Svetová kinematografia má aj svoju odvrátenú tvár – miesta, kde sa končí prvoplánová zábava a začína sa brutálny útok na zmysly diváka. Niektorí režiséri sa totiž neuspokoja s lacnými ľakačkami, ale cielene sa snažia vyvolať v publiku fyzickú nevoľnosť, existenciálnu úzkosť a pocit, že prekročili zakázanú hranicu. Tieto zvrátené filmy ťa zaručene dostanú do nekomfortnej zóny.
Sledovanie takýchto diel už nie je relaxom v kine, ale skôr súbojom s vlastným inštinktom, ktorý ti káže zavrieť oči alebo okamžite vypnúť obrazovku. Treba sa poriadne pripraviť, zapnúť to a veriť, že keď to zvládlo už tak veľa ľudí pred tebou, zvládneš to aj ty.
Dead Alive (1992)
Začneme príjemným sladkým zákuskom so zárukou smiechu. Predstavujeme ti kultovú snímku Petra Jacksona (ktorý neskôr natočil trilógiu Pán prsteňov), ktorá je dodnes považovaná za absolútny vrchol subžánru „splatter“. Dej o mladíkovi, jeho dominantnej matke a rane zanesenej „sumatranskou krysou“, sa zvrhne na nekontrolovateľné jatky plné humoru, šialenstva a geniálneho využitia miniatúr.
Film je bizarnou kombináciou čierneho humoru a takého množstva umelých orgánov, že sa zapísal do dejín ako jeden z najbrutálnejších filmov, aké boli kedy natočené. Divácky žalúdok tu testujú najmä praktické efekty – od ožívania častí tiel v pudingu až po legendárne finále s kosačkou na trávu.
Jackson tu posunul hranice absurdity tak ďaleko, že to celé nepôsobí realisticky, ale skôr groteskne. Napriek tomu scény ako „kočík v parku“, „kŕmenie krku“ alebo „chrúmanie ucha“ dokážu vyvolať silný dávivý reflex aj u ostrieľaných hororových fanúšikov.
Angst (1983)
Tento rakúsky a malým množstvom ľudí odhalený klenot je mrazivou štúdiou mysle psychopata tesne po prepustení z väzenia. Na rozdiel od amerických slasherov tu nečakaj žiadne klišé. Kamera sa doslova lepí na hlavného hrdinu a divák sa stáva nedobrovoľným svedkom jeho chaotického, živočíšneho a brutálneho útoku na náhodnú rodinu v odľahlej vile. Film je surový, chladný a vďaka inovatívnej kamere pôsobí až nepríjemne klaustrofobicky.
Zvrátenosť Angst spočíva v jeho absolútnom naturalizme. Ide doslova o zobrazenie čistej patológie a neschopnosti v*aha kontrolovať svoje nutkania. Sám sa so svojím správaním pasuje ako len vie, no nedarí sa mu.
Scéna v jedálni, kde konzumuje jedlo v blízkosti svojich obetí, alebo samotný akt vr**dy v kúpeľni, sú natočené s takou chladnou úprimnosťou, že divák má pocit, akoby sledoval skutočný policajný záznam zločinu.
Tetsuo: Železný muž (1989)
Krutá vizuálna agresia. Tak by sa najlepšie dal popísať príbeh tohto experimentálneho filmového šialenstva s názvom Tetsuo. Príbeh sleduje muža, ktorý sa po zrážke s feti*istom začne meniť na kus hrdzavého kovu. Film sa natáčal na čiernobiely 16mm pás filmu, je extrémne rýchly a sprevádza ho industriálny hluk, ktorý útočí na zmysly diváka od prvej sekundy.
Ide o definitívny body horor o bolestivej premene mäsa na stroj. Scény, ktoré pre tvoje dobre radšej nebudeme detailen opisovať, sa ti zaručene zaryjú do hlavy. Naturalistické zobrazenie kovu vnikajúceho do mäsa je podané tak surovo, že divák takmer cíti pach oleja a pachuť železa v ústach. Máš sa na čo tešiť.
Salò alebo 120 dní Sodomy (1975)
No dobre, musíme sa pozrieť aj na takzvaného krstného otca zvrátených filmov. Snímka Piera Paola Pasoliniho je adaptáciou diela Markíza de Sade, ktorú režisér zasadil do obdobia fa***tického Talianska. Príbeh sleduje štyroch vysokopostavených mužov, ktorí uväznia skupinu mladých ľudí v paláci, aby na nich vykonávali tie najzvrhlejšie mocenské experimenty. Nie je to film na pobavenie, ale politická alegória na zneužívanie moci, ktorá ťa zničí svojou nechutnosťou.
Najväčšou skúškou pre žalúdok je notoricky známy „kruh exkrementov“, kde sú obete nútené jesť fekálie. Pasolini neuhýba kamerou pred ničím – ani pred rituálnym mučením či skalpovaním. Jedna polovica divákov považuje tento film za čistú nechutnosť, druhá zas za geniálnu alegóriu, kvôli ktorej režisér údajne zahynul.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
