Tento film má hodnotenie 90 percent, pri pozeraní zažiješ extrémnu krutosť. Desivé však je, že je inšpirovaný skutočnými udalosťami

Horory, ktoré o sebe tvrdia, že sú inšpirované skutočnými udalosťami, vo mne vždy vyvolávajú zvláštny pocit. Časť zo mňa vie, že ide hlavne o marketingový ťah. Keď však človek počuje, že niečo podobné sa skutočne stalo, predstavivosť pracuje oveľa intenzívnejšie. Paranormálne javy sa však dajú spochybňovať. Duchov nevidíme, nemôžeme ich chytiť a pri mnohých tvrdeniach jednoducho chýbajú relevantné dôkazy.

Pri filme Padlé ženy som si však počas pozerania uvedomila, že na jeho príbeh sa podobná obrana použiť nedá. Pretože tentoraz sú dôkazy. A za múrmi miest, ktoré film zobrazuje, sa odohrávali skutočné príbehy žien, ktoré nemuseli prežiť nadprirodzené javy. Stačilo, že sa dostali do rúk iných ľudí.

Tvrdá práca a ponižujúce zaobchádzanie

Padlé ženy (The Magdalene Sisters) režiséra Petra Mullana sa vracajú do Írska 60. rokov minulého storočia. Do sveta, v ktorom sa mladé ženy mohli ocitnúť za múrmi kláštora z dôvodov, ktoré nám dnes pripadajú neuveriteľné.

Mohli byť slobodnými matkami, obeťami sexuálneho násilia alebo boli spoločnosťou označené za „padlé“. Namiesto pomoci ich však čakala izolácia, tvrdá práca a ponižujúce zaobchádzanie.

Film sleduje hlavne tri mladé ženy, medzi ktorými postupne vznikne priateľstvo. V prostredí, kde sa človeku berie prakticky všetko – sloboda, dôstojnosť, meno aj možnosť rozhodovať o vlastnom živote – zostáva práve ľudské spojenie jednou z posledných foriem odporu.

A potom sú tu mníšky. Nie ako jednoduché filmové „zloduchyne“, ale ako predstaviteľky systému, ktorý dokázal krutosť ospravedlňovať vyšším dobrom. Matka predstavená tvrdí, že všetko robí pre dobro dievčat a v mene Boha. Lenže divák postupne sleduje, ako sa z údajnej nápravy stáva psychické aj fyzické násilie.

Práve vtedy som pri pozeraní cítila najväčší hnev. Nie strach. Hnev. A smútok. Mladé ženy boli trestané za veci, pri ktorých nám rozum stojí. Niektoré sa stali obeťami iných ľudí, iné sa ocitli v situácii, ktorú nedokázali ovplyvniť. A napriek tomu boli ony tie, ktoré mali „pykať“.

Pri niektorých scénach som sa neubránila slzám. Nie preto, že by film cielene tlačil na emócie lacným spôsobom. Skôr preto, že si pri ňom človek uvedomuje, že to, čo sleduje na obrazovke, nie je len vymyslený príbeh.

Zlatý lev a kritika cirkvi

Peter Mullan pri tvorbe filmu čerpal z materiálov o írskych polepšovniach, ktoré ešte donedávna existovali. Samotný režisér bol podľa dostupných materiálov šokovaný praktikami, o ktorých verejnosť dlho nemala tušenia.

Film mal premiéru v roku 2002 a okamžite vyvolal silné reakcie. Zároveň získal jedno z najvýznamnejších ocenení, aké mohol dostať. Na Benátskom filmovom festivale vtedy získal Zlatého leva, informoval magazín Variety. Práve toto ocenenie však vyvolalo ostrú reakciu časti katolíckej cirkvi.