„Zase len sedíš pri tom mobile?“
Túto vetu pozná každý, kto má menej ako štyridsať. Stačí si pozrieť jednu notifikáciu a okamžite nasleduje prednáška o tom, ako „za našich čias sa rozprávalo“. Zaujímavé však je, že túto vetu často hovorí niekto, kto celý obed prechádza Facebook na tablete.
„Zober si ešte koláč, tento som piekla ja“
Na Slovensku sa odmietnutie koláča rovná urážke. A ak povieš „nie, ďakujem“, berie sa to ako osobný útok. Po tejto vete sa obyčajne objaví tá istá miska koláčov ešte trikrát, len s inou intonáciou.
„Kedy konečne prídete aj vy ku nám?“
Záverečná veta každého nedeľného obeda. Slúži ako jemná výčitka, ktorá má vyvolať pocit viny. V preklade znamená: „Minulý raz ste neprišli a ja si to stále pamätám.“
Záver
Nedeľný obed nie je len o jedle. Je to malá divadelná inscenácia, ktorú Slováci opakujú každých sedem dní. Tie isté vety, tie isté reakcie, tá istá láska zamaskovaná v mierne pasívno-agresívnych poznámkach. A práve to z neho robí rituál, ktorý si – hoci občas prevraciame oči – v hĺbke duše všetci užívame.
