Spoločné bývanie je pre pár veľkou skúškou. Niektorí sa do toho vrhnú po pár týždňoch, iní váhajú roky. Tri mladé dvojice nám úprimne porozprávali a prezradili, po akej dlhej dobe začali spolu bývať, ako ich spoločné bývanie preverilo a čo im liezlo na nervy, no časom si na to zvykli.
Janka (25) a Samuel (31)
Z pohľadu mnohých sme išli spolu bývať veľmi skoro, z nášho pohľadu v ideálnom čase. Dali sme sa dokopy v júni a začiatkom augusta sme už spolu bývali (pred 3 rokmi). Obaja sme si predtým platili svoj nájom v Bratislave. Všetok voľný čas sme aj tak trávili spolu, on zvykol občas prespať u mňa, ja som bola uňho takmer stále. Prišlo nám zbytočné platiť nájom každý zvlášť. Tak mi vtedy priateľ navrhol, aby som sa k nemu nasťahovala, a ja som to urobila.
Čo bolo najviac náročné? Asi za toto schytám kritiku od čitateľov, ale je mi to jedno. Som skrátka náročná a mám rada svoje pohodlie, takže mi vadilo, že jeho byt bol taký chladný a chlapčenský. Minimum kvetov, všade všetko, chaos, žiadne závesy. Tak som to tam všetko musela prerobiť, aby to tam bolo viac útulné.
Musela som si zvyknúť, že môj priateľ chrápe, ale už je to pohoda. Po troch rokoch mám svoje finty, ako s tým žiť. Ťažké bolo aj to, že som do jeho života prišla so psom, ktorého milujem ako svoje dieťa. Takže on sa musel naučiť to akceptovať, kŕmiť ho, chodiť s ním na prechádzky, venovať mu čas, ísť k veterinárovi, keď treba (rovnako ako ja by som išla, ale vo vzťahu sa tá zodpovednosť delí). Dnes ho tak isto miluje aj on a nedal by ho za nič na svete.
Náročné bolo aj zvyknúť si, že je v byte osoba navyše a tá vydáva špecifické zvuky. Nehovorím len o prdení a grganí, ale napríklad ja mám mizfóniu. Prekážajú mi veci ako mľaskanie či pískanie v nose, ale dá sa s tým žiť, len si treba dopriať čas. Som inak úplne rada, že sme sa k sebe nasťahovali tak skoro, lebo to najhoršie nás zastihlo hneď na začiatku a teraz (už v novom byte, lebo sme sa sťahovali) si spolunažívame úplne v pohode.
Michaela (26) a Devin (25)
Michaela: Začali sme spolu bývať po pár mesiacoch, viac menej z „technických dôvodov“. On veľa pracoval, ja som pracovala aj si robila jazykový kurz, takže keby sme spolu nebývali, asi by sme sa vídali len raz týždenne niekedy cez víkend. Keďže som Slovenka a on Američan, rozdielov tam bolo kopec. Vypichla by som asi fakt, že on chce každé jedlo odkladať do mikrovlnky. Keď sa niečo nedoje, napríklad pizza na večeru alebo donuty, ktoré sme kúpili, nedá ich do chladničky, ale spýta sa ma: „Odložím ti to do mikrovlnky na neskôr?“ Doteraz nechápem prečo.
Devin: Mňa najviac zarazila existencia tzv. stoličky – teda miesta, na ktoré putuje oblečenie, ktoré nie je dostatočne špinavé na práčku ani dostatočne čisté na skriňu. Vo výsledku som mal pocit, že máme „rozšpinené“ oblečenie na každom kroku, keďže som celkom poriadkumilovný, zo začiatku mi to veľmi pílilo nervy. O to viac, keď sme následne išli prať a ona tie veci aj tak potom zobrala a dala do práčky. Teraz to už však beriem ako malé kúsky jej samej porozhadzované po byte, a teda mi to už viac príde milé, než by ma to nahnevalo.
Nikola (25) a Patrik (24)
Bývame spolu v podstate hneď od začiatku. Odkedy u mňa prvýkrát prespal spí až doteraz (smiech). Bývali sme najprv u mňa pol roka, pretože on býval so spoluhráčom, a teraz sme už normálne spolu vo väčšom.
Náročné nebolo asi nič, práveže to bolo len dobre. Ak by sme spolu hneď nezačali bývať, tak by sme asi netvorili pár, keďže ja prídem z práce unavená a on má do večera ešte tréningy. Čiže by nebol veľmi čas sa stretávať. Ale náročné je ešte aj doteraz to, že mu treba 150-krát povedať, čo treba spraviť, kým to spraví, ale už som zmierenia s tým, že to asi inak nebude.
S odstupom času to hodnotíme obaja len dobre, lebo, ako vravím, keby sme nezačali hneď spolu bývať, tak spolu ani nie sme, čiže to bola hneď taká skúška ohňom, ktorou sme prešli.
Pekné je určite to, že sme stále spolu. Niekomu môže ísť ten druhý na nervy, ale my sme ako také “cicky” k sebe, takže nám to vyhovuje a chýbame si stále, keď spolu nie sme.
