1. Ide im iba o jedno

Peniaze hýbu svetom a či žena, či muž, nenájde sa človek, ktorý by ich nechcel. Za pekný úsmev ti hypotéku nikto nedá, a nech už je to akokoľvek smutné, je to fakt. Je politicky korektné nalepiť sa na 70-ročného starčeka a dúfať, že na teba pred smrťou prepíše celý svoj majetok? Nie. Ale možno by to nemusela robiť, keby ju aj napriek kvalifikácii neodmietli zamestnať len preto, že je schopná v budúcnosti splodiť dieťa. Takže ako?

2. Ťažko im vyhovieť

„Nechcem byť tvoj frajer, ale zároveň nechcem, aby si sa vídala s niekým iným,“ povie a v preklade to znamená „ty buď moja, ale ja nebudem tvoj, a keď sa mi náhodou šmykne s tvojou kamoškou, ani len nemáš právo sa na mňa hnevať“. Teraz pravdepodobne každý chlap neveriacky krúti hlavou, veď nie je každý čistokrvný kretén. Presne tak, nie je.

Nie každý chlap nevie, čo chce, a nie každá žena nevie, čo chce. Niektorí ľudia (dôraz na slovo ľudia, ďakujem) nevedia, čo chcú, a táto skutočnosť má s pohlavím asi toľko spoločné, ako Bratislava s Dubajom z hľadiska počtu tiav na jedného obyvateľa. Absolútne nič.

3. Nohy roztiahnu hocikomu

„Dnešné ženy sa nevedia správať,“ tvrdí s prstom zaboreným v nose až po koreň a loví si večeru. „Len sa machlia, fotia sa holé na Instagram a chrápu s každým, kto im skríži cestu.“ Po prvé, buď rád, lebo tá fotka na Instagrame je to najbližšie, ako sa kedy dostaneš k ženskému poprsiu, a po druhé, aj keby reálne osúložila polku kontinentu, čo teba do toho?

Ak sa bojíš, že prenáša nejakú pliagu, nech sa páči – nespi s ňou. Ale kategorizovať celé pohlavie ako skupinu naničhodných pobehlíc len preto, že už nesedíme v kúte s desiatimi spodničkami pod sukňou a nečakáme, až sa hlava rodiny vráti domov od milenky, nie je asi úplne to najšťastnejšie riešenie. A už vôbec to nie je fér. Lebo nalejme si čistého vína – keby to bol chlap, ešte ho za to pochváliš.

Odporúčame prečítať:

Pokiaľ chceš odísť zo Slovenska, skús šťastie v tejto krajine. Hodí sa k tebe podľa tvojho znamenia

• Cestovanie
• Zábava

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Sú náročné a chcú len peniaze. Nezmyselné mýty o ženách, ktorým niektorí muži stále veria je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Rodičovstvo a staranie sa o dieťa je vážna vec. Nemožno k tomu pristupovať štýlom „pokus-omyl“. Preto je dôležité byť kritický voči informáciám, ktoré dostávaš, a overiť si ich spoľahlivosť. Či už tieto informácie dávajú zmysel, alebo nie. Tu je pohľad na niekoľko mýtov o bábätkách, ktorým ľudia mylne veria.

1. Kúpať bábätko každý deň je nevyhnutné

Existuje mýtus, že bábätko by malo byť kúpané každý deň, aby bolo čisté a zdravé. Avšak pre väčšinu bábätiek nie je nutné kúpať ich denne. Príliš časté kúpanie môže dokonca spôsobiť vysušenie pokožky a odstránenie prirodzených olejov, ktoré ju chránia. Stačí kúpať bábätko 2-3-krát týždenne, pokiaľ nie je doslova špinavé alebo spotené.

2. Bábätká musia vždy nosiť čiapku, aby neprechladli

Tento mýtus je pomerne dosť rozšírený, najmä v chladnejších oblastiach. Pravdou však je, že hlavička bez čiapky neznamená automaticky chorobu bábätka. Dôležité je, aby boli deti dobre oblečené a chránené pred chladom, no nosenie čiapky nie je absolútne nutné. Prílišné obliekanie bábätka môže dokonca viesť k prehriatiu, čo je tiež nežiadúce.

3. Cumeľ spôsobuje zubné problémy

Existuje obava, že používanie cumľa môže viesť k zubným problémom detí. Väčšina štúdií však ukazuje, že používanie cumľa je bezpečné a nepoškodzuje vývoj chrupu dieťaťa, ak sa nepoužíva príliš dlho. Používanie cumľa by malo byť ohraničené istým obdobím, inak môže spôsobiť deformáciu chrupu.

4. Bábätká musia spať na tvrdom povrchu

Tradičné odporúčanie znie, že bábätká by mali spať na tvrdom povrchu, aby sa predišlo syndrómu náhleho úmrtia dojčiat (SIDS). Novšie štúdie ale naznačujú, že mäkšie povrchy, ako sú matrace s pamäťovou penou, môžu byť pre bábätká bezpečnejšie a pohodlnejšie.

Odporúčame prečítať:

Experiment, ktorý vydesil aj vedcov: Neuveríš, čo sa udeje v mozgu po 3 dňoch bez smartfónu

• Technológie
• Veda

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Cumeľ nekazí zuby. 8 častých mýtov o bábätkách, ktorým stále mylne veríme je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Vriaca rieka Amazonky

Peruánsko-americký geovedec Andrés Ruzo počul o rieke v povodí Amazonky takej horúcej, že vyľakala Španielov už počas ich dobývania ríše Inkov. Jeho jediným zdrojom bol jeho starý otec. Žiadna z ťažobných, ropných a plynárenských spoločností a geológov, ktorých kontaktoval, o niečom takom nepočuli.

Ruzo to bral ako legendu. Až do okamihu, keď sa dozvedel, že jeho teta a strýko túto rieku navštívili. Ruzo ignoroval protesty vedcov, ktorí tvrdili, že vriaca rieka nemôže existovať bez prítomnosti neďalekej sopky. A tak sa v roku 2011 vydal na prieskum. Vedený svojou tetou a šamanom nakoniec rieku našiel. Mala viac ako 90 stupňov Celzia a bola to skutočne vriaca rieka.

Miestni šamani ju nazývajú Shanay-timpishka. Veria, že ju vytvoril obrovský hadí duch zvaný Yucamama. Rieka Shanay-timpishka je geotermálna a dosť horúca na to, aby zabila človeka. Usmrtila už mnoho zvierat, ale aj človeka, ktorý do nej spadol v roku 2014.

Ďalší výskum potvrdil, že rieka zaskočila už v minulosti ropných prieskumníkov. Keď našli vriacu rieku, správne predpokladali, že príčinou je sopka. Inšpektori sa obávali, že by to odstrašilo investorov, a tak pred svetom jej existenciu zatajili.

Mikroorganizmy boli v minulosti len rozprávky

Predstavte si, že sa pokúšate presvedčiť ľudí v roku 1600, že taký nádherný a rozmanitý ekosystém, ako je ten náš, sa zmestí do kvapky vody. Mikrobiológia na konci 17. storočia bola považovaná iba za rozprávky.

Okolo roku 1673 sa holandský výrobca šošoviek Antonie van Leeuwenhoek rozhodol zamerať na prírodné exempláre a zväčšiť všetko od vody cez jedlo, zuby až po vlastné spermie. To, čo videl, opísal ako „veľmi veľa malých zvierat“. A niektoré také malé, že desiatky tisíc týchto živých tvorov sa sotva rovnali veľkosti pieskového zrna.

Človek mimo vedeckej obce, ktorý tvrdil, že existujú neviditeľné bytosti? Tak ten si vedeckú komunitu nezískal ani náhodou. Bol považovaný za blázna a jeho „rozprávkam o malých zvieratkách“ nikto neveril.

Odmietol zverejniť svoju metodiku vrátane typu šošoviek, ktoré vytvoril. Vedcom sa ale nakoniec podarilo zopakovať jeho pokusy a potvrdiť existenciu toho, čo dnes nazývame mikróby. To bol začiatok mikrobiológie, ktorej nesporným otcom je Van Leeuwenhoek.

Citrus ako liek proti skorbutu 

Predpokladá sa, že skorbut zabil milióny námorníkov počas obdobia objavovania sveta. Po chvíli na mori sa mužské telá pomaly rozpadali, a nikto nevedel prečo. Vyskúšalo sa množstvo liečebných postupov, vrátane cvičenia, čerstvého vzduchu, nezhnitého mäsa či púšťania žilou. Používali sa aj citrusové plody, ale ich účinok nebol vedecky dokázaný. Až kým chirurg James Lind nezačal experimentovať na svojej posádke a nezistil, že skupina konzumujúca citrón a pomaranč je oveľa zdravšia.

Bohužiaľ, Lindov objav sa stratil v množstve falošných a protichodných teórií, z ktorých mnohé pochádzali od neho samého. Citrusom venoval iba štyri strany svojej 450-stranovej štúdie. Prešlo takmer pol storočia, pokiaľ britské úrady začali brať citrusy vážne.

Takto vyzerajú prejavy skorbutu na ďasnách

Zatiaľ čo mnohé iné flotily odmietli hypotézu o citrusoch, kráľovské námorníctvo prosperovalo. A to aj vďaka vylisovaným citrónom a limetkám. Celosvetové prijatie citrusov ako liečby skorbutu sa podarilo až v 20. storočí.

Presný liek na skorbut, teda vitamín C, bol izolovaný až v roku 1928.

Zombie požiare

Kto by si nemyslel, že „zombie oheň“ je vymyslený? Tento lesný požiar počas zimy tlmí svoju aktivitu a na jar sa vracia k životu. V skutočnosti tlie pod zemou a vynára sa na povrch, až keď je teplo. A ustupuje snehu a nízkym teplotám. Toto je rutina, ktorá sa dokáže udržať roky bez toho, aby vyhorela. Oheň si počas zimy pochutnáva na rašeline bohatej na uhlík. Tá sa vyskytuje v severských boreálnych lesoch.

Zombie požiare boli pozorované už mnoho rokov dozadu, ale vždy boli brané iba ako mýtus a vec miestneho folklóru.

Odporúčame prečítať:

Zabudni na dubajskú čokoládu, novým hitom je „anjelska čokoláda“. Jej cena je šialená

• Jedlo
• Viral

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Vriaca rieka či „zombie“ požiar. Ľudia neverili, že tieto prírodné javy existujú, no opak je pravdou je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Rozhodovanie sa medzi domácou kuchyňou a stravovaním sa v reštaurácii je večnou dilemou mnohých ľudí. Každá možnosť má svoje výhody a nevýhody, ale často ovplyvňujú tieto rozhodnutia mnohé mýty a predsudky. V tomto článku sa pozrieme na niektoré z najčastejších mýtov o domácej kuchyni a stravovaní sa v reštaurácii a vyvrátime ich.

Mýty o stravovaní sa v reštaurácii

Stravovanie sa v reštaurácii je vždy rýchlejšie a pohodlnejšie ako varenie doma.

Skutočnosť: Aj keď môže byť pohodlnejšie ísť sa najesť do reštaurácie, netreba zabúdať na čas na presun, čakanie na stôl, pomalú obsluhu či samotnú kuchyňu. Varenie doma môže byť rýchle a efektívne, ak sa naučíš plánovať a organizovať.

Stravovanie v reštaurácii je vždy nezdravé.

Skutočnosť: Nie všetky reštaurácie ponúkajú nezdravé jedlá plné tuku a kalórií. Mnohé reštaurácie sa snažia ponúkať zdravé a vyvážené možnosti jedál, ako sú šaláty, grilované mäso, ryby a zeleninové pokrmy. Navyše, mnoho reštaurácií dnes uvádza na svoje menu informácie o výživových hodnotách jedál, čo pomáha ľuďom robiť informované rozhodnutia o svojom stravovaní.

Stravovanie v reštaurácii je chutnejšie ako domáce jedlo.

Skutočnosť: Chuť je veľmi subjektívna záležitosť závislá od osobných preferencií každého jednotlivca. Niektorí ľudia milujú jedlo v reštauráciách kvôli jeho profesionálnemu spracovaniu, zatiaľ čo iní preferujú domáce jedlá pre ich domácu atmosféru a osobný dotyk.

Odporúčame prečítať:

Zabudni na dubajskú čokoládu, novým hitom je „anjelska čokoláda“. Jej cena je šialená

• Jedlo
• Viral

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Domáca strava či jedlo z reštaurácie? Mýty a fakty o tom, čo je lacnejšie a zdravšie je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

• Mild-hybridom, ktorý je založený na štartér-generátore a baterke s malou kapacitou. Štartér-generátor mierne pomáha pri zrýchľovaní auta a pri spomaľovaní zas ukladá malé množstvo energie do baterky. V praxi ho tak veľmi ani nepocítiš, ale môže mať malý vplyv na spotrebu a pocitový výkon auta. 
• Klasickým hybridom, ktorý pozostáva z výkonnejšieho elektromotora a väčšej baterky. Takéto auto dokáže prejsť aj niekoľko stoviek metrov čisto na elektrinu a vplyv hybridného systému je citeľný, či už z hľadiska spotreby, alebo výkonu. 
• Plug-in hybridom s veľkou batériou, vďaka ktorej dokáže auto prejsť niekoľko desiatok kilometrov na čisto elektrický pohon. Plug-in hybrid dokáže fungovať ako elektromobil alebo ako klasický hybrid. Jeho výnimočnosťou je to, že batéria sa dá nabíjať zo zásuvky alebo v niektorých prípadoch aj z rýchlo-nabíjačky. 

Hlavne klasické hybridné a plug-in hybridné autá sú opradené mnohými mýtmi, ktoré nie sú pravdivé. Nasledovným nepravdám určite never. 

Hybridy sú komplikované a často sa kazia 

Áno, niektoré hybridné systémy sú pomerne komplikované, ale mnohé sú v skutočnosti veľmi jednoduché. Pozostávajú z atmosférického spaľovacieho motora, konštrukčne jednoduchej CVT prevodovky, baterky a elektromotora. Teda, v skutočnosti sú menej náchylné na poruchy ako mnohé klasické spaľovacie motory s viacerými turbodúchadlami, DPF filtrom, katalyzátorom so vstrekovaním močoviny a inými vychytávkami. 

Napríklad, taká hybridná Toyota Prius bola uvedená na trh už v roku 1997 a dodnes po cestách jazdia kúsky, ktoré majú najazdených ďaleko cez 300 000 kilometrov a ich majitelia robia len základnú údržbu. Ak si vyberieš hybrid s jednoduchou technikou, rozhodne sa nemusíš báť, že po niekoľkých rokoch ťa zruinuje na servise a nikto ho nebude vedieť opravovať. 

Baterka má krátku životnosť a stojí tisíce eur 

Krčmoví diskutéri sa často smejú majiteľom hybridov, ako ich čoskoro zradí baterka a budú platiť 15 000 eur za jej výmenu. Realita je však iná. Výhodou je, že v hybridnom aute sa baterka dobíja malými výkonmi priamo zo spaľovacieho motora, respektíve, rekuperáciou pri brzdení. 

Riadiaca jednotka sa naviac stará o to, aby sa baterka nikdy príliš nenabila alebo nevybila. Stále sa tak hýbe v percentách, ktoré sú pre ňu najlepšie z hľadiska dlhej životnosti. Rozhodne sa tak nemusíš obávať, že batériu budeš po 3 rokoch meniť za novú. 

Odporúčame prečítať:

Zabudni na dubajskú čokoládu, novým hitom je „anjelska čokoláda“. Jej cena je šialená

• Jedlo
• Viral

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Mýty o hybridoch, ktorým netreba veriť: Sú naozaj také výhodné, ako sa hovorí? je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

MÝTUS: Žuvačka zostane v žalúdku sedem rokov po prehltnutí

Žuvačky sa hlavne v lete lepia na všetko. Najčastejšie je to topánka, ktorá schytá lepkavý pozdrav od spoluobčana, ktorý z nej predtým vycucal všetok život. Je taká lepkavá, že sa na nej už desaťročia drží silný mýtus. A síce, že prehltnutá žuvačka zostáva v žalúdku sedem rokov.

Na tom ale nie je ani zrnko pravdy. Namiesto toho, aby žuvačka zostala v tele človeka, pohybuje sa tráviacim traktom, rovnako ako čokoľvek iné, čo konzumujeme. Jediný rozdiel je v tom, že sa nerozloží a nestrávi. Naše telo ju zrejme nepovažuje za niečo, na čo sa oplatí mrhať energiu. Po celú cestu naším telom zostane takmer nezmenená.

Žuvačke trvá asi 40 hodín, kým sa dostane cez tráviaci trakt a opustí ľudské telo.

MÝTUS: Jedenie moriaka spôsobuje ospalosť

Tento mýtus je známy hlavne zo Spojených štátov amerických. Je tradíciou sa na Deň vďakyvzdania natlačiť moriakom a tekvicovým koláčom. Po výdatnom jedle začne každý člen rodiny driemať pred televízorom. Prečo? Podľa americkej ľudovej predstavy je to, samozrejme, chyba moriaka, a nie človeka, ktorý odhodil všetku striedmosť a pud sebazáchovy.

Svalovina moriaka obsahuje tryptofán. A ten si ľudské telo premieňa na serotonín. A nakoniec na melatonín navodzujúci spánok. Znie to logicky, ale…

Vedci túto myšlienku zhodili zo stola. Pretože tryptofán môže spôsobiť ospalosť iba vtedy, ak ho človek skonzumuje samotný. Moriak síce obsahuje tryptofán, ale aj mnoho ďalších aminokyselín, ktoré jeho účinky eliminujú.

Ak za to nemôže moriak, prečo mnohí Američania po jedle na Deň vďakyvzdania zaspávajú? Je to pravdepodobne preto, že zjedli veľké množstvo jedla bohatého na sacharidy. To môže a často aj vedie k energetickým kolapsom vo vnútri ľudského tela.

Určite si prečítaj:

Tieto nápoje si už v Starbucks zákazníci neobjednajú. Známa sieť kaviarní ich sťahuje z predaja

• Zahraničie

MÝTUS: Jedenie zeleru spaľuje kalórie

Udržať si zdravú váhu môže byť pre niekoho náročná práca. Podľa jedného mýtu stonkový zeler dokáže spáliť kalórie.

Je za tým, samozrejme, ľudová logika. Niektorí ľudia tvrdia, že zeler je „negatívny kalorický pokrm“, čo znamená, že jeho trávením spálite viac kalórií, ako z neho telo získa. Ak teda ľudské telo spotrebuje povedzme 10 kalórií na strávenie 5-kalorického občerstvenia, tak sa z toho stane jedlo s negatívnymi kalóriami.

Ako to už ale chodí, tak nič nie je také jednoduché. Odborníci tvrdia, že v skutočnosti neexistujú žiadne negatívne kalorické potraviny. A trávenie zeleru nespáli žiadne významné množstvo kalórií. Podľa odhadov vedcov žuvanie a trávenie zeleru spáli len pol kalórie.

MÝTUS: Káva brzdí rast detí

Ukazuje sa, že neexistujú absolútne žiadne vedecké dôkazy o tom, že káva akýmkoľvek spôsobom priamo ovplyvňuje výšku človeka.

Kde vznikol mýtus? Harvard Medical School sa domnieva, že to mohlo prameniť z iného presvedčenia. A síce, že pitie kávy môže spôsobiť osteoporózu. Hoci niektoré štúdie spájajú vysokú spotrebu kofeínu so stratou vápnika, iné naznačujú, že konzumácia kávy je, naopak, spojená so silnejšími kosťami.

MÝTUS: Pred varením musíte kura umyť

Podľa niektorých odborníkov na varenie je jedným zo základných krokov pri príprave surového kurčaťa jeho opláchnutie pod kohútikom s vodou. Vraj sa tak odplavia nežiaduce baktérie a kura bude bezpečnejšie na konzumáciu.

Odborníci na bezpečnosť potravín ale nesúhlasia. Týmto krokom vraj v skutočnosti zvyšujeme riziko chorôb prenášaných potravinami. Kvapky vody obsahujúce baktérie môžu prskať po celej ploche umývadla a potenciálne tak kontaminovať všetko okolo.

Ohrozené sú najmä deti, starší dospelí a ľudia s oslabeným imunitným systémom. Umývanie alebo oplachovanie surového mäsa a hydiny môže zvýšiť riziko, že sa baktérie rozšíria vo vašej kuchyni. Ale pozor, lebo neumývať si ruky bezprostredne po manipulácii s týmito surovými potravinami je tiež rovnako nebezpečné.

MÝTUS: Jedenie čokolády spôsobuje akné

Strava vždy zohrávala úlohu v tom, ako vyzeráme. A akné nie je výnimkou. Je známe, že nevhodná strava spúšťa a zhoršuje ohniská akné. Niektorí ľudia dokonca obviňujú čokoládu z toho, že priamo akné spôsobuje. Ukazuje sa však, že neexistuje žiadny vedecký konsenzus o úlohe, ktorú čokoláda zohráva pri prepuknutí tohto kožného problému. Štúdie ukázali, že samotná čokoláda nezvyšuje riziko vzniku akné.

Vedci poukazujú na to, že do prepuknutia akné vstupujú aj iné faktory. A to vrátane hormónov, hygieny a genetiky. Výživa však zohráva svoju úlohu. Vyhýbanie sa čokoláde rieši iba jeden kúsok veľmi veľkej skladačky.

Určite si prečítaj:

Robíš, čo môžeš, no neschudol si ani gram. Tieto chyby možno brzdia tvoj progres

• Tipy a triky
• Zdravie a fitness

MÝTUS: Jedenie mrkvy zlepšuje zrak

Rozmazaný zrak alebo zlé videnie? Daj si mrkvu! Aspoň tak to odporúča konvenčná múdrosť, s ktorou sa stretol asi každý človek na planéte.

Mrkva nedokáže magicky zostriť zrak. Aby sme boli spravodliví, spojenie medzi mrkvou a zrakom nie je úplne vymyslené. Koreňové plodiny obsahujú veľa vitamínu A, ktorý je prospešný pre celkové zdravie očí.

Okrem toho mrkva nie je jedinou potravinou s vysokým obsahom vitamínu A. Dobrými zdrojmi sú aj pečeň, sladké zemiaky, tekvica, kel, makrela, losos, špenát, mango a melón.

Príspevok Čokoláda ti nevyčaruje akné a po mrkve nebudeš lepšie vidieť. Mýty o potravinách, ktorým slepo veríme je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Vzniknuté mýty a predstavy o týchto znameniach sú často zjednodušujúce a môžu viesť k nesprávnym predstavám. Samozrejme, najlepším spôsobom, ako pochopiť niekoho, je komunikovať, pozorovať a byť otvorený rôznym perspektívam. V dnešnom článku sa pokúsime odhaliť niektoré z najčastejších mýtov a ukázať, čo je v skutočnosti realitou.

Lev (23.7. – 23.8.)

Mýtus: Levi sú arogantní a chcú byť stále v centre pozornosti.

Realita: Ľudia v znamení Leva sú v skutočnosti charizmatickí a majú radi, keď sú obdivovaní, ale to neznamená, že sú arogantní. Majú veľké srdce a sú často veľmi štedrí.

Panna (24.8. – 23.9.)

Mýtus: Panny sú pedantné a kritické.

Realita: Panny majú skutočne oko pre detail a zmysel pre organizáciu. Neznamená to ale, že sú to nevyhnutne kritickí ľudia. Ich túžba po dokonalosti je založená na láske k efektívnosti a produktivite, nie na potrebe kritizovať ostatných.

Váhy (24.9. – 23.10.)

Mýtus: Váhy sú nerozhodné a povrchné.

Realita: Hoci ľudom narodeným v znamení Váhy môže rozhodovanie chvíľu trvať, robia to preto, aby dosiahli vo všetkom harmóniu a vyváženosť. Ich zmysel pre estetiku a krásu je často chápaný ako povrchnosť, ale v skutočnosti oceňujú hĺbku a zmysel vecí.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Mýtus vs. realita. Čo skutočne znamená byť Strelcom, Levom či Pannou? je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Vo všeobecnosti máme tendenciu brať zaužívané zrnká historických udalostí niekedy až príliš faktograficky. Postupom času z nich vznikajú nevyvážené príbehy plné lží, ktoré sa stanú súčasťou nášho chápania minulosti. Ak sa chceš dozvedieť viac o dejinných nedorozumeniach, tu je niekoľko historických mýtov, ktoré sa stále vnímajú ako fakty.

Victoria Cross Metal

Mýtus: Každú medailu VC vyrobili z bronzových ruských kanónov.

Najvyššou poctou pre britského vojaka je, keď mu udelia ocenenie Victoria Cross Metal (VC). Podobne ako americký ekvivalent tejto pocty Medaila cti, aj Viktóriin kríž sa udeľuje tým najodvážnejším a neobetavejším vojakom.

Či už ide o ocenenie osobných aktivít proti obrovskej presile nepriateľa, elimináciu nepriateľských síl či činy nezištnej záchrany, všetky príbehy oceňované týmto krížom sú hrdinské a založené na skutočnosti. Čo sa nedá považovať za skutočné, je príbeh o tom, z čoho sa medaily vyrábajú.

Existuje totiž mýtus, že medaily Viktóriinho kríža sa vyrábajú z bronzových ruských kanónov zajatých počas krymskej vojny proti Rusku, resp. po víťazstve pri obliehaní Sevastapoľu v roku 1855.

Jediným výrobcom medailí je od ich vzniku spoločnosť Hancocks Jewellers v Londýne. Počas prvej svetovej vojny však kvôli nedostatku materiálu museli výrobcovia požiadať kompetentných o zvýšenie dodávok kovu. Vzhľadom na informáciu o ukoristených ruských zbraniach vznikol mýtus, že dodaný materiál na výrobu VC pochádzal práve z tohto zdroja.

Správa sa dostala do médií, vďaka čomu sa rozšírila medzi ľuďmi. „Korešpondent s najväčšou pravdepodobnosťou spojil rôzne príbehy, ktoré kolovali o prerozdeľovaní a recyklácii ukoristených krymských zbraní,“ povedal dr. Andrew Marriott, podplukovník na dôchodku a hosťujúci výskumník na univerzite v Newcastli. Dodal, že neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by využitie medi z ruských zbraní na výrobu medailí potvrdzoval.

Národ proti národu

Mýtus: V mnohých konfliktoch temného stredoveku bojoval národ proti národu.

Myšlienka boja za krajinu je veľmi moderná a spája sa s relatívne mladými národnými identitami krajín. Predstava odhodlaného obyvateľstva zhromaždeného za svojím kráľom či kráľovnou bojujúceho v mene Boha a v mene národa za svoju vlasť je jednoducho povedané romantická, ba až naivná.

Vo väčšine prípadov totiž išlo o dve skupiny vojakov, ktorí to skôr ako odhodlaný boj za vlasť vnímali ako platenú prácu bez konkrétnej ideológie. Často sa tiež stávalo, že mnohé kráľovstvá nútili vojakov, aby bojovali po boku tých, ktorých považovali za nepriateľov, resp. museli bojovať aj proti svojim krajanom. Niečo také ako národná hrdosť teda značne absentovalo. Príkladom takéhoto stredovekého boja je aj Owain Glyndwr.

Bol to waleský rebelský hrdina, vojak a veliteľ waleskej armády, ktorý začal a viedol 15 rokov trvajúce povstanie proti Anglicku s cieľom oslobodiť územia Walesu spod nadvlády anglickej moci. Po tom, čo sa mu podarilo oslobodiť územie rodného mesta, začal postupovať do Anglicka.

V podstate išlo o spor Wales vs. Anglicko. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby hlavným veliteľom vojsk nasadeným proti Owainovi Glyndwrovi nebol jeho krajan, waleský šľachtic Dafydd Gam. V tom čase niečo ako národné presvedčenie nehralo žiadnu rolu.

Odporúčame prečítať:

Experiment, ktorý vydesil aj vedcov: Neuveríš, čo sa udeje v mozgu po 3 dňoch bez smartfónu

• Technológie
• Veda

Egyptskí otroci a pyramídy

Mýtus: Pyramídy postavili otroci.

Kto je lepší na dokončenie rozsiahleho stavebného projektu – obyčajní obyvatelia Egypta alebo banda podvyživených zajatých cudzincov, ktorých môžeš zmlátiť, ak nesplnia stanovený pracovný plán? No, aj keď sa odpoveď napriek morálnym zásadám zdá ako jasná, to, že egyptské pyramídy postavili otroci, je mýtus.

Stavba pyramíd bola neprimerane platenou, nerešpektovanou a špinavou prácou, ktorú si „zaslúžili“ robiť primerane nehodnotní ľudia – otroci. V skutočnosti však pyramídy postavili bežní obyvatelia Egypta, ktorí neboli k tejto práci nijakým spôsobom nútení.

V okolí pyramíd totiž archeológovia našli pozostatky dedín, no najmä hrobky, v ktorých identifikovali telá ľudí. „Hrobky boli vybudované vedľa kráľovských pyramíd, čo naznačuje, že títo ľudia neboli otrokmi,“ uviedol hlavný egyptský archeológ Zahí Hawáss. Dodal tiež, že keby išlo o otrokov, nikdy by ich hrobky nemohli stáť vedľa hrobiek kráľov.

Výskumy v okolí pyramíd, napríklad v Gíze, naznačujú, že na ich stavbách sa podieľalo okolo desaťtisíc robotníkov. Denne títo robotníci skonzumovali 21 kusov dobytka a 23 oviec. Mäso im vraj posielali poľnohospodári z okolia delty Nílu a Horného Egypta. Vďaka tomuto materiálnemu daru potom nemuseli chovatelia platiť dane.

Mýtus o autoroch pyramíd len potvrdzuje fakt, že démonizácia minulých civilizácií, podobne ako oslava padlých ríš, bola na akademickej pôde a v popkultúre bežnou. K zmene došlo až vďaka faktografickým nálezom podobným vyššie spomenutým hrobkám a dedinám.

Chaos divokého západu

Mýtus: Divoký západ bol extrémne chaotickým a násilným miestom.

Všeobecne vo vedomí ľudí existuje predstava, že mestá v časoch divokého západu boli násilné, chaotické a nebezpečné, že v nich bolo problematické zarobiť si na živobytie a vôbec žiť nejaký život. Toto všetko môže prispieť k všadeprítomnému mýtu, že slávny Wild West bol miestom bez zákona, v ktorom vládol anarchizmus. Existuje o tom však nejaký dôkaz?

Nie tak celkom. Mnohé z najznámejších západných dobytčích miest mali pomerne nízku mieru vrážd, takže by sa dalo zovšeobecniť, že život tu síce bol násilný a chaotický, ale nie viac ako v ktorejkoľvek inej ére histórie.

Aby si si to dokázal lepšie predstaviť, šanca, že ťa v roku 1880 v Dodge City zavraždia, bola 1 k 996, zatiaľ čo v roku 1980 v Miami, ktoré bolo v tom čase považované za jedno z najrizikovejších miest na svete, čo sa týka vrážd, to bolo 1 k 3058. Najvýznamnejší rozdiel v tejto štatistike má na svedomí rozdiel v počte obyvateľov, čo len ťažko možno považovať za objektívny dôvod vyššieho rizika smrti na divokom západe.

Paradoxne, v roku 1880 došlo v Dodge City k jednej vražde. Tento fakt stavia celú éru divokého západu do apriórnej situácie a nepomáha vyvracať vyššie spomenutý mýtus. Objektívne to však možno ukončiť tak, že predsa len, jedna vražda za celý kalendárny rok nevyzerá práve ako dôkaz rozšírenej vlny zločinu.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Zavádzajúce fakty z minulosti, ktorým ľudia veria dodnes. Oklamali v škole aj teba? je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

1. Ide im iba o jedno

Peniaze hýbu svetom a či žena, či muž, nenájde sa človek, ktorý by ich nechcel. Za pekný úsmev ti hypotéku nikto nedá, a nech už je to akokoľvek smutné, je to fakt. Je politicky korektné nalepiť sa na 70-ročného starčeka a dúfať, že na teba pred smrťou prepíše celý svoj majetok? Nie. Ale možno by to nemusela robiť, keby ju aj napriek kvalifikácii neodmietli zamestnať len preto, že je schopná v budúcnosti splodiť dieťa. Takže ako?

2. Ťažko im vyhovieť

„Nechcem byť tvoj frajer, ale zároveň nechcem, aby si sa vídala s niekým iným,“ povie a v preklade to znamená „ty buď moja, ale ja nebudem tvoj, a keď sa mi náhodou šmykne s tvojou kamoškou, ani len nemáš právo sa na mňa hnevať“. Teraz pravdepodobne každý chlap neveriacky krúti hlavou, veď nie je každý čistokrvný kretén. Presne tak, nie je.

Nie každý chlap nevie, čo chce, a nie každá žena nevie, čo chce. Niektorí ľudia (dôraz na slovo ľudia, ďakujem) nevedia, čo chcú, a táto skutočnosť má s pohlavím asi toľko spoločné, ako Bratislava s Dubajom z hľadiska počtu tiav na jedného obyvateľa. Absolútne nič.

Odporúčame prečítať:

Zabudni na dubajskú čokoládu, novým hitom je „anjelska čokoláda“. Jej cena je šialená

• Jedlo
• Viral

3. Nohy roztiahnu hocikomu

„Dnešné ženy sa nevedia správať,“ tvrdí s prstom zaboreným v nose až po koreň a loví si večeru. „Len sa machlia, fotia sa holé na Instagram a chrápu s každým, kto im skríži cestu.“ Po prvé, buď rád, lebo tá fotka na Instagrame je to najbližšie, ako sa kedy dostaneš k ženskému poprsiu, a po druhé, aj keby reálne osúložila polku kontinentu, čo teba do toho?

Ak sa bojíš, že prenáša nejakú pliagu, nech sa páči – nespi s ňou. Ale kategorizovať celé pohlavie ako skupinu naničhodných pobehlíc len preto, že už nesedíme v kúte s desiatimi spodničkami pod sukňou a nečakáme, až sa hlava rodiny vráti domov od milenky, nie je asi úplne to najšťastnejšie riešenie. A už vôbec to nie je fér. Lebo nalejme si čistého vína – keby to bol chlap, ešte ho za to pochváliš.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Absurdné mýty o nežnom pohlaví, ktoré niektorí muži stále považujú za pravdu je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Mimo sériového a masového vraha však poznáme aj iné typy. Existuje tiež záchvatový vrah, ktorého by sme mohli definovať ako páchateľa, ktorý spácha vraždy v jednom krátkom časovom úseku v ohraničenej lokalite, miesta činu však môžu byť odlišné. Avšak, v porovnaní so sériovým vrahom, záchvatový vrah môže vraždenie náhle ukončiť.

Často sa tomuto javu pripisuje označenie – vražedná vlna. Na páchateľa doľahne vlna agresivity, ktorú následne kompenzuje zavraždením. Sériový vrah s vraždením pokračuje, zvyčajne ho nedokáže zastaviť. Ide o jeden zo základných mýtov o vrahoch vo všeobecnosti, keď ľudia často pripisujú nesprávne označenie človeku, ktorý zabije obeť v určitom návale vzniknutých emócií v krátkom časovom úseku.

V úvode sme v krátkosti načrtli, na ktoré odvetvie sa zameriame v článku nižšie. Spomedzi troch typov vrahov nazrieme na mýty o fenoméne sériového vraha. Sú skutočne všetci recidivisti bielej pleti? Je pravda, že sériový vrah nedokáže prestať vraždiť? Otázky, ktoré v nás vzbudzujú obrovský záujem. My sme sa na tieto mýty pozreli bližšie. Niektoré informácie vás dozaista šokujú.

Mýtus č. 1: Je sériový vrah beloch?

Tvrdením, že sériový vrah, ktorý spáchal vraždu, je muž bielej pleti, začína takmer každé jedno spravodajstvo informujúce o podobnom incidente. Ide o drvivú väčšinu definície a profilovania vraha médiami a, čo je smutnejšie, aj odborných pokusov. Ak sa pozrieme na USA, tak vrahovia bielej pleti skutočne predstavujú „relatívne“ významnú väčšinu.

Ak sa pozrieme na historické údaje porovnávajúce 337 sériových vrahov od roku 1825 do súčasnosti, tak zistíme, že až 22 % vrahov je čiernej pleti. Rovnaký pomer potvrdzuje aj výskum mladších dejín kriminalistiky, keď je približne každý piaty vrah čiernej pleti. Vďaka týmto štatistikám už vieme, že nie každý vrah musí byť bielej pleti. Prečo však tento mýtus pretrváva desiatky, ba až stovky rokov?

Ide o problém vychádzajúci z globálneho kontextu. Napr. Čína sa svojou kriminalitou v rámci širšieho sveta vôbec nechváli. Pritom by sme tu mohli nájsť Hu Wanlina, ktorý usmrtil podľa odhadov až 190 ľudí. Afrika a Ázia poznajú taktiež množstvo sadistických vrahov, avšak v ich prípade je problém s registráciou všetkých recidivistov v rámci celej oblasti.

Aktuálne údaje o kvantifikácii etnického podielu na mnohonásobných vraždách hovoria, že z 1345 páchateľov predstavuje europoidov (biela pleť) až 65,8 %, negroidov (čierna pleť) dokonca 27,9 %, Hispáncov 4,9 % a Aziatov 4,7 %. V tomto bode môžeme skutočne potvrdiť, že ide o mýtus, ktorý sa nezhoduje s realitou.

Mýtus č. 2: Sérioví vrahovia sa vyskytujú iba v USA

V Spojených štátoch amerických je tomuto javu venovaná až nadmerná pozornosť. Vďaka tomu vzniká klamlivý dojem, že o nich šíria až príliš negatívny obraz v rámci širšieho sveta. Určite každý z nás už počul, pri niekoľkých excesoch, ktoré sa odohrali aj u nás v Bratislave alebo Prahe, že už to tu vyzerá ako v Amerike. Ľudia sa strieľajú, ženy unášajú a verejnosť sa bojí.

V tomto prípade môžeme povedať, že knihy s tematikou vrahov patria k najlepšie predávaným, seriály a filmy potom k najviac sledovaným. Američania sú svojimi vrahmi až patologicky fascinovaní. Sériové vraždy sú však celosvetovým fenoménom.

Odporúčame prečítať:

20 fotiek z rodinných albumov, ktoré dokazujú, že dospievanie nie je milosrdné k nikomu z nás

• Zábava

Na mnohých miestach sveta vraždia skutočne vysoko extrémni sérioví vrahovia, ale pozornosť im nevenuje ani polícia, nieto ešte spoločnosť. Napr. Pedro Alonso Lopez, ktorému je pripisovaných minimálne 350-600 obetí. Vraždil v Peru, Kolumbii a Ekvádore v čase občianskej vojny, ktorá svojimi vlastnými čistkami úplne zakrývala jeho iba dvojročnú vražednú sériu.

Faktom však zostáva, že sérioví vrahovia sú všade na svete, nezávisle od ekonomickej vyspelosti krajiny, kultúry či viery.

Mýtus č. 3: Dokážu sérioví vrahovia prestať vraždiť?

Vo filmoch, seriáloch alebo literatúre sa často stretávame s mýtom, že sériový vrah nedokáže prestať so svojím vražedným besnením. Že každá jeho ďalšia spáchaná vražda ho poháňa k ďalšej obeti, čím sa dostáva do jedného nekončiaceho kolotoča. Avšak, ani tento výrok nie je úplne pravdivý. V encyklopédii sériových vrahov nájdete stovky kriminálnych káuz, životných príbehov a odlišností.

Zistíte, že existujú prípady vrahov, ktorí počas života opakovane zo svojej vôle prichádzali do psychiatrickej starostlivosti. Ich príbehy plnej krvi nakoniec lekári prisúdili diagnóze a nebol im prikladaný väčší význam. Iní vrahovia sa, naopak, sami vzdajú polícii, majú potrebu dodať všetky materiály a usilujú sa o udelenie trestu smrti či doživotia. Nehovoriac o tých, o ktorých ani len nevieme.

Dennis Rader je veľmi dobrým príkladom sériového vraha, ktorého polícia nedokázala polapiť. Jeho vražedná séria trvala sedemnásť rokov, do roku 2004. Dennis sa rozhodol, že sa nechá chytiť. Počas následných výsluchov uvádzal, že sa mu plnohodnotnou náhradou vraždy stala najmä masturbácia.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Najznámejšie mýty o fenoméne sériových vrahov. Je skutočne väčšina recidivistov bielej pleti? je zobrazený ako prvý na EMEFKA.