Okrem pani Ruženky však možno na dedine naraziť na rôzne typy. Náš šikovný ilustrátor niekoľko z nich načrtol v tomto článku a my sme presvedčení, že ak si vyrastal na dedine, budú ti dobre známe. Tak schválne, sú?

1. Dieťa – samorast

Rodičia nikdy nevedia, kde to decko vlastne lieta. Koniec-koncov, načo by aj? Dedinu od zvyšku civilizácie delí z každej strany štrková cesta, po ktorej prejde auto dvakrát do roka, na diviaky je zvyknuté, tak čo by sa mu už len mohlo stať? A tak si mladý behá v plienke po poli, zbiera šutre a jahody a zdá sa, že mu je celkom dobre.

2. Miestny opravár

Dušan je lacnejšia verzia hodinového manžela. Roboty sa nebojí a od pokazenej cirkulárky cez upchatý záchod až po zatekajúcu strechu opraví prakticky všetko, čo treba. Platiť mu netreba, veď ste domáci. Poznáte sa roky a svedomie by mu nedalo spať, keby si od vás zobral čo i len cent. Ale klobáskou zo zabíjačky či sedemdeckou domácej určite nepohrdne…

3. Dievča ľahkých mravov

Fakt, že na dedine sa ani list nepohne bez toho, aby o tom na druhý deň vedeli všetci, ju absolútne neodrádza. Povesť miestnej radodajky jej vrásky nerobí, veď dievča má svoje priority. A poriadne nízku latku. Stačí, že má feši tetovanie, brucho nad panvou a vie kopnúť do futbalovej lopty a teplo jej lona má zaručené. Ale čo si budeme hovoriť, proti gustu žiaden dišputát.

4. Tajný poslucháč

Hovorí sa, že na dedine majú ešte aj steny uši, ale načo by im boli? Bohovsky stačí, že má uši tento. Bežne postáva za plotom, „šmíruje“, čo sa deje, počúva cudzie rozhovory a pri priamej konfrontácii sa ani nesnaží obhájiť. Všetci vedia, že to robí a že svoje zistenia rád posúva ďalej. Povedať mu niečo je to isté, ako dať to vyhlásiť do rozhlasu, a preto to nikto preventívne nerobí. Lenže on sa to aj tak dozvie.

5. Pani podnikateľka

Toto je Stanka. Pani biznismenka so strapatou trvalou a zásterou s kvetinami, ktorá vďaka neoficiálnemu míľovému právu nemá v dedine konkurenciu. Jediné miesto, ktoré sa decentne približuje jej finančnému obratu, je krčma. Jej revírom je pokladňa, tempo blokovania rozhodne nie je vražedné a zbraň? Tak tou musí byť jednoznačne hláška: „Ale, srdénko, z tej dvacky ti ja vydať nemám.“

6. Sused – dobrák od kosti

Toto je jeden z tých ľudí, ktorých životným poslaním je dávať, a byť jeho susedom je radosť. Naozaj. Keď narúbe drevo, podelí sa. Keď žena pečie bublaninu, donesie. Keď sa raz za mesiac vydá do mesta, vždy sa spýta, či niečo nepotrebujete, a aj keď ho desaťkrát ubezpečíš, že nie, aj tak čosi dovlečie. A čo je na tom najlepšie? Že nikdy nič nečaká na oplátku. Skrátka, dobrák od kosti, ktorý má už predplatené miesto v nebi.

Príspevok 6 typov ľudí, ktorí sa vyskytujú na každej malej dedine je zobrazený ako prvý na EMEFKA.

Emanuel Čonka je mladý muž, ktorý sa za svoj rómsky pôvod nehanbí, naopak tvrdí, že to vôbec nepociťuje ako nevýhodu. S odsudzovaním kvôli farbe pleti sa v živote často nestretával, resp. si to nevšímal, pretože sa stále zameriaval na svoje ciele a do okolia sa nestaral.

Stal sa z neho vysokoškolsky vzdelaný mladý človek so slušnou prácou, ktorý už precestoval pol zemegule. Jeho súčasný „svet“ sa výrazne odlišuje od toho, v ktorom vyrastal a je žijúcim dôkazom toho, že dravosť a chtíč dostávajú do vienka aj rómske deti z chatrče.

S akými podmienkami si sa potýkal ako dieťa?

Vyrastal som v rómskej osade v Stropkove a bývali sme v chatrči. V tom čase, keď som tam ešte žil, nevnímal som to až tak, že žijem v zlých podmienkach, pretože to bolo to jediné, čo som poznal. Žila tam moja rodina a moji priatelia.

Časom prišli aj chvíle, keď som sa za to hanbil, najmä kvôli tomu, že oproti osady je futbalový štadión a z neho je vidieť na celú osadu. Bál som sa, že tam bude niekto z mojich spolužiakov, ktorí ma uvidia a budú sa mi kvôli tomu potom posmievať. Bol som ešte dieťa a bál som sa ponižovania a výsmechu.

Kedy prišiel čas, keď si si povedal, že to chceš inak ako tvoji kamaráti v osade?

Úprimne? Ja som vedel odmalička, že to chcem inak ako moji rovesníci v osade. Ich trápilo a zaujímalo niečo úplne iné ako mňa. Oni v puberte plakali za svojimi prvými láskami, v šestnástke, sedemnástke chceli vážne vzťahy, túžili po svadbe a vlastnom potomstve, ako to u nás Rómov býva zvykom.

Ja som v ich veku túžil po kariére, sníval som o tom, ako si budem plniť sny, ako navštívim Ameriku a naučím sa cudzie jazyky. Sníval som o úspechu a rešpekte. Vždy hovorím, že mňa to pubertálne správanie obišlo, zanechalo mi iba akné a rozlúčilo sa so mnou (smiech).

Ako si postupoval? Ako si si začal plniť sny a ambície?

Študoval som na gymnáziu vo Svidníku a počas toho som vycestoval do USA, do New Yorku a tam som sa učil angličtinu priamo na Manhattane. Vyštudoval som európsku verejnú správu v Košiciach a bolo to super obdobie. Tiež som počas vysokej školy jeden semester študoval v Aténach.

Vrátil som sa tam aj o rok a pracoval som pre Microsoft. A o pol roka som sa vrátil opäť do Grécka, ale tentokrát na Rhodos, kde som pracoval ako potápač. Vždy som sa snažil plniť si svoje sny a obklopovať sa pozitivitou. Momentálne žijem v stovežatej Prahe, pracujem v banke a som spokojný človek.

Kde všade vo svete si ešte bol? 

Dubaj, Doha, Miláno, Paríž, Londýn, Rím, Amsterdam, New York, Las Vegas, Hawai… to je asi tak polovica z precestovaného.

Stretol si sa s predsudkami kvôli tomu, že si Róm?

Rozmýšľam… ja som vlastne stále žil vo svojom svete, haha. Možno, aj keď mal niekto voči mne predsudky, nevšimol som si to, pretože som si žil svoj život a nestaral sa do druhých (smiech). Počas štúdia na gymnáziu či na vysokej škole som naozaj nejak nepociťoval, že mi niekto chce dať najavo, že: „Hej, ty si iný, si čierny, ty si cigán“. Naopak, bol som obklopený super ľuďmi.

A keď už niekto narážal na to, že som Róm a mal s tým viditeľný problém, tak to bol jeho problém, nie môj. Tí, ktorí majú predsudky, zvyčajne nie sú spokojní so svojím životom, nie sú šťastní a hlavne, majú predovšetkým problém sami so sebou. Šťastný, spokojný a vyrovnaný človek nesúdi iného podľa farby pleti. Nesúdi ľudí vôbec.

Prečo si myslíš, že niektorí ľudia odsudzujú rómsku komunitu?

Robia to, pretože majú odlišné priority. Nepoznajú rómsku komunitu, aj keď sú presvedčení o opaku. Je im cudzia a ľudia sa zvyčajne boja toho, čo nepoznajú. Hlavnú rolu podľa mňa hrá najmä politická, ekonomická a sociálna sféra. Ale tak isto aj správanie Rómov v spoločnosti.

Rómovia nie sú zlí, sú oveľa empatickejší a citlivejší. Máme to v krvi. No je aj pravda, že sme agresívnejší. A nie všetci sú pracovití a presne za toto sú už zodpovední rodičia, pretože nemajú potrebu svoje deti viesť k lepšiemu životu.

Považuješ fakt, že si Róm, za nevýhodu či naopak? Ako to ovplyvnilo tvoj život?

Skutočnosť, že som Róm, veľmi ovplyvnila môj život. Je fajn, keď ma ako cigáňa dajú za príklad bielemu, pretože vidia, že sa snažím viac. Z môjho uhla pohľadu byť Rómom vôbec nie je nevýhoda skôr naopak.

Okej, stane sa, že vás niekto nebude chcieť prijať do práce, lebo ste jednoducho „cigoš“, haha. Mne sa to stalo iba raz, bolo to ešte počas štúdia na vysokej škole. A naopak veľkú výhodu vidím v tom, že sa nemusím opaľovať v lete. Som krásne snedý fešák od prírody (smiech).

Aký máš postoj k rasizmu a odsudzovaniu tvojej komunity?

Niektorí Rómovia sa pokúšajú nájsť vo všetkom rasizmus… teraz ma za to asi všetci cigáni ukameňujú, ak to čítajú (smiech). Ale je to tak a často sa s tým stretávam.

Kebyže máš nejaký obchod a zatváraš o šiestej a príde nejaký Róm pred šiestou a povieš mu, že končíš a už ho nemôžeš obslúžiť, hneď na teba vyskočí: „Vy ste rasistka, spravili ste to naschvál, lebo som cigán!“ Odporúčam si to prečítať s rómskym prízvukom, je to veľmi funny (smiech). To je iba jeden príklad, mohol by som uviesť aj ďalších XY na to, ako niekedy Rómovia vedia poriadne preháňať.

Myslíš si, že Rómov nejak ovplyvňuje fakt, že ich niektorí ľudia kvôli farbe pleti hneď zaškatuľkujú?

Áno, poznám takých, ktorí si hovoria: „A načo sa budem učiť, keď aj tak zo mňa nikdy nič nebude, lebo som čierny…“ alebo: „Prečo by som mal práve ja ísť do práce, nech robia bieli.“ Znie to hrozne, ale je to tak, sú aj takí.

Nebudem ako iní Romovia, ktorí dávajú rozhovory o našej komunite a rozprávajú o tom, ako sme všetci úplne iní, ako sa hovorí, a ako chceme pracovať a všetci nás bezdôvodne neznášajú, atď… ale prd! Sú medzi nami aj „degeši“ a treba si to priznať!

Bol by podľa teba tvoj život iný, kebyže máš inú farbu pleti?

Kvôli mojej farbe pleti ľudia ležia na slnku hodiny (smiech). Jasné, vyrastal by som inde, boli by okolo mňa iní ľudia, celkovo prostredie… bolo by to určite iné. No som rád, že to bolo presne také, aké to bolo. Časom som pochopil, že som vlastne rád za to, kde som vyrastal a vôbec sa za to nehanbím.

Aké máš životné motto, ktorým sa riadiš?

Nemám konkrétne motto, ale podľa mňa je v živote dôležité, aby sme nič a nikoho nebrali za samozrejmosť a cenili si to, čo máme tu a teraz.

Riadim sa aj tým, že všetko má svoj dôvod a je zbytočné sa nad niečím trápiť, lebo neskôr si povieš, že si bol hlupák, že si si s tým robil starosti a už s odstupom času to nepociťuješ za také dôležité. Čiže je to zbytočné plytvanie energiou, lepšie je sa sústrediť na budúcnosť a veci, ktoré zmeniť môžeme.

Príspevok „My Rómovia sme citlivejší, no aj agresívnejší. Zatiaľ čo moji rovesníci túžili po rodine, ja som sníval o úspechu a rešpekte“ je zobrazený ako prvý na EMEFKA.