Na svete existujú ľudia, ktorí do galérie či do divadla musia ísť z donútenia. Do kina či na Netflix však zamieria hocikedy. Platí to pre všetky vekové kategórie, a tak dokázalo filmové umenie za približne 130 rokov svojej existencie uraziť veľkolepú cestu. Čo začalo ako zbierka za sebou rýchlo idúcich snímok bez zvuku, sa dnes premieta v gigantických sálach s ohlušujúcim zvukom a obrazom, ktorý vystupuje do priestoru.
My sme sa preto rozhodli zjednotiť tri generácie divákov a pustiť im film, ktorý by mohol slúžiť ako ukážka toho, čo všetko kinematografia dnes dokáže. V domácom kine sme premietli sci-fi veľkofilm Duna 2 od Denisa Villeneuva. Sledovali sme tak, ako zareaguje 10-ročný chlapec, 40-ročný muž a 65-ročný „gazda“ na dielo, ktoré spája najmodernejšie technológie, ale aj scenáristický um moderného Hollywoodu.
Prečo sme teda pustili film Duna 2? Jednoduchú otázku sa dá zodpovedať jednoduchou odpoveďou. Duna 2 je prostoreko, aspoň podľa nás, najlepší opulentný blockbuster, ktorý sa za posledné roky objavil v kine. Samozrejme, dali by sa v nej nájsť diery.
Tie spočívajú hlavne v príbehovej skratkovitosti – tú musel Villeneuve použiť, aby príbeh zmestil do už dosť dlhej metráže filmu. Nie je to však také skratkovité, ako v poslednej dobe predvádza Christopher Nolan. Ten vo filme Odysea podľa nás nedal divákovi ani na moment vydýchnuť a užiť si scenérie či atmosféru.
Prečo nie iného velikána Hollywoodu?
Potom je tu James Cameron, ktorý to so svojimi poslednými dvomi Avatarmi trošku scenáristicky prepálil, a Steven Spielberg poriadne masívny film nenatočil už dosť dlho. Chýba nám tu Michael Bay s jeho Transformermi, ktorí síce scenáristicky zaostávali, no nahrádzali to najlepšími vizuálnymi efektami, aké kedy vznikli. Mohli by sme spomenúť aj Gorea Verbinskeho s jeho Pirátmi z Karibiku, no sám Verbinski je už niekoľko rokov mimo veľkej blockbusterovej hry.
Samozrejme, dvom pánom a jedného chalanovi by sme mohli pustiť Avengers: Endgame alebo Infinity War. Bohužiaľ, žiadny zo zúčastnených nedodržiaval krok s Marvel univerzom. Nechceli sme teda podstúpiť pozeranie filmu, ktoré by sa rýchlo zmenilo na kurz komiksového sveta Marvelu. Zostal teda len Villeneuve, ktorý už snímkami ako Bladerunner 2049 či Arrival dokázal, že je neomylný.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneVšetci traja zúčastnení videli prvý diel a ten najstarší si dokonca pamätá originálnu Dunu od Davida Lyncha. Ako teda tento experiment skončil?
Nadšenie a sústredenie
Počas filmu sa dostavili prvé znaky toho, komu sa film páči a komu nie. 10-ročný chlapec s menom Adam sa nechal filmom okamžite uniesť. Aj keď na ňom boli vidno známky nepohodlia spôsobené trošku dlhšími zábermi, stále nedokázal odvrátiť zrak od každej novej vesmírnej lode či streľby kanónov a laserových pušiek. Bol to čistý hype. „Ako je možné, že som toto ešte nevidel?!“ pýtal sa so zaťatými päsťami neraz počas filmu.
Hneď ako prišli na scénu červy a útok na gigantický traktor zloduchov, vedeli sme, že filmu dá plné hodnotenie. Vieme aj to, že vo filme sa nachádza tiež krv, a pri niektorých zlovestnejších scénach sme sa obhliadali, či ich chlapec znáša dobre, no musíme priznať – užíval si ich najviac. Najobľúbenejšia postava? Excentrický a zvrátený Feyd Rautha.
Pri 40-ročnom Jozefovi sa nadšenie príliš neprejavovalo, skôr fascinácia. Hlboké pohľady na jednotlivé sekvencie a dôrazné usrknutia z piva prezrádzali, že si toto veľdielo veľmi užíval.
Obľúbená pasáž? Bosorka v podaní Léyi Seydoux, ktorá zvádza Feyda Rauthu, a pompézny príchod Paula Atreidesa s červom za chrbtom a dunivým soundtrackom. Snímka získala najväčšiu pochvalu práve od Jozefa, ktorý v nej nevidel žiadny problém, iba to, že 10-ročný Adam neustále vyskakoval od nadšenia a 65-ročný Marek vzdychal od nespokojnosti.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
