Nabrať odvahu a otvoriť sa druhým aj po romantickej stránke nie je jednoduché. Bez ohľadu na to, aký skvelý si, sa totiž občas dočkáš odmietnutia. Sto ľudí, sto chutí – nemôžeš vyhovieť každému. No zmierni to bolesť, keď ťa skutočne pošle do teplých krajín? Ani náhodou. Svoje o tom vedia aj títo muži z Redditu, ktorí sa podelili o tie najtvrdšie odmietnutia, aké zažili. Poď si ich s nami prečítať.
1. Uprostred mojej vety sa jednoducho otočila a odkráčala preč.
2. Na konci školského roka som ju požiadal, aby sa mi podpísala do ročenky. Chvíľu tam niečo usilovne písala, a ja som si naivne myslel, že to bude milé venovanie. Namiesto toho mi cez polovicu strany napísala esej o všetkých dôvodoch, prečo sa so mnou rozchádza. Odišla skôr, než som to stihol celé prečítať, a nasledujúci rok sa tvárila, že ma nepozná.
3. Prišla za mnou do práce len preto, aby mi oznámila, že si nemám ani len skúsiť ju pozvať von. Fajn… ani som nemal v pláne?! Bodaj by mi vtedy napadlo niečo vtipné, ale v tom šoku som sa zmohol len na suché „okej“.
4. Pozval som spolužiačku na rande. Namiesto toho, aby mi odpovedala sama, za mnou počas dňa postupne poslala asi desať svojich kamarátok. Každá mi oznámila, že o mňa nemá záujem, pričom niektoré si to očividne dosť užívali.
5. Dohodli sme si rande v kaviarni, ktorú vybrala ona – asi 30 minút autom od môjho domu. Fajn, hovorím si, trochu cestovania ma nezabije. A potom sa na mňa úplne vykašľala. Sedel som tam ako idiot, čakal, a nič – žiadna správa, žiadny telefonát, totálne ma vyghostovala. Aspoň káva bola dobrá. To „rande“ už menej.
6. Niekoľkokrát sme spolu boli na večeri v celkom drahej reštaurácii. Jedného večera nevedela nájsť svoj mobil, tak ma poprosila, aby som ju prezvonil. Telefón sa rozozvučal hneď vedľa mňa, letmo som sa pozrel na displej a tam? Mala ma uloženého ako „jedlo zadarmo“.
7. Spýtal som sa jej, či by so mnou cez víkend niekam nezašla. Súhlasila. O pár hodín mi však prišla správa: „Prepáč, rozmýšľala som nad tým a dospela som k záveru, že fakt nechcem chodiť s niekým ako ty. Zničilo by mi to reputáciu.“ Mali sme obaja 18, chodili na tú istú školu a boli úplne priemerní študenti… Dodnes nechápem, o akú reputáciu jej šlo.
8. Mal som 14 a konečne som nabral odvahu pozvať von spolužiačku, ktorá sa mi už dlho páčila. Naplánoval som to strategicky na obednú prestávku – hneď po tom, čo som spráskal celý balík cibuľových čipsov. Ani som nestihol dokončiť vetu, už ma stopla: „Prosím ťa, choď preč. Smrdíš.“ Odvtedy prešlo 32 rokov, ale tie slová ma stále prenasledujú v nočných morách.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
