Na prvý pohľad môže pôsobiť ako obyčajný animovaný film. Postavičky z plastelíny, trochu zvláštne tváre, listy putujúce medzi dvoma ľuďmi a príbeh o priateľstve. Mary a Max však nie je film, pri ktorom si večer oddýchneš. Práve naopak. Čím dlhšie ho sleduješ, tým zvláštnejší pocit v tebe zostáva. A možno ti niekedy napadne, že by bolo jednoduchšie ho vypnúť. Lenže chceš vedieť, čo bude ďalej. Toto je moja osobná recenzia a zážitok.
Austrálsky animovaný film z roku 2009 rozpráva príbeh Mary, osamelého dievčaťa z Melbourne, a Maxa, dospelého muža žijúceho v New Yorku. Sú od seba vzdialení tisíce kilometrov, patria do úplne iných svetov a delí ich aj veľký vekový rozdiel. Mary má na začiatku príbehu 8 rokov a Max 44. Napriek tomu sa medzi nimi vytvorí jedno z najnezvyčajnejších filmových priateľstiev.
Všetko sa začne listom. Mary sa nemá veľmi s kým rozprávať, s matkou, ktorá je alkoholička, nemá dobrý vzťah, a tak sa rozhodne napísať náhodne vybranému človeku v New Yorku. Adresátom sa stane Max. Muž, ktorý má vlastný komplikovaný svet, svoje pravidlá, úzkosti a problémy s kontaktom s ostatnými ľuďmi. A z náhodného listu sa postupne stane niečo oveľa väčšie.
Dvaja ľudia, ktorí by sa za normálnych okolností nikdy nestretli
Práve ich rozdielnosť je na celom príbehu asi najzaujímavejšia. Mary je ešte dieťa, ktoré sa snaží pochopiť svet okolo seba. Max je dospelý muž, ktorý s tým má problém tiež. Každý z nich sa pritom so svojou osamelosťou vyrovnáva inak. Aj keď takéto priateľstvo môže pôsobiť na prvý pohľad zvláštne až nevhodne, otvára nám dôležité témy a postupom času si k hlavným protagonistom nájdeš cestu.
Ich komunikácia preto nie je vždy príjemná ani jednoduchá. Občas si nerozumejú, niekedy sa navzájom zrania a ich vzťah prechádza rôznymi skúškami. Nie je to rozprávkové priateľstvo, v ktorom všetko funguje len preto, že postavy sú „tie dobré“.
A práve preto pôsobí tak skutočne. Mary a Max sa celé roky poznávajú predovšetkým prostredníctvom listov. Píšu si o veciach, ktorým nerozumejú, o svojich strachoch, problémoch, ľuďoch okolo seba aj o úplných maličkostiach. Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa na prvý pohľad nemajú takmer v ničom podobať, tak postupne vznikne zvláštne puto.
Najťažšie na sledovaní je samotná atmosféra
Ak ťa má film dostať, nepotrebuje na to veľké dramatické scény, stačí jeho vizuál. Maryin svet je hnedý a vyblednutý, Maxov New York zase sivý a chladný. Takmer všetko pôsobí, akoby z toho niekto odobral farby aj trochu života. Plastelínová animácia je pritom neuveriteľne detailná, no vôbec nepôsobí ako klasická veselá rozprávka. Je to miestami až nepríjemné na pozeranie. A zároveň je na tom niečo krásne.
Je to zvláštna kombinácia humoru, smútku a čiernej absurdity. A presne preto sa nedá úplne pohodlne pozerať.
Nie je to len príbeh o dvoch čudákoch
Pod zvláštnym vizuálom sa skrývajú témy, ktoré sú oveľa vážnejšie. Film pracuje s osamelosťou, duševným zdravím, sebaprijatím, vzťahmi, závislosťami či pocitom, že človek nikam nezapadá. Maxova postava je pritom napísaná ako človek s Aspergerovým syndrómom, pričom film sa jeho odlišnosť nesnaží jednoducho vysvetliť alebo z neho urobiť stereotypnú postavu.
Rovnako aj Mary nie je iba „smutné dievča bez kamarátov“. Obaja majú vlastné chyby, vlastnosti a rozhodnutia, ktorými si niekedy skomplikujú život. A čím viac ich spoznávaš, tým menej sa na nich dá pozerať iba ako na dve osamelé postavičky z animáku. Sú to jednoducho ľudia, ktorí sa snažia nejako fungovať.
Ich príbeh trvá roky
Nie je to krátke dobrodružstvo, počas ktorého sa postavy stretnú, vyriešia problém a na konci sa všetci objímu. Ich korešpondencia prechádza rôznymi životnými obdobiami a obaja sa postupne menia.
Až po rokoch dopisovania sa Mary napokon rozhodne vycestovať za Maxom do New Yorku. Bez spoilerov sa však dá povedať, že film od teba nežiada, aby si veril na dokonalé konce. Skôr ukazuje, že niektoré vzťahy môžu byť dôležité aj vtedy, keď ich nedokážeme zaradiť do jednoduchých kategórií. Možno práve preto je animák Mary a Max taký silný.
Nie je pohodlný, nie je veselý. Po dopozeraní som mala presne ten pocit, že raz stačilo. Nie preto, že by som ho nechcela vidieť znova. Skôr preto, že je v ňom toľko melanchólie, že si po jeho konci potrebuješ pustiť niečo úplne iné. Niečo farebné. Niečo veselé. Ideálne niečo, pri čom nemusíš premýšľať o živote.
Mary a Max je totiž presne ten typ filmu, ktorý možno druhýkrát neuvidíš ďalších niekoľko rokov. Ale po prvom pozretí naň pravdepodobne len tak nezabudneš.
