Ak sa chceš pozhovárať s duchom, máme pre teba ideálne miesto. Slovensko je posiate starobylými zrúcaninami, no len máloktorá z nich dokáže vyvolať takú intenzívnu úzkosť a mráz na chrbte ako osamelé torzo ukryté v lesoch neďaleko Podhájskej a obce Veľké Lovce. Na mieste, kde sa koruny stromov zlovestne skláňajú nad rozpadávajúcimi sa múrmi, akoby zastal čas a zostala len ťaživá atmosféra minulosti, ktorá ešte nie je úplne pochovaná.
Ruina kláštora Mariánska Čeľaď patrí bezpochyby k najtemnejším a najzáhadnejším lokalitám na našej mape. Aj preto sem celoročne smerujú kroky dobrodruhov, milovníkov zrúcanín a lovcov paranormálnych javov.
Mariánska Čeľaď si vďaka rôznym podivným legendám, ktoré ju obklopujú, vyslúžila nelichotivú nálepku najdesivejšieho miesta na Slovensku. Aby si však pochopil, prečo v týchto ruinách podľa povier dodnes blúdia nepokojné duše a prečo tu vraj satanisti organizujú svoje rituály, musíš najskôr oddeliť husto utkané pavučiny mýtov od skutočnej a fascinujúcej histórie.
Krvavé legendy a prekliatia
Najväčším magnetom pre milovníkov záhad sú desivé historky o takzvaných bielych mníchoch. Išlo o rehoľníkov Rádu svätého Pavla Prvého Pustovníka, ktorí kláštor obývali. Podľa miestneho folklóru sa pod rúškom noci a nábožnej tichosti oddávali divokým o*giám, zn*silňovaniu a únosom mladých dievčat z okolitých dedín, ktoré už živé nikto nikdy nevidel. Traduje sa dokonca, že predstavený kláštora bezohľadne uplatňoval stredoveké právo prvej noci a nepoškvrnené nevesty mizli v nekonečnom podzemnom labyrinte.
Jedna z najznámejších povestí hovorí o opátovi, ktorý zatúžil po snúbenici miestneho mládenca. Vylákal ju do útrob kláštora pod zámienkou svätej spovede a uväznil v podzemnej cele. Odvážne dievča sa však odmietlo podvoliť a tesne predtým, ako ju nechal zaživa zamurovať, stihla hriešneho opáta prekliať.
O niekoľko dní neskôr začal kláštorom znieť hrozivý rev pripomínajúci vlčie vytie. Keď vydesení rehoľníci vyrazili dvere opátovej pracovne, namiesto muža našli zúrivého vlka, ktorý vyskočil oknom a dodnes vraj straší v tunajších dubových lesoch.
Aká je pravda o kláštore Mariánska Čeľaď?
Ak sa na tieto príbehy pozrieš kritickým okom, historické pramene ponúkajú omnoho racionálnejšie, no stále pomerne divoké vysvetlenia. Paulínsky rád bol v skutočnosti tvorený najmä vzdelanými synmi šľachticov.
Susedné husté lesy však boli ideálnym útočiskom pre obávaných zbojníkov pod vedením kapitána Klokoča. Práve táto družina podľa historikov stála za miznutím žien. Zbojníci sa prezliekali do bielych mníšskych habitov, aby zmiatli spravodlivosť a zvalili všetku vinu i hnev poddaných na rehoľníkov.
Ďalšia vlna desivých historiek môže prameniť z obdobia po zrušení kláštora, keď budova poslúžila ako vojenský špitál a lazaret. Nevybúrení a vojnou otupení vojaci pravidelne vyrážali do okolitých osád hľadať rozptýlenie, čo dalo základ príbehom o znásilňovaní a násilnostiach.
Vzostup a pád barokového klenotu
Skutočná história Mariánskej Čeľade siaha hlboko do stredoveku. Prvé zmienky o osade sú pritom už z roku 1075 a o kaplnke z roku 1210. Výstavba samotného kláštorného komplexu paulínov začala v prvej polovici 16. storočia. Mnísi tu prežili dve a pol storočia prosperity, vlastnili tisíce hektárov pôdy a tešili sa obrovským privilégiám. Ich život však nebol jednoduchý – v 16. storočí komplex obsadili a zničili turecké vojská a neskôr ho spustošila armáda Františka II. Rákociho.
Zlatý vek kláštora nastal po roku 1711, keď ho paulíni obnovili v štýle honosného vrcholného baroka. Celému komplexu vtedy dominoval veľkolepý dvojvežový kostol, botanická záhrada, vzácna knižnica s viac ako tisíckou zväzkov a údajne aj termálny prameň vyvierajúci priamo v areáli.
Tento rozkvet však definitívne ukončil rok 1786, keď cisár Jozef II. svojím dekrétom paulínsky rád v Uhorsku zrušil. Mnísi pred odchodom narýchlo zakopali svoj cenný archív v blízkom jarku, odkiaľ bol po objavení v 19. storočí prevezený do Viedne.
Po odchode rehoľníkov budova stratila svoj duchovný účel a začala slúžiť ako sklady obilia, škola či stajne pre zvieratá. Skazu kláštora spečatil ničivý požiar po zásahu blesku v roku 1863, po ktorom ho už nikto neobnovil, a následný prechod frontu počas druhej svetovej vojny, keď ikonický dvojvežový kostol úplne zanikol.
Nočné vyšetrovanie: Čo zaznamenali prístroje?
Hoci je kláštor vyhlásený za historickú pamiatku a momentálne patrí cirkvi, desivo chátra. Skutočnosť, že pod ním ležia takmer štyri metre široké nezmapované únikové chodby vedúce vraj až do Nových Zámkov, neustále láka paranormálnych vyšetrovateľov.
Ako píše web NitraDeň, skupiny ako Slovak Ghost Hunters či Paranormal tu opakovane realizovali nočné výskumy. Lovci duchov tu pomocou takzvaných spirit boxov údajne zaznamenali kroky, detský spev a slovenské výrazy ako „von“, „ja som Fero“ či „vidíme“. Vyšetrovatelia opisujú prudké poklesy teplôt, dunivý buchot, ženský krik, ktorý ich vyhnal z podzemia, a údajne nález horiacej sviečky, ktorú nikto z nich nezapálil.
Hoci internet uvádza, že kláštor je voľne prístupný, na zadnom krídle visí skrytá tabuľa so zákazom vstupu. Rozpukané klenby a zrútené murivo predstavujú obrovské riziko, preto vstup do interiéru rozhodne neodporúčame. Tento tajuplný monument slovenskej histórie je oveľa bezpečnejšie obdivovať len z vonkajšej strany lesného chodníka. Odporúčame tak nechať na predstavivosti, aby si dotvorila vízie duchmi obživnutých chodieb a všadeprítomných zlovestných výkrikov.
