Odvážny, sexi, vyzývavý a pre niektorých ľudí možno ešte stále poburujúci a nedôstojný. Reč je o tanečnom štýle twerk, ktorého základ spočíva v natriasaní zadku a zmyselných pohyboch v bokoch. Vo svete je čoraz populárnejší, môžeme ho poznať aj z videoklipov svetových interpretov, aj keď v našich končinách je o čosi menej rozšírený.
O tomto hriešnom tanci sme sa porozprávali aj so slovenskou „kráľovnou twerku“ Simonou Horváthovou. Začala sa mu venovať v roku 2014. O dva roky neskôr sa zúčastnila prvej súťaže, ktorú sa jej podarilo vyhrať a ako prvá na Slovensku twerk začala aj vyučovať.
Kráska rómskeho pôvodu, nám porozprávala aj o tom, ako sa k twerku dostala, prečo si ho obľúbila a ako si spomína na svoje podnikateľské začiatky, keď si otvorila vlastnú tanečnú školu. Okrem toho nám prezradila, ako sa stavia k predsudkom spojeným s týmto kontroverzným tanečným štýlom, či sa dá na Slovensku uživiť tancom a či je twerk vhodný aj pre mužov.
Simonka, na úvod nám porozprávaj nám niečo o tvojich začiatkoch a doterajšej kariére tanečnice.
Venujem sa tancu už od šiestich rokov, začala som v základnej umeleckej škole v Šamoríne, kde som teda aj vyrastala. V štrnástich som začala s hip-hopom, vtedy chodila v televízii reality show „Miliónový tanec“, v ktorej som mala veľkú favoritku Melániu Kasenčákovú. Tak som následne nastúpila do jej hip-hop fakulty.
Potom som prešla do Jumba k Milanovi Kerešovi a mala som naozaj šťastie. Akurát sa tam totiž riešili muzikály, ako napríklad Príbeh ulice v divadle Aréna, kde som aj vystupovala. Môžem to označiť aj za svoj obľúbený tanečný zážitok. Mám na to obdobie naozaj krásne spomienky.
No postupne som v hip-hope strácala takú ženskosť, ten tanec bol už na mňa príliš tvrdý, konkrétne v tom štúdiu, v ktorom som ja tancovala. A tak som sa začala venovať latinu, najmä salse, bachate a reggaetonu, ktorý má pomerne blízko k twerku.
V dvadsiatich rokoch som si založila tanečnú skupinu La Suerte, kde sme sa s dievčatami venovali karibským tancom, ako salsa, reggaeton a samba. Časom aj k twerku. V dvadsiatich dvoch rokoch som si otvorila aj tanečnú školu v Šamoríne, ktorá bola aj pre deti a fungovala do roku 2017.
Ako si sa dostala konkrétne k twerku?
Oslovil ma raper Slipo a DJ Hajtkovič, ktorí chceli mať vo videoklipe novej pesničky twerk. Prišli za mnou s tým, že ma už tanečne poznajú z iných vecí a vedeli by si predstaviť, že by som ten twerk zvládla, aj keď som to predtým nerobila a ani by mi nenapadlo začať ho tancovať. Aj keď, áno, je pravda, že môj tanečný prejav bol tomu veľmi naklonený (smiech). No s odstupom času môžem povedať, že som sa v tomto štýle našla a vidím v tom zmysel.
Aký zmysel? Dá sa v tomto sexi štýle nájsť aj nejaká hlbšia myšlienka?
Určite áno. Ja to totiž vnímam ako aj určitú formu pomoci pre ženy. Vysvetlím aj prečo. Keď pozorujem ženy na kurze, vidím úžasný vplyv twerku, a to nielen na ich telo, ale i dušu. Keď prídu na prvú hodinu, sú ešte veľmi hanblivé a veľmi zahalené. Avšak postupne sa začnú prijímať, pozrú sa na seba aj v zrkadle a naberajú aj odvahu chodiť oblečené úspornejšie (smiech).
Dokážu sa odhaliť samé pred sebou a hlavne to nám ženám často robí problém. Čiže, dá sa povedať, že ich to napumpuje sebavedomím a cítia sa atraktívnejšie a tým pádom aj šťastnejšie a o to predsa v živote ide, nie?
Po tréningu je nálada lepšia a twerk taktiež formuje postavu a prebúdza ženstvo, zvyšuje sebavedomie a takú tú energiu, nazvem to sexepíl. Čiže, určite v tom zmysel vidím. A videla som to aj sama na sebe.
Bola som na materskej, teda ešte stále som, a nevenovala som sa tomu. Po dlhej dobe som išla učiť a keď som prišla domov, môj priateľ zo mňa odpadával. Samozrejme, nešlo o zázračnú fyzickú premenu (smiech), skôr som v sebe prebudila energické sexi vyžarovanie.
Ako sa staviaš k názoru, že twerk je sexistický alebo vulgárny?
Nevnímam to ako sexistický tanec. Áno, pri twerku ide o zdôrazňovanie ženskej sexuality, to nepopieram. Ale sex nie je tou hlavnou myšlienkou. Je to o tom ženstve, je to veľmi ženský tanec. Niektorí to berú ako niečo vulgárne, samozrejme, dá sa to poňať aj tak. No ja osobne sa snažím tak nerobiť.
Chodíte s twerkom aj vystupovať?
Áno. Väčšinou si naše vystúpenia objednávajú do podnikov, ale mali sme už aj eventy, ktoré boli denné a konali sa vonku. Napríklad to bola akcia pre firmu, ktorá pracuje s traktormi (smiech). Objednávajú si nás aj do klubov, no osobne to nemám rada, lebo tam sú ľudia už väčšinou podgurážení, vnímajú nás iba ako sexuálne objekty a pokrikujú po nás všelijaké veci. Ja mám teda najradšej to vyučovanie tanca, v tom som sa našla a mám z toho skvelý pocit.
O twerku hovoríš ako o ženskom tanci, no môžu to robiť aj muži?
Môžu sa tomu venovať aj muži, samozrejme, môže sa čokoľvek. No moje skúsenosti boli také, že muži to zabalili už po hodine (smiech). No ale napríklad som pripravovala aj mužskú striptérsku skupinu, učila som ich pohyby, ktoré sa hodia do ich vystúpení. Teda, myslím si, že aj v twerku sú prvky, ktoré sú pekné, zrealizovateľné a pozerateľné aj na mužoch.
Ktorý štýl tanca máš najradšej?
Neviem to úplne určiť, no milujem salsu i bachatu. Sú to párové tance a emócie sú tam o to silnejšie, pretože sa na tú vlnu emócie môžu dostať dvaja a je to o to intenzívnejšie. No twerk takisto patrí medzi moje obľúbené. Ja mám najradšej tance, ktoré sú ženské a sexi a, áno, používa sa tam naplno aj ten zadoček (smiech).
Stretla si sa aj s predsudkami v súvislosti s tým, čo robíš?
S predsudkami som sa stretávala na začiatku, keď som si to pripúšťala a veľmi riešila názory iných. Tam to prišlo hlavne počas tej prvej spolupráce so Slipom a Hajtkovičom, keď bol klip zverejnený na Youtube a ľudia ho tam pomerne škaredo komentovali. Čítala som si to a nerobilo mi to dobre. Bola som veľmi mladá, zaujímal ma názor iných a možno som s tým ešte nebola úplne stotožnená, lebo to bolo pre mňa niečo úplne nové.
Síce mi to nezabránilo pokračovať v twerku, ale nebolo mi to príjemné. Občas sa aj teraz ešte objavia nejaké tie hejterské vyjadrenia na sociálnych sieťach, ale nedotýka sa ma to, lebo teraz som s ním už vžitá dostatočne.
Dá sa uživiť tancom?
Myslím si, že každý sa dokáže uživiť s čímkoľvek, čo ho baví a robí to naozaj dobre a kvalitne. Takže určite aj tanec. Ja som toho živým dôkazom, pretože som okrem tanca v živote nič iné nerobila. Najprv som ho začala vyučovať ako výpomoc v základnej umeleckej škole, ktorú som sama ako dieťa navštevovala. Mala som iba sedemnásť rokov.
No v podstate som tancom začala zarábať už od šestnástich, keď som vystupovala v hip-hopovom muzikáli „Príbeh Ulice“. To boli krásne začiatky, aj náročné, musela som mať individuálny študijný plán, veľmi často trénovať a ráno vstávať poriadne zavčasu.
A ako si spomínaš na svoje podnikateľské začiatky, keď si si otvorila vlastnú tanečnú školu?
Nebolo to jednoduché. Najnáročnejšia bola práca s ľuďmi, asi ako v každej profesii. Na všetko som bola sama. Na marketing, vyučovanie, i administratívu. Vtedy človek nemá priestor, aby tvoril, keď je vyšťavený (smiech). No som rada, že som začala práve taká mladá. A ak opäť otvorím školu, tak už budem skúsenejšia.
Odrádzal ťa niekto od povolania tanečnice?
Áno, už odmalička som sa veľmi chcela živiť tancom a založiť si vlastnú tanečnú školu, no mnohí ma od toho odhovárali s tým, že veď tancovať môžem iba do určitej doby a postupom času sa s tancom už neuživím.
No toto obmedzenie som nikdy nevnímala, pretože tancovanie nie je iba o samotnom vystupovaní a predvádzaní samého seba a svojho tela. Môže zahŕňať čokoľvek, od organizovania tanečných eventov až po vyučovanie tanca, ktoré môže trvať do akéhokoľvek veku. Je to o vnútornom nastavení, tanec nemá svoje limity. A keď si tanečník, vnímaš ho v čomkoľvek, ten rytmus je všade okolo teba.
Neuvažovala si o práci v zahraničí, predsa by tam aj ten zárobok bol iný…
Keď som zatvorila tanečnú školu v Šamoríne, tak som skúsila práve to zahraničie. Išla som konkrétne na Miami, pretože tam je kultúra, ktorá sa mi veľmi páči. Bola som tam na dva mesiace, chcela som sa tam vrátiť a áno, ten zárobok je tam niekde úplne inde v porovnaní so Slovenskom. No nevyšlo mi to kvôli tomu, že som veľmi rodinne založená. Našla som si partnera a narodila sa nám dcérka. A som veľmi šťastná, že je to presne takto, ako to je.
Mal niekto niekedy problém s tvojím pôvodom?
Ja som polovičná Rómka, čiže to asi nie je až také viditeľné, ale áno, stretávala som sa s tým, no iba ako dieťa. Pamätám si na jedno dievčatko v ZUŠ-ke, ktoré ma kvôli tomu ponižovalo a zraňovalo ma to, rovnako ako aj mojich rodičov. No problém nebol ani tak v tom dieťati, ale skôr v jeho rodičoch, ktorým vadila rómska menšina a zrejme to malo vplyv aj na ich dcéru.
Neskôr som sa s tým už priveľmi nestretávala. No osobne som veľmi rada a vnímam to veľmi pozitívne, že sa niekto tomu venuje a napíše o osobe, ktorá má aj takýto pôvod a robí niečo užitočné a prínosné pre našu spoločnosť. 🙂
Ďakujeme za rozhovor a prajeme ti všetko dobré! 🙂
Ak ťa tento článok zaujal, viac našich rozhovorov nájdeš tu
