Agáta Čermáková je tlmočníčkou pre nepočujúcich. Vyrastala s nepočujúcimi rodičmi a rovnako sú nepočujúcimi aj jej manžel a syn. Už od štrnástich rokov sa učí posunkový jazyk a dlhoročne sa venuje ľuďom so sluchovým postihnutím.

Po tom, ako sme zazreli jej heroický výkon pri tlmočení politickej diskusie v RTVS, sme sa ju rozhodli osloviť a dozvedieť sa o práci tlmočníčky a svete nepočujúcich viac. V rozhovore nám prezradila aj to, ako sa s nepočujúcim manželom háda alebo ako sa ukazuje meno Fico. 

Postrehli ste naše meme, ktoré sme po volebnej diskusii v RTVS vytvorili? 

Neviem presne, či to bol môj nepočujúci synovec alebo syn, ktorí mi to poslali, ale celá rodinka sa nesmierne tešila z tých lajkov. Veľmi som sa pobavila, keď som to videla. Za to vám veľmi pekne ďakujem. 

Odlišuje sa posunková reč jazykmi, alebo sa dá hovoriť o takzvanom univerzálnom jazyku?

Nepočujúci sa dohovoria, no každý jazyk nepočujúcich je iný. Na Slovensku používame slovenský posunkový jazyk, ktorý má svoju gramatiku, svoje pravidlá. Dokonca aj Česi majú úplne iné posunky ako my. Je úplne zbytočné, aby niekto pri komunikácii s cudzincom artikuloval, lebo to človeka zmätie. U nás je artikulácia dôležitá, Američania neartikulujú vôbec.

Prijímame posunky zo zahraničia, ale sú to skôr posunky na názvy štátov alebo mená. Milovala som Kaliňáka len pre jeho posunok. Fico sa ukazuje ako „figa borová“. Menné posunky sa vytvárajú na základe toho, čo je pre vás typické, alebo aký je váš menný charakter. Čaputová je vyjadrená ako „čap čap“, Blaha je napríklad „bla bla“. Saková sa ukazuje ako „sako“.

Svet nepočujúcich je dosť odlišný od toho nášho. My si možno myslíme, že týmto ľuďom stačí prečítať si text a už ho chápu. Stane sa, že nepočujúci nechápe rozdiel v dvoch podobných slovách. Čím sa ich jazyk líši od toho nášho? 

Počas pôsobenia v školstve som učila predmet komunikačné zručnosti, na ktorom sa deti učia napríklad cudzie slová, vysvetľovať obsahy a podobne. Nepočujúci sa vyjadrujú dosť agramaticky, tvrdo sa učia tykanie a vykanie. Iná je aj ich časová línia. Posunkový jazyk má aktívnu a pasívnu slovnú zásobu, zanikajú aj vznikajú nové slová. 

Ako sa nepočujúci učia cudzí jazyk?

Učia sa väčšinou anglický jazyk, no necibrí sa výslovnosť. Keď sa napíše “good“, tak to tak aj hovoria. Výslovnosť nie je dôležitá, skôr písomný prejav a posunky. Text z angličtiny sa prekladá do slovenského posunkového jazyka, pretože anglický sa u nás neučí. Ako to je pri iných jazykoch, už neviem.

Ako je to so slangom, cudzími slovami a nadávkami?

Samozrejme, napríklad nepočujúci veľmi dobre hrajú poker a pri hraní používajú svoje vlastné posunky. Aj o deťoch si ľudia myslia, že vedia automaticky posunkový jazyk. Deti si tiež vytvárajú vlastný slang, vlastné posunky. Cudzie slová sú pre nepočujúcich veľmi ťažké. Aj výrazy prebraté z angličtiny. Nepočujúci napríklad nechápe, prečo je to „meme“, prečo to nie je obrázok. 

Prekladajú sa aj nadávky. Nepočujúci však naše nadávky berú ako bežné slovo. Oni majú svoje vlastné nadávky. Ak ukážeme posunok, tak záleží na tom, akou rýchlosťou ho ukážeme, a tiež aký výraz tváre máme, čo vyjadruje náboj nadávky.

Ľudia, ktorí neprichádzajú do kontaktu s nepočujúcimi ľuďmi, niekedy nechápu, prečo títo ľudia rozprávajú. Pomáha to nepočujúcim ľuďom, keď rozprávajú?

Oni sa učia rozprávať už od malička. Tým, že sa nepočujú, chýba im spätná väzba a nekontrolujú sa. To, aký majú hlas, je aj výsledkom toho, aká veľká je tá strata sluchu. Nie u všetkých je rovnaká. Niekto vníma zvuky aj hovorenú reč, no nerozumie tým hovoreným slovám. Učia sa rozprávať vďaka logopédom a špeciálnym pedagógom v škole. 

Čo sú najčastejšie mýty, ktoré si ľudia myslia o nepočujúcich, prípadne posunkovej reči, tlmočení? 

Kedysi sa hovorilo, že posunkový jazyk kazí hovorenú reč dieťaťa. Najčastejší mýtus, ktorý medzi ľuďmi koluje, je, že ak sa dieťa naučí posunkovať, už sa nenaučí rozprávať. Práve na základe posunkového jazyka sa dieťatku buduje tá hovorená reč veľmi krásne. 

Je niečo, čo možno o nepočujúcich nevieme? 

Okrem toho, že veľakrát nerozlišujú tykanie a vykanie, nepočujúci nemajú tajomstvá. Keď sa rozpráva nejaká skupinka nepočujúcich vedľa seba, tak nemajú ako skryť niečo, čo komunikujú. Pre nich sú aj viaceré témy, ktoré sú pre nás tabu, úplne bežné. Nepočujúci sa vás opýta, koľko zarábate, či ste bohatí. U nich je to úplne normálne. 

Odlišuje sa humor nepočujúcich ľudí?

Áno, odlišuje sa. Nepočujúci nemajú veľmi abstraktné myslenie, preto náš vtip, ktorý by trval pol minúty, by u nich trval veľmi dlho, lebo to potrebujú obšírne vysvetliť. Majú úplne iný humor. Ak by som mala prekladať ich vtip pre počujúcich, tak by sme ho nechápali. Sú škodoradostní, potešia sa napríklad, keď sa vám niečo nepodarí.

Dozvedeli sme sa o vás, že máte nepočujúceho manžela aj syna. Čo vnímate ako najťažšie pri spolunažívaní s nepočujúcimi ľuďmi?

Sú veci, ktoré sú v manželstve tak automaticky delené. Napríklad, keď sa pokazí práčka alebo auto, rieši to muž. Svokre sa pokazila automatická práčka a kto bude volať opravára? No ja. Ja tak neznášam takéto telefonovanie. Zavolám opravárovi a keď sa ma opýta, čo tomu je, ja mu neviem povedať. Druhá vec, ktorá je zlá, keď s ním k niekomu prídem a vyhodia ma. Napríklad u doktora.

Ako sa v domácnosti hádate?

Manžel sa jednoducho otočí alebo si zavrie oči. Vy môžete kričať, koľko chcete. Ja sa na neho zvyknem oduť, čo neznáša. Zväčša sa to však vyjadruje tou rýchlosťou rúk, ten posunkový jazyk je rýchlejší. Teraz sa už hádame veľmi málo, skôr si robíme zo seba srandu.

Stane sa vám niekedy, že zabudnete nejaký posunok a improvizujete?

Áno, improvizujem, veľmi rada improvizujem. Stáva sa, ani nie, že zabudnem, ale skôr nerozumiem, ľudia si brblú alebo potichu hovoria. To nemám rada.

Čo všetko vplýva na posunkovú reč? Potrebuje sa človek, ktorý tlmočí, nejak špeciálne pripraviť?

V prvom rade musíme byť my, tlmočníci, v jednej farbe, ideálne v hnedej alebo čiernej. Farebné veci nie sú dobré, lebo to brzdí pozornosť. Nechty môžu byť nalakované, ale šperky a bižutériu nemôžeme mať. Rovnako rušia aj rozpustené vlasy. Dobré je mať výrazne narúžované pery, lebo je potom pekne viditeľná artikulácia.

Pánovi Andrejovi Dankovi majú problém porozumieť niekedy aj počujúci ľudia. Ako sa prekladali niektoré z jeho výrokov, napríklad v „v termeni“?

Ja to ukážem správne, musím to opraviť.