Čo robiť, keď sa vysnívaná rola mamy zmení na nočnú moru? Slovenka Klaudia, mamka ročnej Malvínky, otvorene prehovorila o svojej skúsenosti, ktorá ju priviedla na pokraj zúfalstva. Jej úprimné rozprávanie o popôrodnej depresii búra mýty o „dokonalom materstve“ a prináša nádej ženám, ktoré sa cítia na dne. Ukazuje, že aj z najtemnejších chvíľ vedie cesta späť k láske a radosti.

Čo je popôrodná depresia? Vedela by si nám to nejak stručne a v skratke predstaviť? Pre niekoho, kto o tom možno nikdy nepočul alebo si to nevie nijako predstaviť.

Popôrodná depresia (PPD) je vážny psychicky stav po pôrode matky. Je to ochorenie, ktoré sprevádza bolesť duše, odmietanie dieťatka, nechutenstvo, výkyvy nálad, nespavosť. Je to to najhoršie, čo sa žene po pôrode môže stať, pretože často sa tomu nekladie dôraz.

Kedy si si prvýkrát uvedomila, že trpíš popôrodnou depresiou? Aké boli prvé príznaky?

2 týždne po pôrode som začala pociťovať úzkosť, netešila som sa z materstva, každé dojčenie pre mňa bolo náročné, bolestivé a nenávidela som byť mamou. Chcela som moju dcéru vrátiť a mať naspäť svoj život.

Môžeš nám priblížiť svoju osobnú skúsenosť s popôrodnou depresiou? Čo si cítila? Ako si žila? Aké si mala myšlienky?

Smútok, bolesť, vinu. Veeeeľa viny. Nechcela som dojčiť, to bolo u mňa najhoršie. Laktačné poradkyne tvrdili, že dojčenie bude krásny zážitok, že budem cítiť šťastie, ale ja som prežívala opak. Cítila som sa ako taká chodiaca mliekareň a každé dojčenie spôsobovalo fyzickú, ale aj psychickú bolesť.

Príspevok Slovenka o popôrodnej depresii: Malú som chcela vyhodiť von oknom. Nie je okej chcieť svojmu dieťaťu rozbiť hlavu o stenu, lebo plače je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Zdá sa ale, že v liečbe tejto nepríjemnej poruchy dokážu pomôcť aj moderné technológie. Vďaka virtuálnej realite sa totiž pacienti môžu aspoň takto „dostať von“. Slúži na to program gameChange, ktorý bol vytvorený tímom akademikov a zdravotných expertov. Ten sa ukázal byť ako mimoriadne vhodný pri liečbe úzkostných porúch.

Virtuálna realita ako pomoc

Ľudia, ktorí sa obávajú vyjsť von, tak môžu urobiť virtuálne – môžu sa stretávať s ľuďmi, cestovať v mestskej doprave či kráčať po ulici. K dispozícii majú aj virtuálneho terapeuta, ktorý im pri využívaní technológie pomáha a radí.

Podľa novej štúdie zverejnenej v odbornom časopise The Lancet Psychiatry boli zaznamenané pozitívne výsledky u pacientoch s agorafóbiou, ale aj inými poruchami.

Ako vyzerá terapia vo virtuálnej realite, nájdeš v galérii:

Zdroj: Profimedia

Príspevok Ľuďom s chorobným strachom z otvorených priestorov pomáha virtuálna realita je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Upozornil na to portál The Wall Street Journal. Podľa správy Instagram nepriaznivo vplýva na psychiku mladých, pričom špeciálna pozornosť sa venuje mladým dievčatám. Až 20 % z nich sa kvôli Instagramu trápi s úzkosťami či depresiami.

Dôvodom preto môže byť frustrácia, že si ich na sieti nikto nevšíma, že majú málo „lajkov“ či followerov, ale aj z pravidelného sledovania rôznych instagramových influencerov. Tí nezriedka svoj život prezentujú ako dokonalý a bezproblémový. Odborníci ale upozorňujú, že Instagram ponúka výrazne skreslený pohľad na realitu, keďže používatelia na ňom zverejňujú len pozitívne správy. Napriek tomu ale môžu vyvolávať pocity menejcennosti, úzkostí či depresií.

Facebook to vidí inak

The Wall Street Journal obvinil Facebook, že už roky vie, že Instagram nie je pre mladé dievčatá vhodný, ale napriek tomu tieto problémy ignoruje. Facebook ale v oficiálnom stanovisku uviedol, že drvivá väčšina dievčat sa vďaka Instagramu cíti lepšie a menej osamelá.

Používanie tejto sociálnej siete im vraj pomohlo, keď prechádzali náročnými obdobiami. Napríklad im pomohol zbaviť sa komplexov zo svojho tela. V stanovisku sa ďalej píše, že The Wall Street Journal internú správu prekrútil. Zároveň ale predstavitelia Facebooku dodali, že si sú vedomí toho, že sociálne siete môžu mať na ľudí aj negatívny dopad. Stále sa ale vraj snažia podmienky zlepšovať tak, aby boli tieto dopady čo najviac minimalizované. O problematike sociálnych sietí a ich negatívnom vplyve na ľudí sme písali aj v samostatnom článku.

Čítaj ďalej: Ako vplývajú na našu psychiku sociálne siete?

Príspevok Podľa internej správy je Instagram škodlivý pre mladé dievčatá. Spôsobuje im psychické problémy je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

V tomto článku ti predstavíme ďalšiu päticu syndrómov a porúch, o ktorých si (možno) doteraz nepočul.

1. Klüver–Bucyho syndróm

Klüver-Bucyho syndróm prvýkrát pozoroval psychológ Heinrich Klüver a neurochirurg Paul Bucy v roku 1939, nie však u ľudí, ale u opíc. Ide o vzácnu neurologicko-psychiatrickú poruchu, ktorá je spojená s bilaterálnymi léziami v oblasti temporálneho laloka a amygdaly. Jej prejavy sú rôzne, pacient môže mať napríklad abnormálne zníženú schopnosť pociťovania strachu a zníženú agresivitu.

Medzi ďalšie symptómy patrí zvýšený apetít, s čím sa spája aj prehĺtanie vecí, ktoré nie sú určené na jedenie (plasty, kovové predmety či dokonca výkaly) či nadmerné prejedanie. Výrazne sa zvyšuje aj libido, teda túžba po sexuálnej aktivite (hypersexualita), pričom dotyčný vyhľadáva sexuálny stimul v nezvyčajných či nepatričných veciach (neživých predmetoch, ako sochy či stromy, ale napríklad aj v detskej pornografii). Zároveň sa môže prejaviť aj vizuálna agnózia, teda neschopnosť rozpoznávať dovtedy známe objekty či ľudí.

Na to, aby bol Klüver-Bucyho syndróm diagnostikovaný, je potrebná prítomnosť aspoň troch špecifických symptómov. Vedeckej obci dodnes nie je známy účinný liek na tento syndróm.

2. Urbachov-Wietheho syndróm

Urbachov-Wietheho syndróm patrí medzi veľmi vzácne genetické ochorenie (známych je 400 prípadov od jeho objavenia), ktoré postihuje pokožku a nervovú sústavu. Prvýkrát bol tento syndróm zaznamenaný v roku 1929 dermatológom Erichom Urbachom a otorinolaryngológom Camillom Wiethem.

Syndróm má niekoľko symptómov, medzi ne patrí napríklad častý výskyt pľuzgierov, ľahko poraniteľná koža, vypadávanie vlasov či infekcia horných dýchacích ciest. Jedným z najvýraznejších symptómov je ale napríklad aj neschopnosť (resp. znížená schopnosť) cítiť strach. Ľudia s Urbachovým-Wietheho syndrómom majú poškodenú amygdalu, čiže časť mozgu, ktorá na hrozbu a neznáme situácie reaguje strachom.

Niekto by si možno mohol povedať, že taký život by bol brnkačka, nie je to ale pravdou. Strach má v živote človeka dôležité postavenie a spôsobuje, že človek sa nevystavuje nebezpečenstvu, ktoré by ho mohlo stáť život. Ľudia s týmto syndrómom ho však nepociťujú a môžu sa preto dostať do život ohrozujúcich situácií. Urbachov-Wietheho syndróm ako taký ale nie je smrteľný.

3. Progéria

Progéria, alebo aj syndróm predčasného starnutia či Hutchinsonov-Gilfordov syndróm, je veľmi zriedkavé ochorenie, ktoré vzniká na základe mutácie v ľudskom genóme (konkrétne ide o chybu v géne LMNA). Dotyčný človek tak starne 5- až 10-krát rýchlejšie ako zdravé deti. Dieťa s touto poruchou prestane rásť a priberať. Zároveň sa uňho ale začnú prejavovať syndrómy chorôb, typických pre starobu (artritída, reuma, srdcové poruchy a iné).

Tragické je, že progéria znamená veľmi obmedzenú dĺžku života. V priemere sa ľudia s touto chorobou dožívajú maximálne 13 až 15 rokov, výnimočne môžu dosiahnuť 20 rokov. Odhaduje sa, že celosvetovo progériou trpí približne 350 detí.

V súčasnosti nemáme k dispozícii žiadny adekvátny liek. Liečba sa tak zameriava len na zmierňovanie príznakov. Koncom roka 2020 bol ale schválený liek Ionafarnib, ktorý sa ukázal byť v boji s progériou čiastočne účinný. Podľa štúdií dokáže ľuďom s týmto ochorením predĺžiť život o viac ako 2 roky. Okrem toho prebiehajú aj výskumy ďalších možných liekov.

4. Capgrasov syndróm

Capgrasov syndróm je psychiatrická porucha, ktorá sa prejavuje narušením vnímania reálneho sveta. Prvýkrát tento syndróm popísal psychiater Joseph Capgrase v roku 1923. Capgrasov syndróm sa najčastejšie objavuje ako samostatný symptóm nejakej inej poruchy (schizofrénia, demencia, paranoja).

Medzi klasické príznaky patrí nedôvera voči tomu, čo dotyčný vidí. Nie je si istý, či to je skutočná realita. Môže mať tiež pocit, že jeho blízki sú len dvojníci. Často sa to prejavuje paranoidnými tendenciami. Pacient napríklad tvrdí, že jeho príbuzní sú len špióni/tajní agenti/nadprirodzené bytosti, ktorí len vyzerajú ako jeho blízki, ale v skutočnosti ho majú sledovať či mu ublížiť.

Pacient sa následne k týmto ľuďom môže správať agresívne. Časom tiež nemusí spoznávať samého seba. Ako sme napísali, najčastejšie sa tento syndróm vyskytuje v prípade paranoidnej schizofrénie, ale môže mať tiež základ v poškodení mozgu či iných ochoreniach. Na liečbu sa momentálne najčastejšie nasadzujú antipsychotiká spojené s terapiou.

5. Syndróm Alice v krajine zázrakov

Syndróm Alice v krajine zázrakov spadá do kategórie psychiatrie a neurológie. Pomenovaný je podľa slávneho rozprávkového románu Alica v krajine zázrakov od Lewisa Carrolla. Alica sa v príbehu po vypití čarovného nápoja dokázala zväčšiť či, naopak, zmenšiť. Človek s týmto syndrómom má podobné pocity.

Buď je presvedčený, že všetko okolo neho je väčšie, alebo, naopak, výrazne menšie. Syndróm teda spôsobuje poruchy vo vizuálnom vnímaní okolia. Pacienti sa nemusia sťažovať len na veľkosť objektov, veci sa im tiež môžu zdať bližšie, resp. ďalej, než v skutočnosti sú. Vidia ich tiež v nesprávnom tvare, objavuje sa aj skreslenie vo vnímaní času, zvuku či paranoja. Prvýkrát tento syndróm popísal v roku 1955 psychiater John Todd, ktorý špekuloval, že ním trpel aj sám Lewis Carroll.

Syndróm Alice v krajine zázrakov sa môže objaviť v súvislosti so silnými migrénami, ale aj mozgovými nádormi či požívaním psychoaktívnych drog (napr. LSD). Porucha je spôsobená nadmernou elektrickou aktivitou v mozgu, ktorá vyúsťuje v nedostatočný krvný obeh v niektorých jeho častiach (v tých, ktoré zodpovedajú za vizuálne vnímanie). Táto porucha nemá pevne stanovenú liečbu, ale najčastejšie sa používajú lieky proti epilepsii, niektoré druhy antidepresív či beta blokátory.

Príspevok 5 bizarných a neuveriteľných ochorení, o ktorých existencii si (možno) doteraz ani len netušil je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Don’t Worry, Be Happy!

Mnohí z nás iste často od druhých počúvali (či počúvajú), že treba veci brať pozitívne, problémy si nepripúšťať a vôbec sa netrápiť. To síce na prvý pohľad znie dobre, ale je to absolútne nerealistické. Dávať podobné rady človeku, ktorý prechádza krízou a topí sa v problémoch či depresiách, je potom úplne kontraproduktívne.

Najhoršie ale je, keď si človek „dá úlohu“ byť pozitívny za každých okolností. Všetci ostatní sú predsa šťastní, tak ja nebudem vyčnievať, no nie? Problém je, že ak sa snažíš byť pozitívny nasilu, tak si tým len privodíš problémy.

Sociálne siete ako súčasť problému

Dosť veľkú rolu v tomto prípade hrajú aj sociálne siete, ktoré nám zobrazujú zdanlivo ideálne životy celebrít či influencerov. Treba mať ale na pamäti, že tento obraz je často klamlivý. Problémy a krízy daných celebrít totiž na sociálnych sieťach nevidíme. Kvôli tomu môžeme mať pocit, že ich životy sú skvelé, plné šťastia, pohody a lásky. Skrátka – dokonalosť.

Na človeka tak tieto podnety môžu silno vplývať a on chce byť stoj čo stoj pozitívny, hoci sa tak necíti. To znamená, že začne svoje skutočné pocity a emócie potláčať a za každých okolností sa bude snažiť byť nad vecou. To je ale cesta do slepej uličky. Negatívne emócie sú súčasťou života a nie je dobré ich nasilu potláčať a snažiť sa na ne nemyslieť. Oveľa dôležitejšie je ich prijať, pokúsiť sa s nimi vyrovnať a s pomocou druhých ich riešiť.

Potláčanie negatívnych emócií spôsobuje problémy

Problém je, že pokiaľ je človek až príliš fixovaný na spomínané sociálne siete, ktoré pretláčajú pozitívne videnie sveta, môže sa cítiť zahanbený, že tento „ideál“ nedokáže naplniť. Vzniká tak začarovaný kruh, keď sa človek obviňuje za to, že sa cíti zle. Faktom ale je, že to, že sa človek necíti dobre, má svoj dôvod, a je dôležitejšie pracovať na jeho odhalení, než sa ho snažiť potlačiť.

Celej situácii často príliš nepomáhajú ani naši blízki či priatelia. Už v minulých článkoch sme ti predstavili niekoľko zdanlivo povzbudivých viet, ktoré ale v skutočnosti celú situáciu len zhoršujú. Aj to je príznakom toxickej pozitivity.

V jej prípade nejde o prijatie negatívnych emócií a ich riešenie, ale o ich potláčanie a nútenú dobrú náladu. Tá sa ale nedá len tak nadiktovať. Preto je lepšie skôr človeku v problémoch či depresii pomôcť tým, že ho proste vypočujeme, prípadne mu ponúkneme nejaké skutočné riešenie.

Je ale smutnou pravdou, že dnešná spoločnosť sa negatívne emócie snaží potláčať. Zo všetkých kútov cítime tlak na to, aby sme sa viac usmievali, aby sme boli v pohode a neklesali na duchu. Ľudia obyčajne neradi vidia napríklad niekoho v zúfalstve plakať. Považujú to za slabošské. Rovnako ako poddávanie sa negatívnym emóciám.

To je ale na míle vzdialené od pravdy. Ako sme napísali, aj negatívne pocity majú v našich životoch svoje miesto a my nie sme roboti, ktorí majú vždy rovnakú náladu. Je preto úplne pochopiteľné, že sa niekedy cítime mizerne a na dne. Dôležité je sa za tieto pocity nehanbiť, priznať si, že „je v poriadku necítiť sa v poriadku“, a nenútiť sa do pozitívneho uvažovania za každú cenu.

Príspevok Toxická pozitivita robí v našich životoch veľa problémov. Čo to je a ako sa jej vyvarovať? je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

1. Akinetopsia

Akinetopsia je neurologicko-psychologická porucha, pri ktorej pacient nedokáže vnímať pohyb. Všetky objekty vidí normálne ako zdravý človek, lenže pokiaľ sa tieto objekty pohybujú, samotný pohyb nedokáže vidieť. Preto sa táto porucha nazýva aj „pohybová slepota“. Pokiaľ by si si chcel predstaviť, ako vyzerá život človeka s akinetopsiou, dá sa povedať, že je to ako pustiť si film, pri ktorom nevidíš plynulý pohyb políčok, ale sekanie každých 5 sekúnd.

Akinetopsia je mimoriadne vzácne ochorenie a v súčasnosti sa nedá liečiť. Môže sa objaviť po úraze a poškodení mozgu, ale aj ako symptóm Alzheimerovej choroby. Nie je úplne jasné, koľkých ľudí táto choroba postihuje, ale minimálne jeden z prípadov je v lekárskych kruhoch dobre známy. Ide o pacientku, ktorá bola označovaná len ako L. M.

Tá sa dlho sťažovala na bolesti hlavy a závraty. V nemocnici jej diagnostikovali trombózu v mozgu a ďalšie vyšetrenia potvrdili akinetopsiu. Pre L. M. sa stali bežné životné úkony (napr. prechádzanie cez cestu) každodenným bojom o život (keďže nedokázala presne odhadnúť vzdialenosť áut a ich pohyb). Postupne sa ale s touto chorobou naučila žiť.

2. Prosopagnózia

Prosopagnózia (nazývaná aj tvárová slepota) je kognitívna porucha, ktorá je charakterizovaná tým, že pacient nedokáže rozpoznať a zapamätať si ľudské tváre. V tých úplne najťažších prípadoch nedokážu postihnutí rozoznať ani tváre svojich najbližších priateľov či rodinných príslušníkov. A v niektorých extrémnych prípadoch ani vlastnú tvár. Zaujímavé je, že zrak týchto ľudí je väčšinou v poriadku a na tvári sú schopní rozoznať jednotlivé časti, nedokážu ju ale vidieť vcelku.

Táto porucha sa môže objaviť v prípade úrazu a následného poškodenia mozgu, ale aj po mŕtvici či operácii mozgu. Môže byť ale aj vrodená. Podľa vedcov prosopagnóziou trpia asi 2 % populácie. Treba však dodať, že v týchto prípadoch nejde o najťažšie formy tejto choroby. Ľudia s touto poruchou sú v drvivej väčšine prípadov schopní viesť normálny život, hoci im ho prosopagnózia často znepríjemňuje. Nejde však o ochorenie, ktoré by ich ohrozovalo na živote.

3. Syndróm cudzieho prízvuku

Syndróm cudzieho prízvuku patrí medzi skutočne zvláštne ochorenia. Táto porucha je veľmi zriedkavá, odhaduje sa, že ňou na celom svete trpí len približne 100 pacientov (niektoré zdroje hovoria, že ich je ešte menej). V skratke sa dá povedať, že človek s touto poruchou začne odrazu rozprávať s cudzím prízvukom. Často pritom ide o prízvuky jazykov, ktoré pacient nepozná a nikdy sa s nimi nestretol.

Vedci dodnes presne nevedia, ako presne tento syndróm vzniká. Je isté len toľko, že sa môže objaviť po mŕtvici, úraze hlavy či silných migrénach. Lekári poznajú prípady ľudí, ktorí sa po údere do hlavy zobudili a začali hovoriť napríklad so silným nemeckým prízvukom, hoci túto reč neovládali. Známym sa stal aj prípad kanadskej dôchodkyne, ktorá po mozgovej príhode začala rozprávať s prízvukom z východného pobrežia Kanady. Ako sa ale vedci dozvedeli, pacientka nikdy v danej oblasti nebola.

Pacienti nezriedka nehovoria len jedným prízvukom, môžu sa u nich objaviť aj štyri prízvuky (prípadne viac). Odborníci sa domnievajú, že tento syndróm vzniká po zmene častí mozgu, ktoré spracúvajú ľudskú reč. Občas sa tiež v novinách objavili správy o tom, že pacienti po úraze či mŕtvici začali plynulo rozprávať cudzím jazykom, ktorý dovtedy nepoznali. Treba ale dodať, že tieto správy sa nepodarilo overiť a vedci ich prijímajú s pomerne veľkou skepsou.

4. Stendhalov syndróm

Stendhalov syndróm (pomenovaný po francúzskom spisovateľovi Stendhalovi) je psychosomatická porucha, ktorá sa vyznačuje silnými záchvatmi paniky, zrýchleným búšením srdca, hrozbou straty vedomia či halucináciami. Tieto pocity a symptómy sa objavujú vtedy, ak sú ľudia vystavení úžasným umeleckým dielam, prípadne nádhernej prírode.

Tieto estetické artefakty či príroda v nich však vyvolávajú extrémne negatívne symptómy. Len pred dvoma rokmi sa stal známym prípad návštevníka, ktorý si zašiel do galérie a pri pohľade na slávny obraz Zrodenie Venuše od Sandra Botticelliho dostal infarkt. Našťastie sa ho lekárom podarilo zachrániť. Samotný Stendhal údajne takéto pocity sám prežil, keď navštívil baziliku vo Florencii, a následne svoj zážitok opísal vo svojej knihe.

Psychológovia a psychiatri ale Stendhalov syndróm neuvádzajú ako samostatnú psychologickú poruchu, niektorí dokonca dlho pochybovali, či vôbec existuje. Neskôr sa ale ukázalo, že na niektorých ľudí umelecké diela či prírodné krásy môžu podobným spôsobom pôsobiť. To potvrdzujú aj ďalšie výskumy, ktoré ukázali, že ak je človek vystavený nádherným umeleckým dielam, v určitých častiach jeho mozgu to vyvoláva silnú emocionálnu reakciu. Tá môže byť v prípade niektorých ľudí až abnormálne silná.

5. Štokholmský syndróm

Nedá sa povedať, že by štokholmský syndróm bol klasickou poruchou, napríklad v diagnostickom manuáli psychických porúch ho nenájdeme. Ide ale o fenomén, ktorý sa najčastejšie (avšak stále pomerne zriedkavo) vyskytuje v prípade obetí únosov. Objaviť sa ale môže aj v prípade ľudí, ktorí sú vo vzťahu s tyranom, prežívajú domáce násilie a pohlavné zneužívanie.

Obete so štokholmským syndrómom môžu voči svojmu páchateľovi pociťovať súcit či dokonca sympatie, niekedy majú tendenciu brániť ho a zľahčovať jeho činy. V prípade tohto syndrómu sa medzi únoscom a obeťou vytvára silné emocionálne puto. Podľa psychológov a psychiatrov vychádza štokholmský syndróm zo silnej úzkosti, strachu o život a beznádeje nad situáciou, v ktorej sa obeť ocitla.

Obete únosov sa stávajú závislé od svojho väzniteľa a podvedome sa snažia psychologicky chrániť tým, že sa s ním začnú identifikovať a vytvárajú si k nemu pozitívnu väzbu. Pokúšajú sa s ním vytvoriť akési priateľské puto, pretože v tom vidia možnosť svojho prežitia. Podľa analýz sa štokholmský syndróm objavuje približne pri 8 % obetí únosov.

Prvýkrát bol popísaný v roku 1973, keď došlo v Štokholme k prepadnutiu banky. Zlodeji si vzali štyroch rukojemníkov, ktorí ich po oslobodení pred políciou bránili a odmietli proti nim vypovedať na súde.

Ak ťa tento článok zaujal, jeho 1. časť nájdeš tu

Príspevok 5 desivých a bizarných ochorení, ktoré ťa šokujú a totálne ti zmenia pohľad na svet (2. časť) je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

1. Cotardov syndróm

Cotardov syndróm (pomenovaný podľa neurológa Julesa Cotarda), nazývaný aj syndróm chodiacej mŕtvoly, je skutočne desivé ochorenie, ktoré akoby vypadlo z nejakého hororu. Ide o veľmi vzácnu neurologickú poruchu, pri ktorej je pacient presvedčený, že je mŕtvy. Respektíve zombie.

Človek s touto poruchou nedokáže nahmatať svoj pulz, má pocit, že jeho srdce nebije, často ani nepociťuje hlad či ospalosť. Pacient môže tvrdiť, že cíti, ako mu hnije mäso, je presvedčený, že nemá vnútorné orgány (srdce či mozog), často zanedbáva svoju osobnú hygienu a je uňho potlačený pocit strachu z nebezpečných situácií.

Bez pomocnej ruky odborníkov ho prakticky nie je možné presvedčiť o opaku. Ľudia trpiaci touto chorobou si myslia, že neexistujú, a môžu sa u nich vyskytovať aj ďalšie negatívne príznaky: depresie, pocity viny či halucinácie o tom, že sú nesmrteľní.

Cotardov syndróm sa vyskytuje u pacientov so schizofréniou či inými psychotickými ochoreniami. V niektorých prípadoch sa ale objavuje aj v prípade extrémne ťažkých klinických depresií. Príčinou môže byť aj nádor na mozgu. Na liečbu musia byť často nasadené antipsychotiká či antidepresíva. Vo veľmi vážnych prípadoch sa osvedčila aj elektrokonvulzívna terapia (elektrošoky), ktorá ale rozhodne nevyzerá tak hororovo, ako nám zobrazili niektoré filmy, a vykonáva sa v úplnej anestéze.

2. Pica syndróm

Pica syndróm je psychické ochorenie, ktoré je charakterizované zvýšeným apetítom. Ale nie len tak nejakým. Ľudia s touto chorobou totiž majú tendenciu prehĺtať predmety, ktoré nie sú určené na jedenie. Patria sem napríklad kúsky ľadu, omietka, kamene, pôda, ostré objekty, vlasy či papier. Prakticky môže ísť o akékoľvek predmety, ktoré nie sú určené na konzumáciu. Niekedy ide aj o úplne bizarné veci, ako špongie, vankúše či rôzne čistiace prostriedky.

Pacient s Pica syndrómom pociťuje silné nutkanie po prehĺtaní týchto predmetov, čo často môže ohrozovať jeho život (pokiaľ prehĺta ostré predmety, ktoré mu môžu poškodiť vnútorné orgány, či jedovaté čistiace prostriedky). Tento syndróm sa vyskytuje najmä u detí (postihuje približne každé štvrté dieťa) a u tehotných žien.

V prípade detí môže hrať rolu zvedavosť z neznámych predmetov. Nie vždy to však značí, že ide automaticky o Pica syndróm (napokon, každé dieťa si iste občas vloží do úst niečo, čo tam nepatrí). U žien ide hlavne o zvýšený apetít v tehotenstve.

Zvyk jesť zvláštne predmety môže byť prechodný a časom odznieť. Ale v niektorých prípadoch sa rozvinie do Pica syndrómu, ktorý vyžaduje terapeutickú liečbu. Podľa psychológov a psychiatrov sa tento syndróm spája s vysokou dávkou stresu, emocionálnou traumou či zanedbanou výchovou zo strany rodičov.

Zistilo sa tiež, že pacienti majú väčšinou nízke hladiny železa a zinku. Ako liečba sa väčšinou odporúča psychologická terapia v kombinácii s farmakoterapiou (výskumy ukázali, že v prípade Pica syndrómu sú efektívne antidepresíva skupiny SSRI). Tento syndróm sa stal aj centrálnou témou výbornej psychologickej drámy Swallow od režiséra Carla Mirabellu-Davisa.

3. Münchhausenov syndróm v zastúpení

Münchhausenov syndróm (pomenovaný po barónovi Münchhausenovi, prezývanom aj Barón Prášil) je vážna duševná porucha, pri ktorej postihnutý predstiera, že je telesne či duševne chorý. Pre podozrenie z choroby si často vynucuje aj liečbu. Pre podobné predstieranie ale nemá žiadne zjavné dôvody. Odborníci predpokladajú, že pacienti si týmto spôsobom podvedome vynucujú pozornosť okolia.

Subtypom tejto poruchy je Münchhausenov syndróm v zastúpení. Ten sa týka väčšinou matiek (prípadne iných rodinných príslušníkov), ktoré predstierajú, že vážnou chorobou trpí ich dieťa. O tejto „chorobe“ dokážu presvedčiť aj najbližšie okolie a s dieťaťom chodia na najrôznejšie vyšetrenia (aj keď lekári tvrdia, že dieťa je zdravé) a nezriedka aj operácie. Pacientka vystupuje ako mimoriadne starostlivá a citlivá matka, v skutočnosti ale svojmu dieťaťu ubližuje a týra ho.

Môže sa dopúšťať falšovania lekárskej dokumentácie, vzoriek moču a stolice dieťaťa, prípadne mu priamo podávať lieky, ktoré vyvolajú príznaky choroby (silné hnačky či zmeny vedomia). V tých najhorších prípadoch takéhoto týrania môže byť následkom až úmrtie dieťaťa. Psychológovia sa domnievajú, že ľudia s touto poruchou svoje činy vykonávajú preto, aby si vynútili pozornosť okolia a sympatie od druhých ľudí. Münchhausenov syndróm v zastúpení sa objavuje hlavne u ľudí, ktorí boli v detstve týraní či zneužívaní.

V histórii poznáme prípady viacerých žien, ktoré sa dostali pred súd za vraždu dieťaťa (či detí), pričom neskôr bolo zistené, že trpia Münchhausenovým syndrómom v zastúpení. Patrí sem napríklad zdravotná sestra Beverley Allitt, ktorá takto zabila štyri deti a deväť ďalších zranila.

Známym je aj prípad Dee Dee Blanchard, ktorá svoju dcéru Gypsy Rose vychovávala v presvedčení, že má rakovinu a iné vážne choroby. Nútila ju používať vozíček, holila jej hlavu, pchala do nej lieky a výnimkou neboli ani časté operácie. Gypsy Rose bola pritom úplne zdravá. Neskôr svoju matku spolu so svojím priateľom zavraždila.

Ako tému si Münchhausenov syndróm v zastúpení pri nakrúcaní svojho krátkeho filmu vybral režisér Ari Aster (autor úspešných hororov Prekliate dedičstvo či Slnovrat).

4. Xeroderma Pigmentosum

Xeroderma Pigmentosum (občas nazývaná aj upírsky syndróm) je vzácna genetická porucha, pri ktorej má pacient porušenú prirodzenú regeneráciu pokožky. Je extrémne citlivý na ultrafialové žiarenie, ktoré následne na jeho koži zanecháva bolestivé pľuzgiere a rany. Ak je dotyčný príliš dlho vystavený slnku, môžu sa objaviť aj záchvaty, strata sluchu či znížená schopnosť pohybu.

V praxi to znamená, že ľudia s touto poruchou sa musia vyhýbať slnečnému žiareniu, nosiť ochranné oblečenie, neustále sa natierať krémami na opaľovanie a nosiť slnečné okuliare. Pacientom tiež chýba dôležitý vitamín D. Táto choroba je celoživotná a nie je možné ju vyliečiť. Lekári sa tak sústreďujú na eliminovanie rizík a zmierňovanie jednotlivých symptómov. Pacienti s Xeroderma Pigmentosum sú vo väčšej miere náchylní na rakovinu kože, rakovinu mozgu či stratu zraku. Väčšinou sa dožívajú o 30 rokov menej než zdraví ľudia.

5. Klüverov-Bucyho syndróm

Klüverov-Bucyho syndróm (ktorý prvýkrát popísali psychológ Heinrich Klüver a neurochirurg Paul Bucy) je neurologické ochorenie spojené s dysfunkciou predného spánkového laloka. Medzi jeho príznaky patrí nutkavé prejedanie sa a nedostatok kontroly nad ním, výpadky pamäti či neschopnosť rozoznávať známe predmety a ľudí.

Medzi ďalšie výrazné prejavy patrí zvýšená sexualita (hypersexualita), ktoré je často extrémna a spája sa s bizarnými či nevhodnými objektmi. Napríklad, človek, ktorý na sto percent nie je pedofil, môže v túžbe po sexuálnej stimulácii začať sťahovať detskú pornografiu. Častý je tiež sexuálny styk s neživými predmetmi.

Pri tomto syndróme sa vyskytuje aj jedenie nezvyčajných objektov a materiálov (v tomto prípade môžu byť prítomné príznaky syndrómu Pica). Porucha sa objavuje v prípade poranenia amygdaloidného komplexu a časti temporálnych lalokov. Práve tie ovládajú ľudskú afektivitu, emócie, agresívne impulzy či sexualitu.

Príspevok 5 zvláštnych, desivých a bizarných ochorení, ktoré ťa šokujú a totálne ti zmenia pohľad na svet je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

S týmto javom sa stretávame pomerne často, no dnes sa budeme venovať najmä štúdii od psychológa Jamesa C. Kaufmana. Umelci, či už spisovatelia, básnici, maliari alebo herci, majú okrem veľkého talentu aj rôzne problémy v osobnom živote, prípadne trpia depresiami či inými psychickými ochoreniami.

Psychológovia a iní odborníci sa dlho zaujímali, či v prípade vysoko kreatívnych ľudí existuje predpoklad, že sú náchylnejší na rôzne duševné choroby. Prípadne aj to, či ich choroba nejakým spôsobom vplýva na ich kreativitu.

Dôvody

Prečo to tak je? Veľkú rolu zrejme hrajú genetické faktory, ako aj vývoj osobnosti v závislosti od prostredia, v ktorom títo ľudia vyrastajú. Nie je žiadnym tajomstvom, že kreatívni ľudia sú vo všeobecnosti citlivejší a empatickejší.

Na druhých môžu pôsobiť čudácky či samotársky. Osobnostne ide väčšinou o introvertov, ktorí sa orientujú skôr na osamelé aktivity a nepotrebujú častú spoločnosť iných ľudí. Majú bohatý vnútorný svet a nezriedka oplývajú veľkou fantáziou. Ich citlivosť je ale zároveň dvojsečnou zbraňou. Nie sú totiž takí odolní voči stresovým situáciám, aj malé problémy sa ich silno dotýkajú a veľa vecí si až príliš pripúšťajú.

Ako sme zmienili v úvode, psychickými chorobami trpelo (či trpí) mnoho dnes už notoricky známych umelcov, z ktorých mnohí boli považovaní za géniov. Zároveň treba dodať, že hoci niektorí z nich mohli vo svojej duševnej chorobe nájsť inšpiráciu, nedá sa povedať, že by samotné ochorenie ich kreativitu stimulovalo. Naopak, väčšinou bolo prekážkou a tvoriť mohli len v čase, keď sa cítili psychicky dobre.

Zároveň sa prišlo na to, že umelecké aktivity dokážu psychicky chorým ľuďom výrazne pomôcť prekonať ťažké obdobia. Sem nepatria len známi umelci, ale aj obyčajní ľudia. Tento spôsob liečby sa nazýva arteterapia.

Poetky náchylnejšie k psychickým chorobám

Zaujímavou štúdiou v tomto smere je tá od psychológa Jamesa C. Kaufmana, ktorú predstavil v roku 2001 a nazval ju Sylvia Plath effect (teda efekt Sylvie Plath). Kaufman týmto názvom označuje fenomén, podľa ktorého sú básnici a poetky oveľa viac vystavenejšie riziku psychického ochorenia. Názov termínu odkazuje na svetoznámu poetku Sylviu Plath, ktorá väčšinu svojho života bojovala s ťažkou depresiou, na ktorú sa niekoľkokrát liečila. Svoj život napokon vo veku 30 rokov ukončila samovraždou.

Podľa Kaufmana sú hlavne poetky náchylnejšie na psychické ochorenia než iní umelci. Toto tvrdenie sa opiera o analýzu 1 629 spisovateľov, u ktorých sa zisťovalo, či trpia nejakým druhom duševného ochorenia. Prišlo sa na to, že spisovateľky, a najmä poetky vykazovali oveľa väčšiu skúsenosť s depresiami, úzkosťami či inými podobnými ochoreniami.

Tento fakt potvrdili aj dve ďalšie štúdie. Okrem Sylvie Plath poznáme veľké množstvo spisovateliek a poetiek, ktoré sa počas svojho života trápili s nejakou duševnou chorobou (najčastejšie depresiou). Spomenúť môžeme napríklad cenenú dramatičku Sarah Kane, poetky Aldu Merini, Anne Sexton, Alejandru Pizarnik či prozaičku Virginiu Woolf. Kane, Sexton, Pizarnik a Woolf svoje životy ukončili samovraždou.

Psychické ochorenia sa však nevyhýba ani mužským spisovateľom či básnikom. S depresiami dlhé roky bojovali takí významní autori, ako John Kennedy Toole, David Foster Wallace, básnik a prozaik Richard Brautigan či básnik John Berryman. Všetci menovaní spáchali samovraždu.

Príspevok Kreatívni ľudia a umelci majú väčšiu náchylnosť k duševným chorobám. Tvrdia to vedci je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Dôležitú rolu zohráva (resp. by mala zohrávať) skôr empatia, ľudskosť a snaha pomôcť. Na problematiku duševného zdravia upozornil aj umelec Phil Wall. Ten na svojom instagramovom účte zverejňuje výtvarné práce rôzneho druhu, ale zameriava sa aj na psychické ochorenia.

V sérii kresieb ich zobrazil ako obludy z hororového filmu, ktoré ľudí neustále prenasledujú. Jeho kresby v sebe majú nezameniteľný štýl, ale aj silné emócie.

1. Nenávidíme ťa/Prosím, neopúšťaj ma (hraničná porucha osobnosti)

Hraničná (emočne nestabilná) porucha osobnosti je typom poruchy osobnosti, ktorý sa vyznačuje emocionálnymi výkyvmi, impulzivitou, problémom kontrolovať svoje správanie. Vyskytuje sa aj problém ovládať negatívne emócie, uvažovanie v extrémoch, pocity prázdnoty, neistota o sebe a svojej osobnosti či sklony k samovražde či sebapoškodzovaniu.

View this post on Instagram

Custom version of Borderline as a monster.

A post shared by Never Stay Dead (@neverstaydead) on Feb 22, 2019 at 1:07pm PST

2. Chcem na teba proste zabudnúť (posttraumatická stresová porucha)

Posttraumatická stresová porucha vzniká ako následok silnej psychickej traumy. Človeku sa vracajú spomienky na traumatickú udalosť, pričom môžu byť mimoriadne živé. Objavujú sa aj symptómy depresie, úzkosti či sklon k užívaniu návykových látok. Časté je aj vyhýbavé správanie či nočné mory.

View this post on Instagram

Custom re-do. I changed this version up a bit to make it unique from the original.

A post shared by Never Stay Dead (@neverstaydead) on Feb 6, 2019 at 1:44pm PST

3. Si bezcenná (depresia)

Depresia patrí k najrozšírenejším psychickým ochoreniam. Medzi jej hlavné symptómy patria pocity hlbokého smútku, beznádeje, poruchy spánku, úzkosti či znížené sebahodnotenie. Človek s depresiou stráca radosť z činností, ktoré mal rád, a má pocit, že jeho život nemá zmysel.

Časté sú samovražedné myšlienky či samotné pokusy o samovraždu. Pri najťažších prípadoch depresie má človek problém s jednoduchými úkonmi (nedokáže sa sám umyť, nedokáže prakticky ani vstať z postele).

View this post on Instagram

I’m in the process of digitally redrawing all of the ‘disorders as monsters’ series. I’m planning to put them all in a book and prints will also be available. I’m aiming for a Halloween release with the book.

A post shared by Never Stay Dead (@neverstaydead) on Sep 6, 2019 at 12:51pm PDT

4. Chcem proste spať… (nespavosť)

Nespavosť patrí medzi spánkové poruchy. Medzi jej symptómy patrí dlhá doba zaspávania, prerušovaný spánok a jeho nedostatok. Človek v dôsledku toho pôsobí podráždene, má výkyvy nálad a celý deň sa cíti ospalý. Nespavosť môže mať súvis s inou chorobou (napr. depresiou), ale môže tiež vzniknúť bez zjavnej príčiny.

View this post on Instagram

This project was about drawing monsters as different disorders, I got a great response for this series of drawings. It's a complicated subject and not the same for everyone. I've been thinking about doing more in this series.

A post shared by Never Stay Dead (@neverstaydead) on Nov 22, 2018 at 6:05pm PST

5. Nerozumejú mi/Ja áno (autizmus)

Autizmus nepatrí medzi duševné choroby, ide o vývojovú poruchu, ktorá je charakterizovaná deficitom v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti. Človek s autizmom môže mať problém chápať emócie a reč druhých ľudí, ťažšie tiež nadväzuje medziľudské vzťahy. Autizmus patrí medzi pervazívne vývojové poruchy.

View this post on Instagram

This project was about drawing monsters as different disorders. It's a complicated subject and not the same for everyone. I've been thinking about doing more in this series.

A post shared by Never Stay Dead (@neverstaydead) on Nov 22, 2018 at 6:04pm PST

6. Porucha pozornosti a hyperaktivity

Porucha pozornosti a hyperaktivity je najčastejšie diagnostikovaná medzi deťmi. Problémy však môžu pretrvávať až do dospelosti. Porucha sa vyznačuje impulzívnosťou, problémom udržať pozornosť a sústrediť sa.

Deti s poruchou pozornosti nevydržia dlho v pokoji, veľa sa pohybujú a striedajú rôzne aktivity. Toto správanie im spôsobuje problémy v škole, v rodine, ale aj v nadväzovaní vzťahov.

View this post on Instagram

The ADHD monster is a hyperactive ball of energy, finding it hard to focus on one task and easily distracted by everything around it. A daydreamer with a chaotic galaxy of ideas and thoughts. #6 in a series of monsters inspired by mental health. NOTE: with this series I'm not trying to say it's the same for everyone, it's about illustrating something that represents my experiences with it. It's a complicated subject and it's different for everyone. If you see it differently explain your own experiences, don't get upset with me.

A post shared by Never Stay Dead (@neverstaydead) on Aug 20, 2018 at 10:36am PDT

7. Musíš zamknúť dvere (obsedantno-kompulzívna porucha)

Obsedantno-kompulzívna porucha patrí medzi časté úzkostné poruchy. Človek má pri nej vtieravé, nepríjemné myšlienky, ktoré nedokáže ovládať. Tieto myšlienky (obsesie) mu spôsobujú veľkú úzkosť, ktorej sa zbavuje kompulzívnym, teda nutkavým konaním.

Človek má napríklad pocit, že nezamkol dvere a musí si overiť, či sú zamknuté aj niekoľkokrát po sebe. V prípade obsedantno-kompulzívnej poruchy sa môžu objavovať aj príznaky depresie.

View this post on Instagram

OCD is an annoying demon that traps you in repetition. #4 in a series of monsters inspired by mental health. *NOTE: with this series I'm not trying to say it's the same for everyone, it's about illustrating something that represents my experiences with it. It's a complicated subject and it's different for everyone. If you see it differently explain your own experiences, don't get upset with me.

A post shared by Never Stay Dead (@neverstaydead) on Aug 20, 2018 at 5:51am PDT

8. Bipolárna porucha

Bipolárna porucha, niekedy nazývaná aj maniodepresia, je závažné ochorenie, ktoré sa prejavuje zmenami nálady. Prítomné sú obdobia silných depresií a obdobia veľkej aktivity a prehnanej radosti (mánie). Medzi manické príznaky patrí napríklad rýchly sled myšlienok, znížená potreba spánku, impulzívnosť a ľahkomyseľnosť.

View this post on Instagram

A post shared by Never Stay Dead (@neverstaydead) on Aug 19, 2018 at 8:14am PDT

9. Všetci sa ti smejú (úzkosť)

Úzkosť je nepríjemný psychický stav, charakterizovaný silným strachom. Pokiaľ sa u človeka objavuje pravidelne a v silnej miere, možno hovoriť o niektorej úzkostnej poruche. Sem patrí napríklad generalizovaná úzkostná porucha,vyhýbavá porucha osobnosti či panická porucha.

Charakteristickým znakom je pocit silnej úzkosti a strachu, premýšľania nad katastrofickými scenármi a nereálnymi obavami. Okrem psychického nepokoja sa objavujú aj fyzické prejavy – rýchle búšenie srdca, trasenie rúk či závrat.

View this post on Instagram

My depiction of anxiety is a disorientating, chaotic, and pearlescent monster. It has many arms to grip you in fear, many eyes to watch you, and many mouths to make you doubt yourself. It is like a big parasite feeding on fear and paralysing you.

A post shared by Never Stay Dead (@neverstaydead) on Aug 19, 2018 at 5:50am PDT

10. Daj si len jedenkrát, to ti nič neurobí. Je to to, čo chceš (závislosť)

Závislosť je choroba definovaná ako duševný či telesný stav, ktorý je charakterizovaný prítomnosťou naliehavej túžby alebo nepremožiteľnej potreby opakovane privádzať do svojho tela príslušnú látku. Závislosti sa delia na rôzne skupiny.

V prvej máme drogové závislosti, v druhej návykové konanie (napríklad gambling či kleptománia). Ľudia so závislosťou majú znížené sebaovládanie, abstinenčné príznaky, psychický nepokoj, úzkosti či depresie.

View this post on Instagram

Disorders as Monsters. The Addiction monster seems desirable and shiny, but tricks its host by rewarding them with short lived highs that lead to adverse consequences. Disorders are not the same for everyone, this is just one perspective. I don't think I'm an expert.

A post shared by Never Stay Dead (@neverstaydead) on Mar 16, 2019 at 12:02pm PDT

11. Dysmorfofobická porucha

Dysmorfofobická porucha je charakterizovaná tým, že človek je presvedčený o tom, že má na povrchu svojho tela deformáciu. Kvôli tomu vyhľadáva odborníkov, aby túto deformáciu odstránili. Porucha sa vyznačuje aj tým, že pacient nikdy nie je s výsledkom spokojný. Ide o poruchu hodnotenia vlastného tela. Človek s touto poruchou prežíva silné úzkostné stavy či depresie.

View this post on Instagram

Please Note: It isn't the same for everyone, it's just one interpretation. I don't think I'm an expert. The BDD monster warps and distorts its hosts perception of themselves. It shows them an exaggeration of any flaw they might find, this will spiral until they become obsessed with it. The Monster can also cause social anxiety, OCD and depression.

A post shared by Never Stay Dead (@neverstaydead) on Mar 6, 2019 at 11:27am PST

Príspevok Duševné choroby ako desivé monštrá. Umelec efektne poukazuje na dôležitosť psychického zdravia je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Ide o vážne ochorenie, ktoré sa vyznačuje hlbokým smútkom, pesimizmom, beznádejou, neschopnosťou cítiť potešenie, úzkosťou a často človeka ochromuje v každodennom živote. V dnešnom článku sa pozrieme bližšie na štúdiu o depresívnom realizme, ktorá vzbudila veľkú kontroverziu.

Jedným zo symptómov depresie sú aj samovražedné myšlienky a mnoho tých, ktorí si siahli na život (alebo sa o to pokúsili), mali skúsenosť s ťažkými depresiami (prípadne aj s inými psychickými chorobami). Podľa psychológov a psychiatrov depresia výrazne zužuje vnímanie človeka, ktorý veľmi psychicky trpí, a zdá sa mu, že jediné východisko, ako utrpeniu uniknúť, je smrť.

Odborníci tiež rozlišujú viacero depresívnych ochorení, napríklad zmiešanú úzkostno-depresívnu poruchu či bipolárnu poruchu (maniodepresiu). Ľudia, ktorí depresiou trpia, musia často vyhľadať pomoc psychológa či psychiatra. Tí sa zhodujú, že depresívny človek nemá adekvátny pohľad na realitu a jeho vnímanie je prehnane negatívne.

Depresívny realizmus

Lenže sú tu aj odborníci, ktorí si to nemyslia. Podľa nich totiž môžu depresívni ľudia v istých ohľadoch vnímať svet a svoje okolie viac realistickejšie, než iní ľudia. S touto hypotézou prišli ako prvé psychologičky Lauren Alloy a Lyn Yvonne Abramson.

Ich teória sa ujala pod názvom „depressive realism“ (depresívny realizmus). Názor Alloy a Abramson sa opiera o štúdiu, ktorej sa zúčastnilo viacero ľudí s depresiou aj bez nej.

Po preskúmaní výsledkov prišli na to, že depresívni ľudia dokázali oveľa realistickejšie odhadnúť vlastné možnosti a na svoj výkon sa pozerali kritickejšie a bez „ružových okuliarov“ (čím sa viac približovali realite).

Zdraví ľudia mali, naopak, tendenciu svoj výkon posudzovať pozitívnejšie. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ľudia bez psychických ochorení myslia skôr pozitívne a vzťahuje sa to aj na vnímanie ich schopností či výkonu.

Vedci tiež účastníkom štúdie predstavili niekoľko rizikových situácií, ktoré by ich mohli v živote stretnúť, a následne ich požiadali, aby situácie vyhodnotili ako pravdepodobné či nepravdepodobné. Hoci niektoré situácie boli účastníkmi podceňované a iné preceňované, zistilo sa, že ľudia s depresiou majú zrejme najrealistickejší odhad možných rizík, ktoré im môže priniesť budúcnosť.

Optimizmus ako neurologická porucha?

Podľa odborníkov to naznačuje, že zdravý človek má v istom slova zmysle optimizmus „zakódovaný“ vo svojom mozgu. Aj keď sme v hroznej situácii, stále dúfame, že sa to zlepší, že veci sa napokon obrátia k lepšiemu. Vedci ale zdôrazňujú, že optimizmus je často nerealistický a má základ len v našich túžbach a nádejach, z ktorých sú mnohé neadekvátne.

Vďaka nemu selektívne triedime informácie a vytesňujeme všetko nepríjemné. Svojím spôsobom tak optimizmus možno vnímať ako neurologickú poruchu, ktorá nám bráni vidieť svet objektívne. Charakteristickým symptómom depresie je hlboký pesimizmus a beznádej. Práve títo ľudia podľa Alloy a Abramson dokážu „vďaka“ svojmu ochoreniu vidieť svet v jeho pravých farbách.

Protiargumenty

Táto teória sa stretla s pomerne veľkou kontroverziou. Mnohí psychológovia, psychiatri či neurovedci ju odmietli. Poukázali na to, že depresívni ľudia v určitých situáciách naozaj môžu okolie vnímať realistickejšie, ale rozhodne to neplatí v ich celkovom náhľade na život a svet.

Upozorňujú, že vnímanie človeka s depresiou je narušené, on vidí svet striktne čierno-bielo, čo ale nie je pravdivý obraz. Niektorí odborníci tiež kritizovali dôkazy, ktoré mali teóriu o depresívnom realizme potvrdzovať. Podľa nich nie sú ani zďaleka jednoznačné a nemožno ich tak akceptovať ako hodnovernú vedeckú teóriu. Niečo do seba však určite má.

Príspevok Ľudia s ťažkou depresiou vidia svet údajne najrealistickejšie. Prišli na to vedci je zobrazený ako prvý na EMEFKA.