Temné, choré a šialené dejiny fake news: Toto sú hoaxy, ktoré navždy zmenili svet

Dezinformácie nevznikli so sociálnymi sieťami. Realita je bohužiaľ o niečo temnejšia. Ľudia im verili dávno pred vznikom internetu, dokonca ešte pred Gutenbergovou tlačou. V stredoveku sa kvôli nim vypaľovali celé mestá, v novoveku vyvolávali vojny, v 19. storočí ničili reputácie panovníkov a v 20. storočí sa stali nástrojom totalitných režimov. Niektoré hoaxy boli primitívne, iné diabolsky sofistikované. Spájalo ich jediné: menili dejiny spôsobom, ktorý sa dnes zdá až absurdný. Dejiny sveta, v ktorom my dnes žijeme.

Psychológia hoaxov je fascinujúca a nemenná naprieč stáročiami. Ľudia boli a sú náchylní veriť nepravdám z rôznych dôvodov: strach z neznámeho, vrodená zvedavosť, nenávisť voči „tým druhým“ či jednoduchá potreba rýchlych a ľahko pochopiteľných odpovedí na zložité otázky. V časoch nízkej gramotnosti, silnej viery v autority, či už cirkevnej, alebo štátnej, a nedostatku overiteľných informácií bolo prostredie pre šírenie manipulácie dokonale pripravené.

Už v dávnych dobách sa objavovali falošné proroctvá o konci sveta, ktoré spôsobovali paniku. V stredoveku sa šírili absurdné správy o detských upíroch, čo viedlo k iracionálnemu strachu. Po vydaní „odborných“ úvah o čarodejníctve sa zas celými krajinami prehnala vlna paniky, ktorá stála životy tisíce nevinných ľudí. Tieto príklady sú len predkrmom k oveľa rozsiahlejším a ničivejším hoaxom, ktoré zásadne ovplyvnili chod dejín.

Prečo sme dnes ešte náchylnejší na hoaxy?

V digitálnej ére sme paradoxne náchylnejší na hoaxy, pretože technológia sa stala palivom pre naše psychologické slabosti. Kľúčovým faktorom je rýchlosť a algoritmická polarizácia. Kým historické hoaxy sa šírili pomaly, dnes sa nepravdivá informácia dostane k miliónom ľudí v priebehu sekúnd.

Hlavným dôvodom našej náchylnosti k hoaxom je algoritmická polarizácia na sociálnych sieťach. Tieto platformy uprednostňujú emocionálny obsah a vytvárajú filtračné bubliny (filter bubbles), ktoré nás neustále kŕmia informáciami potvrdzujúcimi naše presvedčenia. Tento proces oslabuje kritické myslenie a vedie k spochybňovaniu dôveryhodných zdrojov.

Zároveň sa naša psychologická potreba jednoduchých odpovedí v časoch globálnej neistoty (pandémie, krízy) stretáva s technologickou sofistikovanosťou dezinformátorov. Tí využívajú moderné nástroje na šírenie manipulatívnych naratívov, ktoré ponúkajú rýchle a hmatateľné vysvetlenia namiesto komplexnej reality.

Konšpirácie ponúkajú pocit kontroly tým, že namiesto chaosu definujú jasného vinníka – napr. „elitu“. Navyše, digitálne platformy poskytujú dezinformátorom bezprecedentnú škálovateľnosť a anonymitu. Využívajú pokročilé nástroje ako deepfakes a koordinované siete botov, ktoré simulujú masovú podporu a šíria manipulatívne naratívy v podobe emocionálnych meme obrázkov a virálnych videí, ktoré obchádzajú logiku a mieria priamo na naše inštinkty.

Veľakrát im veríme tak isto, ako by im veril aj stredoveký sedliak, ktorý sa práve vrátil z celodennej driny na poli. V tomto článku sa však pozrieme na tie „modernejšie“ hoaxy – pretože v dobách stredoveku a antiky bolo konšpirácií až príliš veľa a keďže sa správy podávali na papieri či pergamene, efektívnosť ich pravdy nebola vždy zaručená.

Prvý veľký svetový hoax modernej doby: Keď americké noviny tvrdili, že na Mesiaci žijú netopierí ľudia

S príchodom masovej tlače v 19. storočí sa objavili nové, sofistikovanejšie formy hoaxov. Jedným z najznámejších je tzv. „Great Moon Hoax“ z roku 1835. Noviny New York Sun vtedy vydali sériu článkov, ktoré tvrdili, že renomovaný astronóm Sir John Herschel, syn slávneho objaviteľa planéty Urán, objavil život na Mesiaci. Po Amerike sa okamžite rozpútalo šialenstvo.