Dvorní šašovia nepatrili iba do rozprávkových svetov plných kráľov, princezien a kúziel. Napriek tomu, že často nosili zvončeky, farebné odevy a vystupovali ako komickí spoločníci panovníkov, ich úlohy zasahovali ďaleko za hranice zábavy. Na rozdiel od iných členov dvora si mohli dovoliť hovoriť pravdu bez následkov. Ich humor upozorňoval na chyby mocných, často rafinovanejšie než dvorní radcovia.
Napríklad šašo Stańczyk zo 16. storočia, známy z poľského dvora, vynikal duchaplnosťou a satirou. Aj keď sa navonok tváril ako blázon, jeho slová niesli ostré posolstvá. Vďaka inteligencii a bystrosti získal rešpekt aj obdiv. Jeho príbeh však nesie aj udalosť, vďaka ktorej sa už navždy zapísal do histórie. V tomto prípade však nemôžeme hovoriť o hrdinskom skutku.
Ďalšou výnimočnou postavou sa stal záhadný Muž z lesa, ktorý sa objavil na britskom dvore. Nepochádzal z urodzenej vrstvy, no napriek tomu si našiel cestu medzi elitu. Jeho príbeh sprevádzajú rôzne legendy, no historici stále hľadajú odpovede. V obidvoch prípadoch ide o dvoch ľudí, ktorí sa určitým spôsobom vymykali bežnej „normálnosti“.
Prečítajte si nasledujúce podivné príbehy postáv, ktoré balansovali na hrane rozumu a šialenstva. Každý z nich ukazuje, že dvorný blázon nezriedka predstavoval najmúdrejšieho človeka v miestnosti. Šašo Stańczyk či Muž z lesa sú iba známejšími tvárami, ktoré podobné osobnosti reprezentujú. Na dvore urodzených rodín sa ich však nachádzalo o niečo viac.
Život najznámejšieho poľského šaša Stańczyka z dvora urodzených pánov
O živote šaša Stańczyka sa vie iba málo. Podľa dostupných informácií sa narodil okolo roku 1480, v malej dedine Proszowic neďaleko Krakowa, a zomrel okolo roku 1580. Slúžil na dvore poľských kráľov Jana I. Olbrechta, Alexandra I. Jagellonskeho, Žigmunda I. Starého a Žigmunda II. Augusta. Svoje postavenie na dvore si získal vďaka svojmu zmyslu pre humor a inteligencii. Často kritizoval nedbalú politiku.
Jeden z mála príbehov však rozpráva o nemilej udalosti, ktorá ho postretla. Tento príbeh hovorí o loveckej nehode, keď dal kráľ priviezť medveďa z Litvy, aby ho mohol loviť. Pri love však medveď zranil kráľovnú a šašo Stańczyk utiekol, za čo ho neskôr veľmi kritizovali. Keď ho nakoniec konfrontovali, prečo sa takto hlúpo zachoval, odpovedal: „Hlúpejšie bolo vypustiť medveďa, ktorý už bol v klietke.“
Muž z lesa, ktorému muselo byť extrémne teplo
Muž z lesa už je osobnosťou, ktorá aktívne sprevádza dejiny ľudí a sú o ňom dochované viaceré informácie. Vlastným menom Pedro Gonzáles sa narodil na španielskom ostrove Tenerife, niekedy okolo roku 1537. Zomrel okolo roku 1618 v talianskom Capodimonte. V jeho prípade však nemôžeme hovoriť o bežnom človeku, akým bol šašo Stańczyk.
Pedro trpel nepríjemným ochorením – hypertrichózou, čo spôsobuje nadmerný rast ochlpenia po celom tele. Keď mal 10 rokov, získal si priazeň francúzskeho dvora, kde zaujal kráľa Henricha II. Kráľ ho považoval za negramotného, a tak mu bolo poskytnuté najlepšie vzdelanie, aké sa len dalo. Vďaka tomu sa stal vyhľadávaným dvoranom. Vo veku 17 rokov sa oženil a mal deti, ktoré zdedili rovnaké ochorenie.
Siamské dvojčatá dnes pozná celý svet
Pojem siamské dvojčatá pozná už takmer každý vzdelaný človek. Takéto označenie však ako prvý získal muž menom Lazarus Baptista Colloredo, ktorý sa narodil okolo roku 1617 v Taliansku. Mal husté tmavé vlasy a ostré, priam fešné črty. Lazarus bol skutočne ideálom atraktívneho muža, až na jednu maličkosť. Pod svojím plášťom ukrýval zrasteného brata Joannesa, ktorý mal hlavu, ruky a jednu nohu.
Siamské dvojčatá cestovali po svete, aby predvádzali svoju nezvyčajnú telesnú stavbu. Stali sa populárnymi aj na anglickom dvore Karola II. Lazarus očaroval dvoranov svojím vzhľadom, zatiaľ čo jeho brat mal hlavu ovisnutú, oči zavreté a ústa pootvorené. Po podráždení však reagoval stonaním a pohybom viečok. Lazarus sa nakoniec aj oženil a mal niekoľko detí. Nie je známe, kedy zomrel.
Malí ľudia na veľkých dvoroch urodzených pánov
Rovnako dlho, ako existovali králi, sa na kráľovských dvoroch objavovali aj ľudia nízkeho vzrastu. Mnohí ich dnes označujú aj pojmom liliputáni. Prečo tam však boli? A aký bol ich život? V 16. a 17. storočí boli malí ľudia bežnou súčasťou života na dvore. Až okolo 18. storočia začala ich prítomnosť rapídne upadať. Aj napriek tomu sa niekde stále objavovali aj v 19. storočí, napr. vo Švédsku či Rusku.
Zmena nastala zrejme v čase, keď sa menil aj postoj ľudí k malým ľuďom či šašom. Vystriedali ich humoristi a karikaturisti, no vplyv mala aj rastúca citlivosť voči fyzickým a mentálnym postihnutiam. Panovníci však so svojimi trpaslíkmi mali veľmi silné vzťahy. Pomáhali im prekonávať nepríjemné pravdy, zmierňovali ich autokratické správanie. Dôležitou úlohou bolo aj diplomatické a poradenské pôsobenie.
V iných prípadoch si panovníci ľudí nižšieho vzrastu nechávali pre ich milú detskú tvár, čo ich často veľmi upokojovalo a tešilo. Medzi najznámejšie osobnosti, ktoré sa na dvore urodzených vyskytovali, patrí napr. sir Jeffrey Hudson, ktorý slúžil kráľovnej Henriette Márii Bourbonskej. Podobne aj Morgante, ktorý za svoj život získal bronzovú sochu so svojou podobizňou.
Vo všeobecnosti ide v tomto prípade o veľmi zaujímavú zvláštnosť, ktorá sprevádzala naše dejiny, no nepočúvame o nejak často. Podivní ľudia či ľudia nižšieho vzrastu sa na dvore urodzených pánov objavovali dlhé stáročia. Boli kľúčovými postavami, ktoré predstavovali priateľov, rodinu, ale aj poradcov. Aj keď mali nižší vzrast, patrili k najväčším osobnostiam v kráľovstve.
