1. Irán, január 1979. Mal som deväť rokov. Mama bola nízko postavená diplomatka a jedného dňa sa vrátila domov z práce so slovami: „Máme 90 minút, aby sme sa dostali na letisko a odišli z krajiny.“ Vedela, že do pár dní, ak nie hodín, spadne vláda a bude veľmi zle. Podarilo sa nám dostať na nákladné lietadlo a s jedným kufrom a 500 dolármi odletieť do USA. Na ďalší deň sa odohral štátny prevrat, počas ktorého popravili a zabili mnohých ľudí.

2. Bola som na základnej škole. Stála som na našej príjazdovej ceste a čakala na autobus, keď predo mnou zrazu zastavila dodávka so zatemnenými oknami. Chlapík stiahol okno a povedal mi, že sa stratil. Chcel, aby som mu poradila nájsť cestu. Zrazu som mala žalúdok až v hrdle a kývajúc hlavou „nie“ som začala cúvať naspäť k domu.

„Poď bližšie. Nepočujem ťa, keď si tak ďaleko,“ povedal mi. Našťastie, mama cez okno v kuchyni zbadala, čo sa deje, a vybehla von. V sekunde, ako ju uvidel, zavrel okno a dupol na plyn. Nemyslím si, že takto by reagoval človek, čo sa naozaj len potreboval opýtať na cestu.

3. Bol som v tábore a väčšina našich animátorov len nedávno vyliezla zo strednej. Akurát sme si v lese rozložili stany, keď sa zrazu z hory začali dole rútiť ľudia. Všetci boli v panike. Animátori neváhali, schmatli, čo mohli, nahnali zhruba 15 detí do áut a zaviezli nás do akejsi reštaurácie. Išlo o lesný požiar, ktorý sa šíril rapídnou rýchlosťou. Keď si na to teraz v dospelosti spomeniem, je mi jasné, že tým mladým animátorom nebolo všetko jedno.

4. Išla som si zabehať. Uprostred štandardnej trasy som si všimla nešťastnú babičku, mohla mať tak 80 rokov, ako sedí na obrubníku a nevie sa postaviť. Keď si ma všimla, mávla ku mne rukou a ja som okamžite pribehla. Len čo som k nej podišla bližšie, prepadol ma pocit, že niečo nie je v poriadku. Bolo mi ľúto nechať starú pani len tak bez pomoci, ale nemohla som si pomôcť.

Ospravedlnila som sa, že jej nedokážem pomôcť, a pokračovala v behu. O pár sekúnd neskôr som sa obzrela, a čo nevidím – pri babičke zastavila dodávka a ona bez problémov vyskočila na rovné nohy a nastúpila. Myslím, že v ten deň som prekonala svoj osobný rekord, lebo tak rýchlo domov som ešte nebežala.

5. Turistika v horách, začalo zapadať slnko a my sme zrazu začuli najhlučnejší dunivý rev, aký sme kedy počuli. Doslova rozvibroval stromy naokolo. Všetkým sa nám bez srandy zježili chlpy na celom tele a inštinktívne sme začali utekať, čo nám sily stačili. Dodnes si myslím, že nás niečo lovilo, a rozhodne to niečo nebolo priateľské.

6. Roky dozadu som išiel do banky. Pri otváraní dverí som nadviazal náhodný očný kontakt so zamestnankyňou, ktorá na mňa takmer nebadane pokrútila hlavou „nie“. Vtedy som si všimol človeka so zbraňou. Rýchlo, no opatrne som odtiaľ vycúval, utekal do auta a zavolal políciu. Niekde počas toho všetkého mi niekto nasr*l do nohavíc. Fakt neviem, kto to bol.

Odporúčame prečítať:

Neuveríš, čo Biedronka inštaluje pri každej predajni. Zákazníci sú nadšení, ušetria množstvo času

• Slovensko
• Technológie

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok „Zastavila predo mnou čierna dodávka.“ Prípady, keď ľuďom rýchly únik zachránil život je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

1. Keď idem otvoriť dvere, vždy niekoľkokrát potočím zápästím, aby som sa uistil, že správne funguje. Nechcem riskovať, že ma nechá v štichu.

2. Keď si spomeniem na nejaký trápny moment z minulosti, začnem si hmkať alebo spievať, aby som tú myšlienku čo najrýchlejšie zahnal.

3. Pri dôležitých rozhodnutiach si predstavujem rozhovor s imaginárnou osobou, ktorá je kombináciou všetkých ľudí, ktorých poznám. Radí mi, čo mám urobiť. V skutočnosti si to hovorím sám, ale ak niečo dopadne zle, aspoň mám na koho zvaliť vinu.

4. Keď okolo mňa prejde auto, automaticky sa snažím zapamätať si jeho poznávaciu značku. Netuším prečo, ale proste to robím.

5. Pri kosení trávy si predstavujem, že šoférujem formulu, a v hlave počujem dvoch komentátorov, ktorí rozoberajú moje dokonalé manévre. Schumacher sa môže schovať.

6. Vždy, keď kráčam hore schodmi, automaticky ich počítam. Netuším prečo. Keď idem dole, ani ma to nenapadne, ale pri ceste hore to proste musí byť.

7. Ak dlhšie stojím, vždy sa opieram len o jednu nohu. Ako plameniak.

8. Vždy, keď míňam holuba, poviem: „Bonjour, Monsieur Holub!“ Nikdy som nebola vo Francúzsku a je to jediné, čo po francúzsky viem. Netuším, kedy som s tým začala.

9. Keď pijem z plechovky, vždy ju trochu stlačím, aby som vedel, že je moja. Detstvo s hromadou súrodencov ťa naučí.

10. Keď ideme s manželkou spať, vždy musí ísť po schodoch prvá. Má panický strach, že ju niekto zastrelí cez otvor na poštu – schody máme hneď oproti dverám. Mne to neprekáža – aspoň mám pekný výhľad na jej zadok.

Odporúčame prečítať:

20 fotiek z rodinných albumov, ktoré dokazujú, že dospievanie nie je milosrdné k nikomu z nás

• Zábava

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok „Jem korenie a dochucovadlá samotné.“ Unikátne zvyky ľudí, ktoré sú značne bizarné je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Aj preto sa často radi porozprávajú aj s úplne neznámymi ľuďmi. Práve takéto stretnutia zažili aj naši fanúšikovia a podelili sa o ne pod naším nedávnym meme. Poď si ich s nami prečítať!

1.

2.

3.

4.

5.

Odporúčame prečítať:

Neuveríš, čo Biedronka inštaluje pri každej predajni. Zákazníci sú nadšení, ušetria množstvo času

• Slovensko
• Technológie

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok „Deduško vo vlaku ma požiadal o ruku.“ Slováci sa delia o milé aj vtipné príhody s dôchodcami je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

V lete zas nebezpečenstvo predstavujú extrémne horúčavy, z ktorých môže človek odpadnúť. Vôbec pri tom nemusí ísť len o staršie ročníky. Skončiť na zemi môže každý z nás. Možných príčin je viac než dosť. Stať sa to môže v akomkoľvek ročnom období či dennej dobe.

Čo však robiť v situácii, keď sa pred nami na ulici zrazu objaví človek v bezvedomí či človek, ktorý pri vedomí síce je, ale nedokáže vstať? Čo robiť, aby sme sa zachovali správne? Odpoveď nám poskytol skúsený špecialista v oblasti urgentnej medicíny a vysokoškolský pedagóg doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD.

Viac sa o problematike môžeme dozvedieť aj z komentárov Slovákov, ktorí sa podelili o svoje skúsenosti s takýmito udalosťami.

Pasivita zabíja

Mnohí z nás mali možnosť na vlastné oči vidieť, ako nejaká osoba ležala bezvládne na chodníku a ľudia ju len obchádzali bez akejkoľvek reakcie. Žiaľ, nie je to vzácne. Mnohí by hľadali vysvetlenie v tom, že Slováci sú vo všeobecnosti relatívne pasívny národ a často dúfajú, že všetko za nich vyrieši niekto iný. Nie je to pravda, pretože vôbec nejde o unikátny slovenský jav. Takéto správanie však vôbec nie je len slovenskou záležitosťou. Objavuje sa po celom svete a môže mať rozličné príčiny.

Jedným z nich je difúzia zodpovednosti, známa tiež ako efekt prizerajúceho. Tento dobre preskúmaný psychologický fenomén hovorí, že jednotlivci v skupine menej pravdepodobne zasiahnu v núdzovej situácii, pretože očakávajú, že to urobí niekto iný. Osud náhodného človeka na ulici sa nás osobne netýka, a preto sa spoliehame na to, že mu pomôže niekto iný. Veľký význam zohráva aj to, že ide o vzácnu situáciu, v ktorej si človek nie je istý správnosťou svojho možného konania.

Pomoc si zaslúži každý

Pri mnohých nešťastiach sa objavujú vyjadrenia bezcitných ľudí, ktorí tragédiu zľahčujú vyjadreniami v štýle „veď to bol len bezdomovec/alkoholik/cudzinec“. Týmito slovami obete dehumanizujú a robia z nich ľudí druhej kategórie. Akoby ich život mal menšiu hodnotu ako život „normálneho“ (nech je to v ich predstavách čokoľvek) človeka. Je to choré. Žiaľ, podobným spôsobom niektorí uvažujú, aj keď sa ocitnú v situácii, keď by mali niekomu pomôcť.

Ľudia mávajú predsudky, a je smutné, že človeku sa môže stať osudným jeho oblečenie. Ak človek odpadne a má na sebe staršie či nie veľmi udržiavané oblečenie, znižuje to šancu, že mu niekto pomôže. Takéto osoby si okoloidúci často automaticky zaškatuľkujú ako „ožrana obecného“, a tým je to pre nich vybavené. Do tejto rizikovej kategórie patria hlavne starší muži. Ak by aj naozaj išlo o opitého človeka, nie je to dôvod pre to, aby sme ho nechali umrieť na ulici!

Zoznam príčin, pre ktoré niekto skončí bezvládne na zemi, je skutočne rozsiahly. Dotyčný mohol dostať infarkt, mohol ho postihnúť epileptický záchvat či hypoglykemický šok. Mohol sa potknúť, šmyknúť sa a takisto mohol byť obeťou fyzického napadnutia.

Robiť unáhlené závery v štýle „je to ožran, nechajme ho tak, veď si za to môže sám“ je veľmi nezodpovedné a z ľudského hľadiska nesprávne. Pomoc si zaslúži každý.

Tí, ktorí pomohli

Na slovenskom subreddite r/Slovakia sa objavilo vlákno venované rovnakej téme ako tento článok. Slovenky a Slováci sa tam podelili o svoje vlastné príbehy spojené s pomocou ľuďom ležiacim na ulici. Mnohí komentujúci priznávajú, že v minulosti už niekomu v núdzi poskytli pomoc, čo je skutočne obdivuhodné.

Jeden z ukážkových príkladov efektu prizerajúceho: „Pár rokov dozadu som išiel večer vyhodiť smeti. Trochu pršalo a bolo celkom zima. Za kontajnermi som si všimol ležať človeka. Tak som išiel bližšie a bol to starý pán, ktorý ležal na bruchu v mláke. Slušne oblečený, triezvy, ale premoknutý na kosť. Tak som ho pomaly postavil a hovoril, že je v poriadku, ale šmykol sa na fošni.“

„Tak som ho odprevadil domov a skoro až plakal, že si ho niekto všimol, pretože tam ležal viac ako hodinu a nikto sa pri ňom nepristavil. Keď som prišiel domov, ani som nespal, a doteraz na to myslím, prečo sa pri ňom aspoň niekto nepristavil.“

„Ja som raz tak zavolala záchranku pre pána, ktorý ležal na zemi. Bol opitý a odháňal ma, ale vyzeral, že spadol a udrel si hlavu – bolo tam aj trochu krvi. Mestskí policajti vraj o ňom vedeli, ale nechali ho tam, lebo nespolupracoval. Dokonca vedeli, kde býva. Bola zima a mrzlo, do rána tam mohol zamrznúť,“ opisuje komentujúca svoj zážitok, ktorý je relevantný práve v zimnom období.

Z niektorých príhod sa človeku až tisnú slzy do očí: „Kamarátke sa toto stalo pred pár rokmi na Kamennom námestí v BA. Teda asi 100 metrov od nemocnice Milosrdní bratia. Na zemi pri priechode ležala pani, všetci ju obchádzali. Kamarátka k nej pribehla, pani bola v bezvedomí, a keď jej chcela dať prvú pomoc, nejaká ťapša jej ešte dohovárala, nech nestráca čas.“

„Že vraj tú pani pozná a je to ožranka a žobráčka. Kamarátka just pri sebe nemala mobil, a tak sa rozbehla rovno k Milosrdným, ktorí pani okamžite vzali do nemocnice. Vôbec nebola opitá. Mala infarkt. Ešte pár minút a zomrela by. Sto metrov od nemocnice.“

Spolupráca so záchrannými zložkami nemusí vždy ísť hladko: „Ja som raz našiel chlapa na chodníku v zime, zavolal som mu sanitku a tí ma zdrbali, že som mal volať políciu. Chlapa som nevedel prebrať, preto som ich volal. Tak sme trošku po sebe kričali.“

Niekedy stačí fakt málo na to, aby človek zachránil to najpodstatnejšie: „Môj otec raz asi ešte 10 rokov dozadu išiel z nejakého stretnutia v Bratislave. V podchode ležal nejaký pán, slušne oblečený, ale každý ho obchádzal, každý si myslel, že je to nejaký ožran. Bol obed a okolo neho prešlo fakt tak 50 ľudí za pár minút. Môj otec pri ňom zastavil, prihovoril sa mu a zakrátko zavolal záchranku. Vyšlo najavo, že pán mal infarkt, a môj otec mu pravdepodobne zachránil život. Ponaučenie? Lepšie pomôcť ako nepomôcť.“

Čo robiť?

Dôvodom, prečo mnohí Slováci nezasiahnu, keď sa pred nimi nachádza ležiaci človek, je aj to, že nevedia, čo robiť. Často sa boja konať, lebo neveria, že by vedeli dostatočne pomôcť. Zdravotnú službu či políciu nevolajú, pretože sa boja, že by výjazd nemusel byť považovaný za opodstatnený a možno by sa dočkali nejakej formy sankcie. Doktor Dobiáš nám vysvetlil, ako sa treba v takejto situácii zachovať a ako poskytnúť prvú pomoc.

Neposkytnutie prvej pomoci je trestný čin, ktorý môže byť potrestaný aj väzením. Zákon za poskytnutie prvej pomoci považuje aj samotné zavolanie záchranky, čo je na jednej strane pohodlné pre okoloidúceho, ktorý si tak splní občiansku povinnosť, ale je možné, že zranený bude potrebovať prvú pomoc bezodkladne a po príchode sanitky už môže byť neskoro.

Prvú pomoc netreba poskytnúť, ak by záchranca ohrozil svoje zdravie, napr. neviem plávať, nebudem zachraňovať topiaceho, nepôjdem do horiaceho domu a pod. Pri volaní záchranky v prípade, že na zemi leží bezvládny človek, sa netreba báť, že by niekto vyhodnotil výjazd ako neopodstatnený a hrozil by nám za to trest. Sankcia hrozí len v prípade, že by sme pomoc volali k vymyslenej udalosti.

Záver

Pomáhať neznámemu človeku naozaj má zmysel a je to niečo, čo by si mal ako samozrejmosť osvojiť každý z nás. Je to vec, ktorá sa nás týka naozaj všetkých, a nijako nie je garantované, že niekedy na pomoc nebude odkázaný niekto z tvojich blízkych. Raz môžeš na zemi skončiť ty, tvoji rodičia či starí rodičia.

Dôkazom je jeden z komentárov na Reddite: „Mne tak umrel otec, že odpadol v nákupnom centre. Síce ho relatívne rýchlo nejaký týpek začal oživovať, ale zvyšných 100 ľudí naňho pozeralo s popcornom v ruke ako na nejakú zábavu. Len mi je doteraz ľúto, že neviem, kto bol ten chlap, lebo dával do toho naozaj všetko. Potom keď prišla záchranka, tak odišiel.“

Príspevok Pár minút a pani by zomrela sto metrov od nemocnice. Slováci sa podelili o svoje skúsenosti s pomocou neznámemu je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

1. Keď niekto na verejnosti pozerá videá na TikToku so zvukom. Žijeme v 21. storočí, slúchadlá nie sú žiadnym prežitkom. Pokiaľ máš peniaze na iPhone, máš peniaze aj na slúchadlá.

2. Neviem, či iba ja pracujem s takými prascami, alebo je to „normálne“, ale moji kolegovia – nie jeden, viacerí – si úplne bežne strihajú nechty za pracovným stolom. Vždy, keď to vidím, mi žalúdok spraví trojité salto.

3. V minulosti som pracovala za kasou. Zakaždým, keď išla nejaká žena zaplatiť bankovkou, ktorú si práve vytiahla z podprsenky, mi od hnusu naskočili zimomriavky. Viem, že nie každé ženské nohavice majú vrecká, ale no tak. Nútiť ľudí, čo pracujú za minimálku, chytať tvoje dopotené peniaze naozaj nie je riešenie.

4. Kašľanie a kýchanie, keď si niekto nezakryje ústa. Fakt, že na svete existujú dospelí ľudia, ktorým nevadí doslova opľuť všetkých naokolo, ma vytáča do nepríčetnosti.

5. Keď si niekto objednáva pri pulte kávu, jedlo či čokoľvek iné a zároveň telefonuje. Človek za pokladňou nevie, čo hovoríš jemu a čo tomu na druhej strane, tebe trvá sto hodín vybrať si, čo vlastne chceš, lebo si mysľou niekde inde, a ľudia za tebou, ktorí sa tiež niekam ponáhľajú, majú sto chutí utopiť ťa v lyžičke vody.

6. Hádzanie odpadkov na zem. Existujú krajiny, napríklad Japonsko, kde by si smetný kôš na ulici hľadal len márne. Napriek tomu sú ich ulice čisté. U nás sú koše na každom kroku, no niekomu je očividne zaťažko prejsť extra dva metre, a ten ohorok z cigarety/prázdny obal od čokolády/hocičo radšej hodí na zem. No aby mu ruky neodpadli.

7. Pracujem ako čašník. Väčšina zákazníkov už, našťastie, platí kartou, ale keď stále fičala hotovosť, zákazníci si pravidelne pri rátaní bankoviek lízali prsty. Človek aby obsluhoval v gumených rukaviciach.

8. Keď čakáš v rade pri pokladni a niekto stojí za tebou extrémne blízko. Tak blízko, že ti buď štuchá vozíkom do zadku, alebo, ak žiaden nemá, ti dýcha rovno na krk. V takých prípadoch mám sto chutí zahrať sa na vydesenú kobylu a zozadu ich odkopnúť.

Odporúčame prečítať:

Službu chcú, platiť nie. Arogantní českí zákazníci, ktorí by najradšej dostali všetko zadarmo

• Kuriozity
• Zábava

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok „Moji kolegovia si za stolom strihajú nechty.“ Nechutné zvyky ľudí, ktoré ostatným strpčujú život je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Zistili to aj títo ľudia z Redditu. Na sociálnej sieti sa podelili o trpké súčasti života dospelého človeka, pred ktorými ich vôbec nikto nevaroval. Do boja teda prišli celkom nepripravení.

1. Že sa vždy nájde niečo, čo treba riešiť. Ako decko si išiel do školy, napísal si úlohy a mal si pokoj. Niekoľkokrát do roka si mal prázdniny, keď si neriešil absolútne nič. Keď si dospelý, život nezastavuje. Treba ísť k zubárovi, podať daňové priznanie, zapísať decká na krúžky, vyzdvihnúť veci z čistiarne… Väčšina z nás ráta s tým, že v dospelosti budeme musieť pracovať. Nie všetci sme si však uvedomovali, že prácou náš zoznam povinností bude len začínať.

2. Aká dôležitá je schopnosť predať sa. Na škole si nič také nepotreboval. Učitelia známkovali to, čo si urobil, takže sa stačilo učiť a mať dobré výsledky na testoch. Šéfov na pohovoroch absolútne nezaujíma, čo si urobil alebo urobiť vieš. Väčšinou ani nerozumejú, čo má byť tvojou náplňou práce. Ak sa vieš dobre predať, prácu máš vo vrecku. Ak nie, nezachránia ťa ani tri tituly a desať rokov praxe.

3. Že dospelosť je osamelá. Do konca vysokej si nonstop obklopený ľuďmi s veľmi podobným časovým harmonogramom. Socializácia ťa nestojí prakticky žiadne úsilie. Len čo však začneš pracovať, zakladať si rodinu, riešiť veci okolo domácnosti, tak sa to rapídne zmení. Šanca, že voľno tvojich kamarátov sa prekrýva s tým tvojím, je takmer mizivá.

4. Starostlivosť o starnúcich rodičov, ktorí to už sami nezvládajú. Väčšina z nás na takéto veci nemyslí, až dokiaľ ich nepotrebujeme… a potom je to poriadny šok. Sám sa o nich starať nemôžeš, lebo chodíš do práce, a ak dáš výpoveď, nebudete mať čo jesť. Domy pre seniorov stoja niekoľko tisíc mesačne, 24-hodinová domáca opatrovateľka podobne. Pokiaľ tvoji rodičia nemali úspory, si v keli.

5. Únava ťa sprevádza na každom kroku. Či spíš osem hodín, alebo päť, aj tak sa zobudíš dolámaný a neoddýchnutý. Pamätám si, ako mama, keď som bol malý, stále hovorila: „Idem si na chvíľu ľahnúť.“ Absolútne mi nešlo do hlavy, prečo by niekto svoj voľný čas trávil bezcieľnym polihovaním. Teraz už tomu rozumiem.

6. Že mojím úhlavným nepriateľom sa stane prach. Ten bastard je všade. A ja absolútne nechápem, odkiaľ sa berie. Povysávam, umyjem dlážku, poutieram každý povrch v dome… Potom si na sekundu sadnem, oči mi padnú na zem, a tam čo? Chumáč prachu.

7. Nikto mi nepovedal, že socializácia je životná zručnosť, nie voľnočasová aktivita. Odjakživa som bol utiahnutý, no nikdy mi to neprekážalo. Vždy som mal jedného, dvoch blízkych kamarátov, a to mi bohato stačilo. Neuvedomoval som si, že schopnosť komunikovať a nadväzovať kontakty je kľúčovým bodom budovania kariéry.

8. Že budem strojcom svojho vlastného šťastia. Už to nie je o tom, čo mi naši kúpia a či ma v lete vezmú na dovolenku. Chcem byť šťastná? Sama musím jesť zdravé jedlo, pravidelne cvičiť, obklopovať sa dobrými ľuďmi, načúvať im, chodiť na terapiu…

Odporúčame prečítať:

Neuveríš, čo Biedronka inštaluje pri každej predajni. Zákazníci sú nadšení, ušetria množstvo času

• Slovensko
• Technológie

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok „Väčšina tvojho voľna sa točí okolo jedla.“ Trpké pravdy o dospelosti, ktoré si mnohí uvedomia až príliš neskoro je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

1. „Ako dlho ste už s bratom dvojičky?“ Najprv som bol presvedčený, že si zo mňa dotyčný len uťahuje. Preto som odpovedal v rovnakom duchu – boli sme spolubývajúci u mamy v maternici a odvtedy sa toho druhého nevieme zbaviť. Až z jeho nasledujúceho výrazu som pochopil, že tú otázku myslel vážne.

2. „Čím sa živíte?“ spýtal sa ma zákazník, zatiaľ čo som práve zapisoval jeho objednávku v reštaurácii.

3. Ukazoval som kamarátovi svoj nový teleskop a pri pohľade na oblohu som mu vymenovával rôzne súhvezdia a planéty, ktoré boli viditeľné. Pozrel sa na mňa skepticky a opýtal sa: „No dobre, ale kde je Zem?“

4. „Ak tučniaky potrebujú na prežitie vodu, neznamená to, že sú vlastne ryby?“ Bez zaváhania som sa ho opýtal, či sú podľa tejto logiky aj ľudia ryby. Odpoveď už nemal.

5. Niekto ma požiadal, aby som zopakoval svoje priezvisko, lebo ho správne nezachytil. Keď som to urobil, nesúhlasne pokýval hlavou a spýtal sa: „Si si istý?“ Neviem, kámo, asi hej.

6. „Mohli by ste ho otočiť, aby nebolo vidno ten škrabanec, čo má na krku?“ spýtala sa zákazníčka, keď sme si prezerali portrét jej syna vo fotoateliéri. Nie, pani, je to fotografia. Ak ste chceli, aby bol otočený inak, mali ste mi to povedať pri fotení.

7. Priateľka môjho švagra bola prekvapená, že mám dvoch bratov a žiadnu sestru. Celý život si myslela, že deti sa rodia „na preskačku“ – chlapec, dievča, chlapec, dievča. Nedokázala pochopiť, ako je možné, že niekto môže mať troch synov a žiadnu dcéru. Dodnes som presvedčený, že je mimozemšťanka, ktorá sa snaží zapadnúť medzi ľudí, ale veľmi jej to nejde.

8. Predávala som stan na oslavu a v inzeráte som uviedla presné rozmery. Napriek tomu sa ma niekto opýtal, či sa mu zmestí na záhradu. Ako to mám vedieť?! Inokedy som predávala šaty a dostala otázku, či sú vhodné do práce. Netušila som, kde dotyčná pracuje, ale asi som mala použiť krištáľovú guľu.

Odporúčame prečítať:

Neuveríš, čo Biedronka inštaluje pri každej predajni. Zákazníci sú nadšení, ušetria množstvo času

• Slovensko
• Technológie

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok „Ako dlho ste s bratom dvojičky?“ Hlúpe otázky, ktoré sa skutočne niekto opýtal je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

1. Keď na mňa pred všetkými svojimi kamarátmi nahlas nakričal len preto, že som sa opovážila vyhrať nad ním v stolovej hre.

2. Roky som mal na stene zavesený portrét mojej tváre, ktorý mi namaľovala na začiatku nášho vzťahu. Bol nádherný a predstavoval jedno z najkrajších gest, aké pre mňa kto kedy urobil. Počas obdobia častých hádok sme sa raz pohádali kvôli úplnej maličkosti, na ktorú by sme o týždeň už ani nepomysleli. V návale hnevu strhla obraz zo steny a zničila ho. Vtedy mi došlo, že už nič nebude ako predtým.

3. Keď sa mi začala vyhrážať s nožom v ruke a v záchvate zlosti dobodala matrac. Iba preto, že som odmietol vypiť ďalšiu fľašu.

4. Úprimne, nebolo to nič dramatické. Ja som bol dobrý frajer, ona dobrá frajerka, ale vždy, keď prišla reč na spoločnú budúcnosť, obaja sme cúvli. Poslednou kvapkou bola svadba môjho kamaráta – mňa nahnevalo, že sa opila viac, než by bolo vhodné, ona zase frflala, že som nudný, lebo som odmietol ísť tancovať (pritom nikto netancoval!).

Dnes sme stále priatelia a občas sa stretneme. Moja manželka je úplne iná ako ona a jej nový manžel je úplne iný ako ja. Obaja sme spokojní a vieme, že sme vtedy spravili správne rozhodnutie.

5. Keď som začal pociťovať nepríjemné napätie zakaždým, keď som sa blížil k jej dverám alebo počul, ako otvára tie moje. V hlave mi vírila jediná myšlienka: Kvôli akej maličkosti sa asi dnes nahnevá?!

6. Chcela som ho potešiť. Už nejaký čas spomínal, že potrebuje nové tepláky do fitka, tak som mu ich kúpila. S nadšením som mu ich podala, no jemu sa vôbec nepáčili. Namiesto toho, aby sme to vyriešili pokojne a jednoducho ich vymenili, začal kričať a obviňovať ma, že som mu ich určite kúpila naschvál, aby pri cvičení vyzeral hlúpo.

„Veď v nich vyzerám ako šašo!“ rozčuľoval sa a v afekte mi hodil škatuľu od nich rovno do tváre. To bol moment, keď som si uvedomila, že toto ten pravý nebude.

7. Rozhodol sa ma podviesť práve v čase, keď som sa snažila vyrovnať so stratou svojho brata, ktorý spáchal samovraždu. Mrzí ma, že som vtedy na chvíľu „nebola zábavná“.

8. Čakal som ju na letisku s kyticou v ruke, takmer hodinu pred príchodmi, kým som si konečne pripustil, že do toho lietadla nikdy nenastúpila. Najskôr som si myslel, že ho možno zmeškala, ale nie. Jednoducho sa na mňa vykašľala a ani sa neunúvala mi to oznámiť.

Odporúčame prečítať:

20 fotiek z rodinných albumov, ktoré dokazujú, že dospievanie nie je milosrdné k nikomu z nás

• Zábava

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok „Od hnevu dobodala matrac.“ Momenty, keď ľuďom došlo, že ich partner nie je ten pravý je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

1. Sedel som na lavičke v parku vedľa chlapíka, ktorý vášnivo telefonoval. Snažil som sa nepočúvať, no potom z neho vyšlo: „Dobre, fajn, tak som sa vysr*l na podlahu. No a čo? Keby to hneď upratala, ako som jej povedal, nemuseli by sme sa teraz hádať.“ Ešte dobre, že som sedel, inak by som asi odpadol.

2. V potravinách som začul veľmi nenápadne vyzerajúcu babičku, ako prehodila: „Táto rodina šla úplne do sr*čiek, kým som sedela vo väzení.“

3. Pri vedľajšom stole v reštaurácii tri slečny dosť hlasno rozoberali nedávne rande jednej z nich. Chalan jej očividne nevyhovoval, pretože nebol dosť vysoký. Asi do smrti si zapamätám, ako sucho skonštatovala: „Bol taký nízky, že by mohol nosiť moje ritné polky ako klobúk.“ Mal som čo robiť, aby som sa nezačal nahlas smiať.

4. Druhý stupeň základnej školy. Skupinka dievčat vedľa mňa sa rozprávala tak hlasno, že sa to nedalo nepočuť. Jedna z nich úplne pokojne povedala: „Pokúsim sa to decko zabiť energetickým nápojom a alkoholom.“ Nemohla mať viac ako trinásť rokov.

5. V autobuse som si vypočul asi 20-minútový telefonát. Žena sa sťažovala svojej mame, že ženatý muž, s ktorým má už mesiace pomer, ju začal podvádzať. No kto by to bol povedal, že?

6. Pri prechádzke hotelovou chodbou som z jednej izby začul ženu kričať na (pravdepodobne) svojho manžela: „Nebolo by úžasné, keby si konečne plodil deti, ktoré spolu nespávajú?!“ Radšej som odtiaľ okamžite zmizol.

7. V práci som náhodou započul jedného kolegu (má asi štyridsať), ako po telefóne svojej novej frajerke vysvetľuje, že oklamal svoju mamu, aby mu strážila deti, zatiaľ čo on pôjde s ňou do hotela. Keď sa ho spýtala na deti, otrávene odsekol: „Nerozprávajme sa o mojich deťoch. Radšej mi povedz, čo so mnou urobíš, keď budeme sami.“

8. Asi pred mesiacom som stál na chodbe univerzity, keď okolo mňa prešiel chalan, ktorý telefonoval so svojím lekárom – a mal ho na reproduktore. Riešil podozrenie na pohlavnú chorobu a nechápal, ako ju mohol dostať, keď jeho priateľka je údajne panna. Prečo by, preboha, niekto niečo také riešil na verejnosti?!

Odporúčame prečítať:

Neuveríš, čo Biedronka inštaluje pri každej predajni. Zákazníci sú nadšení, ušetria množstvo času

• Slovensko
• Technológie

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok Nechutné aj poburujúce. Náhodne vypočuté slová, na ktoré ľudia dodnes spomínajú je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

1. Keď sme menili polohu, schmatol som jej koleno a sám sa ním „kopol“ do slabín. Tá bolesť ma totálne odrovnala a museli sme počkať pár minút, kým som sa dal znovu dokopy. Vtipné na tom bolo to, že ona sa v tom momente vôbec nehýbala – celé som si to spôsobil sám.

2. Raz mi baba povedala, že je – a to teraz citujem – kráľovnou orálneho uspokojovania. V snahe dokázať svoje kvality išla tak hlboko, že ju naplo a celého ma ovracala.

3. Neboli to moje intímne radovánky, ale bola som toho súčasťou. Dodnes si pamätám, ako mi raz v noci spolubývajúca zaklopala na dvere. Keď som ich otvorila, našla som ju tam stáť nahú so zviazanými rukami aj nohami a zapchatými ústami. Očami mi naznačila, nech idem za ňou. Vysvitlo, že v zápale boja si fešákovi sadla na tvár, vyrazila mu dych, zlomila nos a on upadol do bezvedomia. Museli sme volať záchranku.

4. Keď sme skončili, prevalcoval ma môj čierny zmysel pre humor a skôr, ako som to stihol odfiltrovať, zo mňa vypadlo: „Aspoň vieme, že nás nepočula tvoja mama.“ Jej mama bola od narodenia hluchá, takže sa tento vtip vôbec nestretol s pochopením.

5. Skúškové na vysokej. Bola som stresom bez seba, tak som zablúdila na Tinder, že sa odreagujem pri nejakej jednorazovke. Prišla som k nemu, on si odskočil na záchod a ja som si sadla na posteľ. PRASK! Drevený rám jeho postele praskol a ja som sa ocitla na zemi. Keď dobehol naspäť s otázkou, čo sa stalo, začala som sa mu vo veľkom ospravedlňovať. On ma len s úsmevom chytil za zadok a povedal: „Ak toto spravil s mojou posteľou, tak už sa neviem dočkať, čo spraví so mnou.“ Dnes sme svoji.

6. Ako prirazil, z intímnej oblasti mi „vyfučal“ vzduch a ja som sa bála, že si bude myslieť, že som si prdla. Nie. Úplne nonšalantne vyhlásil: „Milujem, keď mi odvráva.“

7. Uprostred celej akcie nám vtrhla do izby jej mama. V ten deň som zistil, že randím s dcérou svojej triednej učiteľky.

8. Na začiatku môjho vzťahu so ženou, ktorá je dnes (nechápem ako) mojou manželkou, som raz pri vyvrcholení zaerdžal ako kôň. Stalo sa mi to prvý aj poslednýkrát v živote a vôbec som si to v tej sekunde neuvedomil. Ona sa začala rehotať a ešte aj po sedemnástich rokoch mi to občas vyhodí na oči.

Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane

Príspevok „Počas aktu jej odletela parochňa.“ Trapasy, ktoré premenili intímne radovánky na komédiu je zobrazený ako prvý na EMEFKA.