Veža ticha
Množstvo kultúr verí, že práve nebo je sídlom duší zosnulých a že úlohou pozostalých je v čo najväčšej možnej miere napomôcť duši odísť z tela a dostať sa do pokoja. Veža ticha, známa aj ako „dakhma“, predstavuje unikátnu pohrebnú tradíciu, ktorá sa praktizuje predovšetkým medzi Zoroastrijcami, najmä v Indii a Iráne.
Vyznávači tejto tradície veria, že mŕtve telo poškvrní všetko, čoho sa dotkne, vrátane zeme a ohňa. Veža ticha obvykle stojí na vyvýšených miestach vzdialených od obytných oblastí. Telo zosnulého sa umiestni na otvorenej ploche, vystavené vtákom, najmä supom. Tento proces prirodzene rozloží telo, čo sa považuje za čistenie. Aj keď takéto pochovávanie v 70. rokoch v Iráne zakázali, napríklad v indickom Bombaji túto tradíciu v istej menšej miere praktizujú dodnes.
Pohrebné tradície na Filipínach
Obyvatelia Filipín praktizujú rôzne pohrebné tradície. Jednou z nich je napríklad to, že zosnulého obliekajú do najluxusnejších šiat. Následne posadia telo na stoličku, pričom im často vložia do pier zapálenú cigaretu. Iní svojim mŕtvym zaviažu oči a potom ich uložia na stoličku pri vchode do domu. Obyvatelia tejto časti sveta obliekajú deti zúčastňujúce sa na pohreboch do červenej farby, aby znížili šancu, že uvidia duchov.
Ľudia z kmeňa Igorotov praktizujú starodávny pohrebný zvyk, pri ktorom si starí ľudia vyrezávajú pred smrťou vlastné rakvy. Tie sa potom aj s ich telom po smrti priviažu alebo pribijú k útesu. Tradícia stará asi 2 000 rokov má za cieľ priblížiť zosnulých k duchom predkov, pretože sa tu verí, že čím vyššie je telo zosnulého, tým ľahší bude jeho prechod k predkom.
Moderná mumifikácia
Vytváranie moderných múmií sa pripisuje kmeňu Anga z Papuy-Novej Guiney. Moderný proces mumifikácie sa výrazne líši od staroegyptských techník. Základom je, že sediaca mŕtvola sa tri mesiace „údi“ ohňom, aby sa zabránilo rozkladu. Keď sa mŕtve telo nafúkne, nastokne sa na koly, aby sa odčerpali tekutiny. Žiadna časť tela vrátane tekutín a vnútorných orgánov sa nesmie dotknúť zeme. Keď toto všetko prebehne, proces mumifikácie sa považuje za ukončený. Zosnulý sa pripúta k stoličke a prenesie na „bidielko“ na vrchole útesu, kde sedí vedľa svojich starších a pozerajú sa na dedinu.
Ďalšie pohrebné rituály
Roztrhnutie kusu oblečenia: Židia si zvyknú vo svojej tradícii pri úmrtí najbližšieho rodinného príslušníka roztrhnúť kus oblečenia ako symbol straty a smútku, ktorý prežívajú.
Rozptyl na mori: V Hongkongu je kremácia v zásade jediný dostupný spôsob uchovania mŕtveho. Keďže ide o extrémne husto osídlenú časť sveta, aj miesta na uchovanie ostatkov mŕtvych sú obmedzené a extrémne drahé. Mnoho ľudí nemôže alebo nechce zaplatiť za drahý kremačný výklenok, uchovanie si popola doma tu považujú za tabu. V dôsledku toho je populárne zvoliť si obrad rozhadzovania popola na mori.
Jazzový pohreb: Zmes africkej a európskej kultúry priniesla tradíciu džezového pohrebu do južnej časti USA, najmä do New Orleans v Louisiane. Pohreb sprevádza pohrebný sprievod, na čele ktorého kráčajú živí hudobníci hrajúci na nástrojoch. Na začiatku hrajú často smutné piesne, postupne však prechádzajú do veselých melódií, ktoré majú pozdvihnúť náladu smútiacich. Po pohrebe sa koná popohrebná párty so živou a veselou hudbou na oslavu života danej osoby.
Deň mŕtvych: Dia de los Muertos alebo Deň mŕtvych predstavuje každoročnú tradícia v Mexiku a ďalších krajinách Latinskej Ameriky. Trvá od 31. októbra do 2. novembra. Rodiny sa stretávajú, aby si uctili svojich zosnulých blízkych. Pripravujú farebné oltáre s fotkami, obľúbenými nápojmi a jedlami zosnulých, cukrovými lebkami či kvetmi nechtíka, o ktorom sa predpokladá, že priťahuje duchov mŕtvych. Všetko to sprevádzajú bujaré oslavy.
Uctenie si predkov pomocou mincí: Japonsko je domovom zaujímavých pohrebných zvykov, jedným z nich je pohreb mincí v chráme Enkōkūji, ktorý sa koná v Sugamo v Tokiu. Ide o tradíciu, keď rodiny zosnulých vstupujú do chrámového areálu a hádžu malé, štvorcové, čisté medené mince, známe ako „zeni“, na kamennú plošinu. Zvuk mincí narážajúcich na kameň znamená, že duše zosnulých prechádzajú na druhú stranu. Chrám nahádzané mince zbiera a vytvára z nich pamätné sochy v tvare džizó, obľúbeného japonského budhistického božstva, o ktorom sa verí, že vedie zosnulého do posmrtného života.
Záver
Takéto fascinujúce pohrebné tradície nájdeme naprieč našou planétou. O téme poslednej rozlúčky sme sa pred nejakým časom na EMEFKA rozprávali so spoluzakladateľkou projektu Funebra. Ide o nadnesene povedané všetkofriendly pohrebníctvo, ktoré sa usiluje pripraviť poslednú rozlúčku so zosnulým na jeho želanie a tiež na aktuálne potreby pozostalých.
