7. „Nie, zavolám jej zajtra,“ povedal pacient počas prvej vlny COVID-u, keď sme sa ho pýtali, či máme jeho manželke odkázať, že ho ideme intubovať. Uplynuli tri roky, a ja si stále kladiem otázku, čo by som povedal svojim blízkym, keby som vedel, že je to naposledy.
8. Trojročný chlapček s HIV bol vo veľmi zlom stave, no napriek tomu sa s nami neustále chcel hrať. Najradšej so svojím plastovým Transformerom. Raz som mu ho nešťastne trocha zlomila, tak som mu sľúbila, že mu na druhý deň prinesiem nového. V tú noc však zomrel. Ten nesplnený sľub ma bude prenasledovať celý život.
9. „Nuž, nikto nemôže žiť večne,“ usmial sa a pokrčil plecami, akoby nič. Bol to jeden z tých pacientov, na ktorých sa nedá zabudnúť. Vozil sa po chodbách na vozíku, a hoci mal štvrté štádium rakoviny, vždy si našiel dôvod povedať niečo povzbudivé.
10. „Nie je to moja chyba, však?“ spýtal sa pacient asi dve minúty predtým, než naposledy vydýchol. Umieral na zápal pľúc spôsobený AIDS-om. Ubezpečila som ho, že nie, že to nie je jeho vina. Odvtedy prešlo veľa rokov, no stále si na ten moment spomeniem aspoň raz za týždeň.
11. Keď som bol dieťa, presťahovali sme sa k starým rodičom, aby sa rodičia mohli starať o babku s rakovinou pľúc. Zvykol som pri nej sedávať a čítať jej knihy. Jedno ráno sa na mňa pozrela a pokojne povedala: „Choď po otca. Dnes zomriem.“ A presne tak sa aj stalo.
12. Mala 84 rokov a pokročilú demenciu. V noci bývala agresívna. Škriabala, hrýzla a vytrhávala si infúziu aj kyslíkovú masku. Posledný týždeň jej života som sa o ňu starala ja. Jednej noci sa jej zrazu vyjasnilo. Pozrela mi priamo do očí a ticho povedala: „Toto je peklo. Žijem v pekle.“
