Smrť je jediná istota, ktorú všetci zdieľame, a predsa na ňu nie sme nikdy pripravení. V momente, keď sa človek nachádza na prahu dvoch svetov, odhaľuje sa pravda v tej najčistejšej podobe. Bez pretvárok, bez zbytočných slov. Posledné slová, ktoré ľudia vyslovia, bývajú často odrazom ich života, ľútosti, lásky či zmierenia. Sú tiché, no prenikajú hlboko do pamäti tých, ktorí ich počuli.
Nasledujúce skutočné príbehy z Redditu sú svedectvom posledných chvíľ ľudí, ktorí sa pomaly lúčili so životom. Každý z nich zanechal po sebe stopu, i keď niekedy len v jednej vete, v jednom pohľade či v prchavom úsmeve. A hoci ich hlasy už utíchli, ich slová v nás zostávajú. Ako pripomienka toho, aké krehké a zároveň silné je byť človekom.
1. V domove seniorov sme mali starší manželský pár. Žena trpela demenciou, väčšinu času bola uzavretá vo svojom svete a celé dni listovala časopisy. Jej manžel, pripútaný na vozík, bol zatrpknutý a neznášal svoj osud. Zomrel ako prvý. Po niekoľkých mesiacoch na mňa žena po prvý raz prehovorila. Povedala, že jej muž im pripravuje nový domov, a keď bude všetko hotové, nasťahuje sa za ním. O týždeň neskôr zomrela aj ona.
2. Naša hliadka prišla ako prvá na miesto dopravnej nehody. Na zemi ležal mladý vodič, ledva dýchal, motorka nikde. Keď som si k nemu čupol, jediné, čo dokázal povedať, bolo: „Povedzte mojim rodičom, že ich ľúbim.“ Až neskôr som zistil, že to bol chalan, s ktorým som zvykol cvičiť vo fitku. Kvôli rozsahu jeho zranení som ho ani nespoznal.
3. Moja najlepšia kamarátka mala metastatickú rakovinu. Sedela som pri jej nemocničnej posteli a držala ju za ruku. Musela som odísť, ale ona ma nechcela pustiť. Uistila som ju, že prídem znova zajtra. So slzami v očiach mi pošepkala: „Veľmi ťa ľúbim. Nikdy na to nezabudni, dobre?“ Zavrela oči a o pár hodín svoj deväťročný boj prehrala.
4. Posledné slová mojej mamy, ktorá zomierala na rakovinu pľúc, zneli: „Bože, chcela by som si ešte raz zapáliť.“
5. Jedným z mojich prvých pacientov, keď som nastúpila do nemocnice, bol pán inžinier s veľkým P a večný vtipkár. Raz večer sa ma opýtal, či som už videla niekoho zomrieť. Povedala som, že nie. „Tak sa priprav,“ povedal s úsmevom, „dnes to uvidíš.“ V ten deň sa nič nestalo. No ďalšieho týždňa sa už nedožil.
6. Počas babkiných posledných dní sme sa všetci prišli s ňou rozlúčiť. Väčšinou nás už nepoznávala, no v ten deň akoby sa jej myseľ vyjasnila. Keď nás zbadala, zdesene sa spýtala: „Prečo ste všetci tu? Zomieram?“ Upokojili sme ju tým, že nám len chýbala, lebo ju veľmi ľúbime.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
