Turínske plátno patrí k najznámejším kresťanským relikviám. Zástancovia jeho pravosti tvrdia, že ide o plátno, do ktorého bol po svojom ukrižovaní zabalený Ježiš Kristus. Plátno sa stalo predmetom mnohých skúmaní, vedeckých aj teologických polemík a dohadov. Čo nám o ňom hovoria výskumy? Naozaj na ňom vidíme podobizeň ústrednej postavy kresťanskej viery?
Čo je Turínske plátno?
Turínske plátno je ľanová plachta s rozmermi 1,2 x 4,3 metra. Na plátne je jasne viditeľná odtlačená postava (z oboch strán). Zobrazuje muža s bradou a dlhými vlasmi, odhadom asi 35- až 40-ročného. Na tele má rany, ktoré naznačujú, že bol ukrižovaný. Muž má statnú stavbu tela a výšku približne 1,88 metra.
Tvár popraveného sa navyše až nápadne podobá na tvár Ježiša Krista z rôznych známych obrazov a podobizní. Mnohí veriaci a rôzne kresťanské cirkvi považujú plátno za pravé. Samotný Vatikán úplne jednoznačné stanovisko neposkytol, hoci plátno považuje za veľmi zaujímavé. Podľa Biblie bolo skutočne po Ježišovom ukrižovaní jeho telo zabalené do látky, ktorú zakúpil bohatý muž Jozef z Arimatie.
Stopy krvi a nápisy
Neskôr sa dokonca objavili tvrdenia, že na plátne sa nachádzajú stopy krvi a nápisy v hebrejčine, latinčine a gréčtine: INNECE (trest smrti), PEZU (vykonaný), IHSOY (Ježiš), NAZARENUS (Nazaretský), OPSKIA (tieň tváre), TIBERIUS CĆSAR (cisár Tiberius). Na podobizni je podľa niektorých zástancov vidno rany, ktoré presne zodpovedajú forme ukrižovania v časoch Ježiša.
Zaujímavé je, že rôzne umelecké obrazy (a neskôr aj filmy) tento trest nezobrazovali správne. V skutočnosti boli klince odsúdencom zatlčené do zápästí, a nie do dlaní (ako sa často zobrazuje). Samotné dlane by totiž váhu tela na kríži neuniesli. Postava muža na plátne má ale stopy práve na zápästiach, teda presne podľa toho, aká bola vtedajšia prax. Na plátne je medzi piatym a šiestym rebrom navyše veľká stopa krvi, ktorá mohla vzniknúť po bodnutí kopijou (o tejto udalosti sa tiež dočítame v Biblii).
Prvá zmienka
Úplne prvá zmienka o plátne spadá do polovice 14. storočia, keď bolo pravdepodobne prvýkrát oficiálne vystavené. V samotnej cirkvi by sme našli rôzne názory na to, či je plátno naozaj pravé. Biskup z Troyes napríklad plátno v roku 1389 zakázal vystavovať, pretože podľa neho išlo o podvrh.
Mnoho pápežov ho ale považovalo za autentické. Pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. plátno považovali za mimoriadne silnú náboženskú relikviu, ktorá podľa nich nemohla byť sfalšovaná. Napriek tomu sa vyjadrili, že na túto otázku musí dať odpoveď veda. Priamo sa na margo autenticity plátna nevyjadril ani pápež František, hoci ho považuje za dojemnú pripomienku Ježišovho umučenia.
Vedecké skúmania
Turínske plátno, pravdaže, veľmi zaujímalo a stále zaujíma aj vedcov. Dokonca existuje aj špeciálna vedecká disciplína nazývaná sindonológia. Tá sa špecializuje na skúmanie Turínskeho plátna s cieľom určiť či vyvrátiť jeho pravosť. V roku 1988 sa podarilo získať súhlas Vatikánu na skúmanie časti plátna. Tri rôzne laboratóriá nezávisle od seba skúmali jeho malú vzorku pomocou rádiokarbónovej (uhlíkovej) metódy. Tá mala za cieľ zistiť jeho vek.
Všetky tri skúmania určili približný vek vzniku plátna na roky 1260 až 1390. Viacero vedcov teda celý prípad uzavrelo s tým, že ide o podvrh, ktorý vytvorili veriaci v stredoveku. Na druhej strane treba dodať, že sa objavila aj domnienka, že plátno bolo v stredoveku opravované a že skúmaná vzorka pochádza práve z opravenej časti.
To ale vedci odmietajú s tým, že po takýchto úpravách by boli jasne viditeľné stopy. Aj po majstrovskej úprave, ktorá by bola na nerozoznanie od originálneho ľanu, by sa pod mikroskopom objavili náznaky, že „tam nepatrí“. V prípade Turínskeho plátna však nič také viditeľné nie je.
Ďalšie pochybnosti
Zástancovia pravosti plátna argumentovali, že sa na ňom nachádzajú stopy po rastlinách, ktoré sa pestovali v okolí Jeruzalema. Vedci však po takýchto rastlinách nenašli žiadne stopy. Proti autenticite plátna hovoria aj analýzy špičkových anatómov. Podľa nich totiž odtlačok muža na plátne nie je anatomicky presný. Má nelogicky malú hlavu a čelo, prsty na rukách zase neprirodzene dlhé. Paže sú tiež príliš dlhé, pričom každá má inú dĺžku.
Nesedí ani fakt, že sa na plátne mali nájsť krvavé škvrny. Podľa hebrejského zákona totiž boli popravení pred zabalením do plátna riadne umytí a naolejovaní rôznymi pohrebnými masťami, aby na nich neostala ani kvapka krvi. Existuje hypotéza, že krvavé škvrny tak s najväčšou pravdepodobnosťou patrili inému človeku (možno samotnému autorovi obrazu, ktorý mu tak chcel dodať autentickosť). Ich rozmiestnenie navyše nedáva logický zmysel.
Čo sa týka nápisov, ktoré sa na plátne našli, experti na jazyky tvrdia, že sú gramaticky nesprávne. Ďalšie podrobné skúmanie plátna navyše odhalilo, že sa na ňom žiadne symboly ani slová nenachádzajú. Podľa vedcov tak ide skôr o imagináciu ľudí, ktorí si šmuhy na fotografiách plátna vyložili ako písmená.
Cenná relikvia
Výsledky vedcov sa stále snažia podkopať rôzne iné výskumy (prichádzajúce najmä z kresťanských kruhov), ale konsenzus je taký, že plátno je stredovekým podvrhom. Hoci nie je úplne jasné, ako vlastne vzniklo (asi najpravdepodobnejšou verziou je maľba priamo na plátno), vedci odmietajú, že by mohlo ísť o plátno z doby Ježiša Krista. Nesedí jeho vek a rôzne iné detaily na samotnej podobizni.
Navyše poukázali na fakt, že pokiaľ by aj plátno pochádzalo z Ježišovej doby, nie je vôbec isté, či je zobrazená postava naozaj Kristus. Ukrižovanie si dnes síce spájame práve s Ježišom, lenže v jeho dobe išlo o najbežnejší trest, ktorým sa popravovalo mnoho rôznych zločincov.
Dodnes sa neobjavil hodnoverný vedecký argument, ktorý by spochybnil uhlíkové meranie z roku 1988. Aj pri započítaní možnej chyby by sa vznik plátna mal datovať na obdobie stredoveku, teda stáročia po Ježišovej smrti. V cirkevných kruhoch a medzi veriacimi je ale Turínske plátno stále považované za cennú relikviu a momentálne je uchované v Turínskom dóme v Taliansku.
