Tlačidlo na zatvorenie okna potvrdenia platby
Tvoje predplatné bolo aktivované
Nedeľa 29.1.2023
sk
Gašpar
cz
Zdislava
, Zdeslava
Zdroj: ©Archív Braňo Vartovník

Trpel depresiami a chcel ukončiť život. Braňa zachránil fotoaparát, dnes chce motivovať iných

Jeho príbeh má inšpirovať ďalších ľudí.

Volá sa Braňo Vartovník a je fotografom. Vyrastal na petržalskom sídlisku, ktoré v 90. rokoch nebolo práve lunapark. Všadeprítomným elementom ako graffiti, hip-hop, punk rock či skateboarding sa tu človek v tomto období ťažko vyhol a ako priznáva, ovplyvnilo to aj jeho. Pocit vyčlenenia pociťoval už v škôlke, čo nakoniec pokračovalo aj na základnej škole. Mal nadváhu a spolužiaci, dokonca aj niektorí učitelia mu to dávali „pekne vyžrať“.

Hromadný posmech, urážanie či ponižovanie boli preňho štandardnou vecou, preto to vtedy veľmi neriešil. Mal veľa energie a chcel lietať po vonku, zažívať veci, mal svoje sny. Bol však zároveň extrémne naivný a citlivý, čo mohlo byť pozvánkou pre ostatných, ktorí sa radi hrajú s emóciami druhých. Stále si nepripúšťal, že to, čo zažíva, je veľmi temné a že je na to úplne sám. Braňova nechuť k životu a k svetu nakoniec rapídne narástla približne v 7. triede.

Koncom strednej školy sa nakoniec ocitol v jednej zabehnutej kapele, čo bola významná udalosť, keďže hudbu tej kapely mal veľmi rád a z celej situácie sa veľmi tešil. Postupom času sa z hrania v tomto kolektíve stalo čistokrvné peklo. Neustále strápňovanie na verejnosti, ponižovanie pred ostatnými ľuďmi, ignorácia, psychologická šikana cestami na koncert a z nich, urážanie, totálne prekračovanie hraníc komunikačného vkusu.

Zo samotnej nervozity robil chyby, mýlil sa počas hrania, zabúdal si veci, čo bolo automaticky ďalším dôvodom pre nepríjemné správanie voči nemu. V tom čase mal 18 rokov, bol stále stredoškolák, veľmi naivný a neustále čakal, že to nebude trvať večne, že je to len akási skúška ohňom a nakoniec z nich bude normálna partia.

Fotograf Braňo Vartovník, životné príbehy, psychické problémy, prejedanie sa, úzkosť, fotografovanie, šikana
Braňo Vartovník

To, že samého seba vydával napospas obyčajnej manipulácii, sa dozvedel až oveľa neskôr, keď začal riešiť jej psychické následky. V roku 2014 nakoniec celej tejto veci nasadila korunu situácia, ktorá ho zasiahla na veľmi osobnej úrovni. Vtedy prvýkrát v živote zažil kolaps. Skončil na antidepresívach, zároveň práve v tom období chytil do rúk fotoaparát a začal sa sústreďovať na prácu s ním.

Zachránila mu život

„Keby nebolo fotografie, môj život by dnes nebol tým, čím je. Fotografia mi zachránila život. Znie to ako stokrát prevarené klišé, fotografia je pre mňa však nástroj, ako spoznávať samého seba a pracovať s vlastnými chybami,“ povedal Braňo. Naučila ho odvahe, pokore, vďačnosti a aj tomu, že každý moment v našich životoch má svoj dátum spotreby. „Takisto mi dodala silu a akési pomyselné brnenie, skafander, v ktorom sa môžem priblížiť bezprostredne k ľuďom, a to nielen po fyzickej stránke.“

Pracuje takisto s dôverou, ktorú si nekonečne váži, pretože je krehká ako život sám. „Z chlapca, ktorý sa bál opýtať cudzieho človeka na ulici na to, koľko je hodín, som zrazu dospel do štádia, keď sú moje fotografie súčasťou knižných publikácií, objavujú sa v časopisoch, na billboardoch, plagátoch, obaloch albumov. Každú chvíľu mi ľudia píšu, ako ich moja práca inšpirovala vziať do ruky foťák alebo iný nástroj v rámci kreativity a donútila ich intenzívne na sebe makať.“ Už mi dokonca prišlo pár ponúk aj od ľudí, ktorí sa mi práve v minulosti z mojich snov posmievali.

Fotograf Braňo Vartovník, životné príbehy, psychické problémy, prejedanie sa, úzkosť, fotografovanie, šikana, Slipknot
Braňo Vartovník

„Dodnes spolupracujem s najznámejšími menami (nielen) slovenského (a nielen) undergroundu. Tiež mám tú česť fotiť veľké koncerty pre najčítanejší slovenský hudobný portál.“ Dokonca spolupracuje so známym slovenským rádiom či televíziou a má za sebou úspešnú vernisáž, z ktorej fotky sú dodnes vystavené v jednom podniku v centre Bratislavy.

Prvé psychické problémy

Ako spomenul, prvé nepríjemné pocity zažíval už ako školák. Precitlivenosť voči hluku, enormný strach z toho, čo číha za každým rohom, čo sa stane alebo môže každú chvíľu stať. „Veľa mojich rovesníkov sa chodilo v piatok po škole baviť do mesta, čo som takisto viackrát vyskúšal, lebo som chcel napríklad prekonať samotný strach z preplnených miestností plných opitých ľudí.“ Myslel si, že ide iba o to vystúpiť zo zóny pohodlia, avšak bolo to v skutočnosti oveľa ťažšie.

Mal pocit, akoby bol neustále obklopený extrémnym nebezpečenstvom. „Ak som sa mal na verejnosti s niekým dať do reči, často sa mi stávalo, že mi mozog prestal slúžiť, nebol som schopný povedať súvislú vetu, ako by ma niečo silné držalo za krk a hlava vypovedala službu. Lial zo mňa pot, mal som triašku, hrdlom by mi vtedy neprešiel ani hlt vody, mal som horko na jazyku, horúce líca, bolo mi nevoľno, veľmi často som musel napríklad vyhľadať toaletu.“

Tento článok je dostupný členom EMEFKA PREMIUM


Tagy:

Ako hodnotíš tento článok?

Najčítanejšie
Podobné

Vitaj na stránke EMEFKA

Posúvaj prostom doľava alebo doprava a objav viac

Práve sa deje

Klikni a uvidíš aké máme novinky

Domov
Hľadať
TOP
Trending
PREMIUM
Práve sa deje
Mám záujem o spoluprácu

    *dané pole je potrebné
    vyplniť

    Tip na článok

      Formáty: .jpg, .png
      Veľkosť max
      15mb
      V prípade väčšej prílohy pripojte do tela správy link na wetransfer
      *dané pole je potrebné
      vyplniť

      Nahlásiť chybu na stránke

        Formáty: .jpg, .png
        Veľkosť max
        5mb
        *dané pole je potrebné
        vyplniť