Volá sa Braňo Vartovník a je fotografom. Vyrastal na petržalskom sídlisku, ktoré v 90. rokoch nebolo práve lunapark. Všadeprítomným elementom ako graffiti, hip-hop, punk rock či skateboarding sa tu človek v tomto období ťažko vyhol a ako priznáva, ovplyvnilo to aj jeho. Pocit vyčlenenia pociťoval už v škôlke, čo nakoniec pokračovalo aj na základnej škole. Mal nadváhu a spolužiaci, dokonca aj niektorí učitelia mu to dávali „pekne vyžrať“.
Hromadný posmech, urážanie či ponižovanie boli preňho štandardnou vecou, preto to vtedy veľmi neriešil. Mal veľa energie a chcel lietať po vonku, zažívať veci, mal svoje sny. Bol však zároveň extrémne naivný a citlivý, čo mohlo byť pozvánkou pre ostatných, ktorí sa radi hrajú s emóciami druhých. Stále si nepripúšťal, že to, čo zažíva, je veľmi temné a že je na to úplne sám. Braňova nechuť k životu a k svetu nakoniec rapídne narástla približne v 7. triede.
Koncom strednej školy sa nakoniec ocitol v jednej zabehnutej kapele, čo bola významná udalosť, keďže hudbu tej kapely mal veľmi rád a z celej situácie sa veľmi tešil. Postupom času sa z hrania v tomto kolektíve stalo čistokrvné peklo. Neustále strápňovanie na verejnosti, ponižovanie pred ostatnými ľuďmi, ignorácia, psychologická šikana cestami na koncert a z nich, urážanie, totálne prekračovanie hraníc komunikačného vkusu.
Zo samotnej nervozity robil chyby, mýlil sa počas hrania, zabúdal si veci, čo bolo automaticky ďalším dôvodom pre nepríjemné správanie voči nemu. V tom čase mal 18 rokov, bol stále stredoškolák, veľmi naivný a neustále čakal, že to nebude trvať večne, že je to len akási skúška ohňom a nakoniec z nich bude normálna partia.
To, že samého seba vydával napospas obyčajnej manipulácii, sa dozvedel až oveľa neskôr, keď začal riešiť jej psychické následky. V roku 2014 nakoniec celej tejto veci nasadila korunu situácia, ktorá ho zasiahla na veľmi osobnej úrovni. Vtedy prvýkrát v živote zažil kolaps. Skončil na antidepresívach, zároveň práve v tom období chytil do rúk fotoaparát a začal sa sústreďovať na prácu s ním.
Zachránila mu život
„Keby nebolo fotografie, môj život by dnes nebol tým, čím je. Fotografia mi zachránila život. Znie to ako stokrát prevarené klišé, fotografia je pre mňa však nástroj, ako spoznávať samého seba a pracovať s vlastnými chybami,“ povedal Braňo. Naučila ho odvahe, pokore, vďačnosti a aj tomu, že každý moment v našich životoch má svoj dátum spotreby. „Takisto mi dodala silu a akési pomyselné brnenie, skafander, v ktorom sa môžem priblížiť bezprostredne k ľuďom, a to nielen po fyzickej stránke.“
V tomto článku sa po odomknutí dozvieš
- Prečo mu spočiatku nevedel pomôcť žiadny lekár
- Akú poruchu u neho odhalila doktorka
- Ako sa naučil bojovať so svojimi démonmi
- Čo radí a čo odkazuje všetkým, ktorých postihlo niečo podobné
Po odomknutí tiež získaš
- Články bez reklám na EMEFKA, Startitup, Fontech
- Neobmedzený prístup k viac ako 75 000 článkom