Pot. Smrad. Krik. Navreté žily. Mastnota. Svaly. Špinavé nohy. Alkohol. Prehnane dlho nevymenené ponožky a trenírky. Áno, aj tieto elementy sa spájajú s mužnosťou. Tá však má mnoho odtieňov a dnes sa pozrieme na filmy bez žien, v ktorých sa neobjaví ani jedna dôležitá postava ženského pokolenia. Kde inde analyzovať tých tvorov, ktorých nazývame muži, než v kultových snímkach naplnených pravou mužnosťou?
V tomto článku si predstavíme obľúbené a uznávané filmy, v ktorých budeš ženu hľadať zbytočne, no zároveň si vytvoríme aj umelý výsledok toho, čo by sa stalo, ak by sa v daných filmoch predsa len nejaká tá ženská postava objavila.
12 rozhnevaných mužov
Začneme hneď absolútnou klasikou, ktorá je pokladaná za jeden z najlepších filmov všetkých čias. Tento kultový súdny film z roku 1957 sa takmer celý odohráva v jednej jedinej uzatvorenej miestnosti. Príbeh sleduje dvanásťčlennú porotu, ktorá má rozhodnúť o osude mladíka obvineného z vraždy svojho otca.
Na začiatku sa zdá, že verdikt „vinný“ bude rýchla formalita. Porotca číslo 8 v podaní ikonického Henryho Fondu však zahlasuje proti. Tým otvára strhujúcu psychologickú debatu, v ktorej sa postupne odkrývajú nielen pochybnosti o dôkazoch, ale najmä hlboko zakorenené predsudky, osobné frustrácie a charaktery jednotlivých mužov.
Absencia ženských postáv v tomto filme nie je náhodná a priamo súvisí s dobovým kontextom a témou príbehu. V 50. rokoch minulého storočia v Amerike bolo zloženie súdnych porôt v mnohých štátoch čisto mužskou záležitosťou. Režisér Sidney Lumet sa však nesnažil len o historickú presnosť, ale cielene vytvoril klaustrofobické prostredie, v ktorom (neustále a prehnane) spotení muži museli čeliť vlastnému egu, agresivite a logike bez akýchkoľvek vonkajších zjemňujúcich vplyvov.
Čo ak by sa v príbehu objavila aj nejaká ženská postava? Nuž, ak zoberieme do úvahy fakt, že historicky sa súdne poroty skladali hlavne z mužských hláv, pravdepodobne by išlo o postavu upratovačky alebo inej zdanlivo nezainteresovanej postavy. Tá by do príbehu vniesla ďalší ľudský pohľad, ktorý je však prítomný cez postavu porotcu číslo 8. Tvorcovia sa s takouto myšlienkou možno aj pohrávali, no došli k tomu, že by išlo o zbytočnosť.
Vec
Legendárny sci-fi horor Johna Carpentera z roku 1982 nás zavedie na odľahlú Antarktídu. Tam (znovu) dvanásťčlenný tím amerických vedcov a technikov čelí neznámemu mimozemskému parazitovi. Tento organizmus, podaný geniálnymi praktickými vizuálnymi efektami, dokáže dokonale asimilovať a napodobniť akéhokoľvek živého tvora vrátane človeka. Medzi mužmi na základni sa okamžite rozhostí absolútna paranoja, pretože nikto si nemôže byť istý, či jeho kolega, s ktorým práve sedí pri stole, je stále človekom alebo len nebezpečnou napodobeninou.
V celom filme neuvidíme jedinú ženskú tvár, ak nepočítame hlas počítača, s ktorým hlavný hrdina hrá šach. Carpenter zámerne zasadil príbeh do najizolovanejšieho miesta na Zemi. Obsadil ho výhradne mužmi, aby umocnil pocit chladu, drsnosti a absolútnej absencie emocionálneho bezpečia. Výskumné stanice na Antarktíde v tej dobe fungovali v extrémnych podmienkach, ktoré boli doménou drsných chlapov navyknutých na samotu.
Ak by sa v príbehu objavila žena, pravdepodobne by narušila dokonale rozbehnutú hru plnú neistoty a klaustrofóbie. Tvorcovia by buď potrebovali na koniec zapracovať záchranný motív, v ktorom by hlavný hrdina urobil nemožné, aby zachránil kričiacu ženu. Možno by to však otočili a tajomný mimozemšťan by prevzal podobizeň tejto útlej uzimenej slečny. Film by tak skončil zlovestným zvratom, v ktorom by hlavný hrdina nevedomky zachránil monštrum. Nebolo by to až také zlé.
Pán múch
Filmová adaptácia slávneho románu Williama Goldinga rozpráva príbeh skupiny mladých britských školákov, ktorí po leteckej havárii uviaznu na opustenom tropickom ostrove. Bez dozoru dospelých sa spočiatku snažia vybudovať demokratickú spoločnosť s jasnými pravidlami a udržiavať oheň, ktorý by privolal záchranu. Izolácia, strach z neznámeho „netvora“ na ostrove a túžba po moci však chlapcov rýchlo rozdelia na dva tábory. Ich civilizované správanie sa začne bleskovo prepadať do temného primitivizmu a divošstva.
To, že na ostrove neskončili žiadne dievčatá, vychádza priamo z literárnej predlohy a autorovho zámeru. Golding chcel preskúmať pôvodné ľudské inštinkty a zlo, ktoré sa skrýva v každom z nás, pričom ako vzorku si vybral chlapcov z prestížnych internátnych škôl. Tie boli v tom čase striktne rozdelené podľa pohlavia. Príbeh tak analyzuje špecifickú hierarchiu a správanie mladých samcov, ktorí sa ocitnú mimo civilizačných mantinelov.
Ak by na ostrove boli prítomné dievčatá, dynamika rozpadu morálky by sa stočila úplne iným smerom. Do popredia by sa pravdepodobne dostali motívy s**uálnej rivality, ochranárskych syndrómov či tradičných rodových úloh, čo by odviedlo pozornosť od hlavnej myšlienky.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
