Trest smrti bol na území dnešného Slovenska dlhé stáročia bežnou praxou. Uplatňoval sa s chladnou samozrejmosťou, akoby išlo o prirodzený dôsledok pre tých, ktorí sa previnili voči zákonom či mocnárom. Až do roku 1990, keď bol definitívne zrušený, predstavoval najvyšší možný trest a temnú kapitolu našej justičnej histórie.
Zločiny a spôsoby vykonania
Rozsah zločinov, za ktoré sa udeľoval trest smrti, sa menil v závislosti od historického obdobia a spoločenských noriem. V minulosti sa uplatňoval na rôzne zločiny, od tých najzávažnejších, ako vraždy, znásilnenia, vlastizrada a velezrada, až po menej závažné priestupky, ktoré sa dnes trestajú oveľa miernejšie. Zaujímavosťou je, že trest smrti hrozil aj za krádež či kacírstvo.
Spôsoby vykonania trestu smrti sa taktiež menili. Okrem obesenia, ktoré sa stalo jedným zo symbolov trestu smrti, sa v minulosti využívalo aj sťatie mečom, upálenie na hranici či lámanie v kolese. Každá epocha mala svoje metódy, ktoré mali nielen usmrtiť, ale aj demonštrovať silu zákona a odstrašiť ľudí od páchania zločinov.
Obdobie Československa a posledné popravy
Ako informuje portál Noviny, v období Československa, od roku 1918 do roku 1992, bolo popravených celkovo 1207 osôb. Väčšina popráv sa uskutočnila v povojnovom období a počas komunistického režimu, keď sa trest smrti využíval aj ako nástroj na odstraňovanie politických oponentov.
Obeťami sa stávali nielen osoby vinné z ťažkých zločinov, ako boli vraždy a znásilnenia, ale aj politickí väzni, osoby obvinené z vojnových zločinov, a dokonca aj „nepriatelia socialistického zriadenia“. Až v roku 1961 došlo k sprísneniu podmienok na vykonanie trestu smrti a odvtedy sa uplatňoval výhradne za brutálne vraždy.
Popravy sa na Slovensku vykonávali v Bratislave, na zadnom väzenskom dvore Justičného paláca, kde bola vybudovaná šibenica. Táto pochmúrna udalosť sa zvyčajne odohrávala na úsvite, medzi štvrtou a šiestou hodinou ráno, akoby sa spoločnosť chcela čo najdiskrétnejšie zbaviť nepohodlného aktu. Odsúdenému bol v predvečer popravy oznámený jeho osud a mal možnosť rozlúčiť sa s blízkymi a prijať duchovnú útechu od kňaza.
Výkon trestu smrti mali na starosti kati, ktorí boli v celom Československu iba traja – dvaja v Čechách a jeden na Slovensku. Ich identita bola prísne utajovaná a museli dodržiavať prísahu mlčanlivosti. Za vykonanie popravy dostávali finančnú odmenu, ktorá sa v tom čase pohybovala v rozmedzí 600 – 800 korún.
Miesto, kde kedysi stála šibenica, sa využíva dodnes. Príslušníkom justičnej a väzenskej stráže už ale slúži na úplne iný účel. Za kovovými dverami niekdajšieho popraviska sa v dnešných dňoch nachádza sklad.
Posledný trest smrti: prípad Horehronského rozparovača
Posledná poprava na území Slovenska sa uskutočnila 8. júna 1989. Ako informuje portál Aktuality, jej obeťou sa stal 28-ročný Štefan Svitek z Podbrezovej, prezývaný aj „Horehronský rozparovač“. Svoj prívlastok si vyslúžil za brutálnu vraždu svojej ženy a dvoch dcér, ktorú vykonal sekerou a nožom.
Svitek mal už od svojej mladosti vážne problémy s alkoholom. Keď sa v jeden jesenný októbrový deň roku 1987 vracal opitý domov, jeho žena sa ho bála, a preto ho odmietla vpustiť do ich spoločného bytu. To však muža rozhnevalo, išiel si po sekeru a nôž, vypáčil dvere a svojej tehotnej manželke zaťal sekeru do hlavy. Keď bola mŕtva, rovnako zavraždil aj svoje dve deti. Všetky tri obete ešte žiletkami rozrezal a utiekol.
Následne sa mu darilo pred spravodlivosťou niekoľko dní unikať. Neustále sa opíjal a niekoľkokrát sa aj neúspešne pokúsil o spáchanie samovraždy. Polícia ho zadržala 1. novembra a 30. mája 1988 mu bol vymeraný trest smrti.
Tento ohavný čin bol vyvrcholením jeho nešťastného života poznačeného násilím v detstve, alkoholizmom a kriminálnou minulosťou. Už od skorého veku sa prejavovala jeho agresivita a sklon k násiliu na ženách a zvieratách.
