Tasmánsky tiger je oficiálne vyhynutým zvieraťom od roku 1936, keď posledný exemplár zomrel v opatere zoologickej záhrady v meste Hobart.
Historici aj zoológovia sa v tomto významnom smutnom momente nevedia presne zhodnúť, či to bol samec alebo samica. Je ale isté, že meno posledného žijúceho tasmánskeho tigra bolo Benjamin.
1936 – rok, keď svet prišiel o vakovlka
V roku 1936 obletela svet smutná informácia, že posledný žijúci exemplár vakovlka tasmánskeho skonal. Vtedy sa ešte netušilo, že to bol skutočne posledný jedinec, ktorého človek videl živého.
Miestom jeho posledného výdychu sa stalo tasmánske mesto Hobart. Svet týmto prišiel o ďalší z dlhého zoznamu druhov, ktoré ľudskou činnosťou a bezohľadnosťou zmizli z povrchu zemského. Z času na čas sa ale vyskytnú správy, pozorovania a tvrdenia očitých svedkov, ktorí prisahajú, že tohto tvora videli živého aj v dnešnej dobe.
Prisahám, videl som vakovlka!
Dá sa týmto a podobným tvrdeniam veriť? Ide o skutočné pozorovania, alebo iba o snahu upútať pozornosť a prilákať to Tasmánie zástupy turistov? Miestny folklór a mýty sa totiž až priveľmi často zneužívajú na zvýšenie príjmov z oblasti turizmu.
Spýtajte sa sami seba, či by ste poznali jazero Loch Ness alebo povesťami opradenú Transylvániu, ak by nebolo legiend, ktoré miestni tak radi dodnes udržujú. Turizmus je v niektorých častiach sveta často založený práve na podobných mýtoch, ktoré z času na čas oživia nové pozorovania, rozmazané fotky, nejasné zábery a tvrdenia očitých svedkov.
Kostrové nálezy mätú laikov aj vedcov
V prípade tasmánskeho tigra je situácia iná ako u naozaj vymyslených bytostí a tvorov. Ľudstvo bezpečne vie, že vakovlk v minulosti žil. Kráčal po Tasmánii a dokázateľne žil aj v mnohých častiach Austrálie. Je tu ale ešte viac dôkazov, ktoré čoraz väčšie množstvo vedcov a skeptikov ženie do situácie, keď musia vysloviť to povestné „je to možné“.
Objavili sa totiž hmatateľné dôkazy o tom, že vakovlk prežil vo voľnej prírode dodnes. O 30 rokov neskôr v roku 1966 sa totiž pri meste Mundrabilla v západnej Austrálii objavili pozostatky tasmánskeho tigra. Uhynuté zviera ležalo na dne jaskyne a jeho telo bolo pokryté plesňou, pričom malo zachované jedno oko aj jazyk.
Telo bolo stále pokryté srsťou a nechýbali ani charakteristické pruhy na zadnej časti tela, ktoré sú pre daný druh typické. Testovanie objavenej mršiny však prinieslo zaujímavý záver. Vraj je stará približne 4500 rokov. Tomu sa nechcelo veriť, pretože za také dlhé obdobie by neostala zachovaná srsť zvieraťa.
20-ročný pes dingo a tisícročný vakovlk
V 80. rokoch došlo v rovnakej oblasti a jaskyni k nálezu mŕtvoly psa dinga, ktorý bol približne dvadsať rokov po smrti. Avšak vyzeral omnoho horšie ako vakovlk, ktorý mal byť podľa testov po smrti už tisícky rokov. Mnoho odborníkov z oblasti výskumu divokých zvierat priznalo, že mršina vakovlka mohla byť kontaminovaná dažďovou vodou z jaskyne. A to výrazne skreslilo výsledky jej datovania.
Znamená to teda, že údajné pozorovania, ktoré trvajú dodnes, by mohli byť založené na pravde? Je to vcelku možné, pretože divočina Tasmánie nie je ani v dnešných časoch GPS, satelitov a modernej techniky preskúmaná do detailov. Množstvo jaskýň poskytuje úkryt nejednému tvorovi, ktorý rozhodne netúži byť odhalený.
Existujú dokonca konšpiračné teórie, že samotná austrálska vláda za pomoci špeciálnej skupiny chráni tasmánskeho tigra pred širokou verejnosťou. Ich úlohou je zastieranie pravdy a zametanie dôkazov o jeho existencii. Dôkazy na podporu takejto teórie ale, samozrejme, chýbajú.
Dones vakovlka a dostaneš 100-tisíc
Motivácia pre jeho objavenie má hodnotu 100-tisíc dolárov (vyše 90-tisíc eur), ktoré ponúka miliardár Ted Turner. V decembri 1983 sa tento zakladateľ CNN pri prehliadke múzea v Hobarte mal spontánne rozhodnúť, že dá stotisíc tomu, kto dokáže, že vakovlk stále žije.
Ak pripočítame infláciu, tak je to čiastka približne 250-tisíc dolárov (takmer 229-tisíc eur), ale ani táto čiastka sa nijako nepričinila o to, aby bol vakovlk vymazaný z čiernej knihy. Ak si kladieš otázku, čo je to čierna kniha, tak tá červená je zoznamom ohrozených druhov zvierat, ale tá čierna je zoznamom tých vyhynutých.
V minulosti po krajine putovali lovci, stopári, dobrodruhovia aj chamtivci, ktorí videli možnosť ľahko zarobených peňazí. Nikto z nich ale nebol úspešný.
Vakovlk bol obeťou justičného omylu austrálskej vlády
Ponuka Teda Turnera nebola jediná odmena za vakovlka, s ktorou sme sa v dejinách stretli. Odmeny za toto zviera sa vyplácali v minulosti za jeho zabitie. Priamo austrálskou vládou.
Tá totiž priveľmi dlhé obdobie žila v omyle, že tasmánsky tiger napáda a zabíja dobytok. To ale nebola pravda a vinu v tomto prípade niesol pes dingo, ktorý do Austrálie pricestoval pred tisíckami rokov spolu s obyvateľmi terajšej Malajzie.
Austrálska vláda tak urobila z vakovlka nepriateľa štátu a odmenami nanajvýš podporovala jeho vyhynutie v divočine. V okamihu, keď sa kompetentní prebudili, už bola populácia vakovlka skoro na dne. Ani stiahnutie vyplácania odmien nepomohlo, a tak bol vakovlk v divokej prírode s výdatnou pomocou človeka zahubený. Na svete prežívali iba jedince v zoologických záhradách. A tých nebolo mnoho.
Mnohé dôkazy boli sfalšované
Pozorovaní vakovlka je zaznamenaných niekoľko stoviek ročne po celej Tasmánii aj v značnej časti Austrálie, kde vakovlk v dávnej minulosti prirodzene žil. Hmatateľné dôkazy chýbajú, napriek tomu existuje niekoľko svedectiev o jeho prežití. Väčšina z nich sa javí až neuveriteľne.
Sú podporené nepriamymi dôkazmi, ako sú odtlačky labiek v hline. Tie nepatria dingovi, ale väčšiemu zvieraťu, akým bol (alebo je) práve vakovlk. Podľa ľudí, ktorí ho videli, je veľmi opatrný a aktívny hlavne v tme alebo šere. To sťažuje jeho zahliadnutie v bežný jasný deň.
Niektorí farmári dokonca tvrdia, že videli aj samicu v spoločnosti mláďat. Chýba však vzorka srsti, stopa DNA alebo aspoň kvalitný videozáznam, prípadne fotografia. Stretnutia bývajú vždy neočakávané, a preto je na svete tak málo dôkazov.
Naopak, fotografie, ktoré majú vysokú kvalitu, sú podozrivé z falšovania, pretože šanca, že zviera, ktoré už desiatky rokov nikto nevidel, zapózuje pred objektívom profesionálneho fotografa, je nulová.
Zopár faktov na záver
Takmer všetky pozorovania, ktoré boli hlásené, sa odohrali v noci, za šera, skoro ráno, prípadne večer. To všetko nahráva faktu, že tento vačnatec lovil v noci či za šera. Jeho úloha v ekosystéme Austrálie a Tasmánie bola obrovská. Ako vrcholový predátor to je práve on, kto má obrovský vplyv na stabilitu celého ekosystému.
Okrem toho, že ho v minulosti cielene hubil človek, tak jeho populáciu utlačovali aj nové ochorenia, ktoré so sebou priniesli prisťahovalci (napríklad svrab), divoko žijúce psy a kompletná devastácia jeho prirodzeného biotopu.
Ako je vidieť, tak človek využíva priame aj nepriame spôsoby na to, aby dohnal živočíšny druh na okraj vyhynutia, a potom ho cez ten okraj bez milosti nechal padnúť. O desiatky rokov neskôr vynakladá ten istý človek miliardy dolárov na vedu a výskum v úmysle sekvencovať DNA vakovlka a vrátiť ho späť. Ak ľudstvu zostala ešte nejaká sebareflexia, musíme si priznať, že nepatríme práve medzi vydarený živočíšny druh.
