v roku 1791 sa snažil prihlásiť do služieb kráľovskej gardy.

De Sade ale ako zázrakom vykonaniu rozsudku unikol. Presne v deň, keď ho mali popraviť, totiž došlo k povstaniu proti Robespierrovi. Keď sa ale na trón dostal Napoleon Bonaparte, pre de Sadeho nastali zlé časy. Bonaparte okamžite vydal príkaz na zatknutie autora kníh Justina a Julietta.

De Sade bol tak definitívne odsúdený na doživotný pobyt v ústave pre duševne chorých v Charentone. Strávil v ňom celkovo 13 rokov, a to pod dohľadom katolíckeho kňaza Abbého de Coulmiera. Ten je dnes cenený ako mimoriadne osvietený a progresívny vzdelanec.

Napríklad, odmietal pacientov zatvárať do klietok, nepraktizoval ani mnohé vtedajšie kruté spôsoby (z dnešného pohľadu išlo o regulárne mučenie), ktorými sa pacienti mali vyliečiť. Išlo o jedného z prvých zástancov arteterapie, teda vyjadrovania pocitov prostredníctvom umenia.

Podobný prístup uplatnil aj v prípade de Sadeho. Podporoval ho v jeho písaní a de Sade tak počas svojho pobytu v Charentone vytvoril niekoľko divadelných hier. V nich by sme už ale márne hľadali prvky sexuálnej perverzie a násilnosti. Podľa dostupných informácií išlo o konvenčné dobové komédie, v ktorých často hrali ostatní pacienti sanatória.

Metódy Abbého de Coulmiera ale narazili na odpor väčšinovej verejnosti a polícia mu nariadila, aby de Sadeho umiestnil na samotku a zakázal mu písať. Museli sa tiež prestať usporadúvať divadelné hry na pôde sanatória. Donatien Alphonse François de Sade zomrel v roku 1814 vo veku 74 rokov.

Génius či narušený sexuálny deviant?

De Sadeho osobnosť a tvorba inšpirovala mnohých umelcov a najrôznejšie avantgardy. Počas celého 19. storočia ale bola zabudnutá a veľkého ohlasu sa jej dostalo až počiatkom 20. storočia. Hlásili sa k nemu umelci a filozofi najrôznejších smerov. Básnik Guillaume Apollinaire ho nazval „najslobodnejším duchom histórie“.

Niektorí filozofi síce uznávali de Sadov prínos, ale celkovo sa k nemu stavali skôr rezervovane. „Je intelektuálne bizarné robiť z de Sadeho hrdinu,“ vyjadril sa napríklad súčasný filozof Michel Onfray. „Podľa všetkých dostupných záznamov to bol sexuálny deviant.“

Ako zdroj inšpirácie ho ale uvádzali také mená svetovej literatúry ako Charles Baudelaire, Paul Éluard, či filozofi Jacques Lacan, Jacques Derrida, Roland Barhes a Michel Foucault. Surrealisti v ňom videli svojho predchodcu, veľmi výrazne sa k nemu hlásil aj „otec surrealizmu“ André Breton.

Považovali ho za človeka, ktorý žil absolútne slobodne, neuznával žiadne konvencie a demaskoval pokryteckú morálku svojej doby. Zaujal tiež mnoho odborníkov z radov sexuológie, psychológie či psychiatrie. Ako prvý sa totiž pokúsil spísať kompletný súbor všetkých možných sexuálnych praktík, úchyliek či fetišov. Mnohí ho považujú za génia, ktorý predbehol svoju dobu o stovky rokov a ktorého diela aj dnes poburujú. Jeho dielo a osoba sú stále predmetom mnohých diskusií a kontroverzií.

Odraz vo filmoch

De Sadeho život či dielo našlo odozvu aj v divadelných hrách či filmovej tvorbe. Spomedzi rôznych snímok je zrejme najslávnejšia brutálna vízia Salò alebo 120 dní sodomy od Piera Paola Pasoliniho z roku 1975. De Sadeho román 120 dní sodomy Pasolini preniesol do fašistického Talianska. Film sa dočkal mnohých zákazov kvôli svojej brutalite, medzi priaznivcami náročnej kinematografie je ale cenený ako vizionárske majstrovské dielo.

Voľne sa de Sadem, jeho tvorbou a názormi inšpiroval aj kultový český režisér Jan Švankmajer vo svojom surrealistickom horore Šílení. Postavu inšpirovanú de Sadem si zahral Jan Tříska.

Za zmienku stojí aj dráma Quills, perom markíza de Sade od Philipa Kaufmana z roku 2000. Tá zobrazuje de Sadeho pobyt v blázinci v Charentone. Markíza de Sadeho si zahral výborný Geoffrey Rush, Abbého du Coulmiera stvárnil Joaquin Phoenix a mladú slúžku Madeleine LeClerc si zahrala Kate Winslet. Film síce v mnohom nie je historicky presný, ale za pozretie určite stojí.

Príspevok Z jeho mena bol odvodený sadizmus. Škandálny markíz de Sade bol sexuálny deviant je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Gregory Cornell Butler Jr. a Christian Charles Miles sú momentálne vyšetrovaní políciou v súvislosti s týraním väzňov. Dnes už bývali dozorcovia mali vo zvyku na niekoľko hodín pripútať väzňov k stene a opakovane im púšťať detskú pieseň Baby Shark.

Spútaní museli počúvať detskú pesničku

Ako sa každý mohol presvedčiť, už aj dve minúty tohto songu sú príliš veľa. Minimálne štyria väzni boli vystavení nedôstojnému zachádzaniu, počas ktorého museli dlhé hodiny spútaní stáť a počúvať detskú pesničku hrajúcu dookola a veľmi nahlas. Tieto prípady sa odohrali v novembri a v decembri minulého roka.

O nevhodnom zaobchádzaní sa vedelo

Butler a Miles zo služby odišli počas interného vyšetrovania, ktoré väznica spustila v júli. Raymond Hendershott, ich nadriadený, odišiel do dôchodku, pretože o nevhodnom zaobchádzaní s väzňami vedel a nijako nezasiahol. Kvôli tomu nemohol vo funkcii zostať naďalej.

Okresný prokurátor David Prater sa priznal, že k tomuto na hlavu postavenému scenáru sa mu ťažko hľadala opora v trestnom zákone. Prokurátor chcel pôvodne vyčíňanie dozorcov označiť za zločin, tí však mali šťastie a ich skutok je kvalifikovaný len ako priestupok.

Príspevok Väzenskí dozorcovia používali pesničku Baby Shark ako nástroj mučenia je zobrazený ako prvý na EMEFKA.