Lynch útočí na zmysly diváka predovšetkým geniálnym, no absolútne ubíjajúcim zvukovým dizajnom. Celým filmom sa tiahne nepretržitý priemyselný hluk, syčanie pary, bzučanie elektriny a vzdialené búchanie strojov. Práve tento rachot po čase v hlave diváka spôsobia nepríjemný tlak a pocit senzorickej otupenosti. Čiernobiela, silne kontrastná kamera a klaustrofobické interiéry pocit dezorientácie iba znásobujú.
Sledovať Eraserhead znamená dobrovoľne upadnúť do ťažkej spánkovej paralýzy. Bizarné výjavy ako napríklad spievajúca dáma s deformovanými lícami v radiátore či Henryho hlava použitá v továrni na výrobu gúm na ceruzky kompletne paralyzujú logické uvažovanie. Na konci tohto hypnotického tripu budeš mať pocit, akoby si sa prebudil z hlbokej anestézie, z ktorej sa ti len veľmi ťažko hľadá cesta späť do reality.
Strach a hnus v Las Vegas
Režisér Terry Gilliam adaptoval kultový, poloautobiografický román Huntera S. Thompsona a premenil ho na ultimátnu filmovú oslavu šialenstva omamných látok sedemdesiatych rokov. Novinár Raoul Duke (Johnny Depp) a jeho právnik doktor Gonzo (Benicio Del Toro) sa vezú v kabriolete naprieč púšťou do Las Vegas, pričom ich kufor je po okraj naplnený všetkými predstaviteľnými druhmi omamných látok.
Gilliam využíva širokouhlé, zámerne deformované objektívy a takzvané holandské uhly kamery (naklonený horizont), aby diváka okamžite vyviedol z rovnováhy. Keď postavy dorazia do kasína pod vplyvom kyseliny, koberec pod ich nohami ožíva (pričom mnohí diváci povedali, že tu ide o najlepšie zobrazené omámenie touto látkou v histórii filmov), vzory na stenách tečú a tváre ostatných ľudí sa menia na groteskné, jašteričie monštrá. Zvuková stopa je plná ozvien, šepotov a deformovaných hlasov, čo verne simuluje zvukovú paranoju.
Tento film neponúka klasickú dejovú linku, je to skôr sled bizarných, komických, no zároveň desivých epizód prežitých v totálnom delíriu. Neustály prísun vizuálnych bizarností a chaotického správania hlavných hrdinov diváka otupí natoľko, že po čase prestane rozlišovať medzi realitou filmu a halucináciami postáv.
Mandy
Režisér Panos Cosmatos natočil s Nicolasom Cageom v hlavnej úlohe vizuálne nekompromisný, krvavý epos, ktorý funguje ako čistý, ťažký heavymetalový trip. Dej sa odohráva v hlbokých lesoch v roku 1983, kde drevorubač Red žije idylickým životom so svojou milovanou Mandy. Pokojnú existenciu však brutálne zničí náboženská sekta v spolupráci so sadistickým motorkárskym gangom mutantov, čo Reda naštartuje na neľútostnú a surreálnu cestu pomsty.
Cosmatos film zahaľuje do extrémne presýtených odtieňov neónovej červenej, purpurovej a kobaltovej modrej. Prečo? Vytvára tým snovú, až nočnú moru pripomínajúcu estetiku. Obraz sa často prelieva do psychedelických animácií a spomalených záberov, ktoré dopĺňa hutná, zlovestná a hypnotická hudba zosnulého Jóhanna Jóhannssona. Divák stráca pojem o čase a priestore, akoby sledoval film cez hrubé sklo naplnené dymom a chemickými výparmi.
Sledovať druhú polovicu filmu Mandy znamená zažiť absolútne otupenie zmyslov kombináciou gore násilia a halucinogénnej vizuality. Postavy sa pohybujú v akomsi letargickom delíriu. Scény sú prešpikované obrovskými dávkami syntetických omamných látok priamo na plátne.
Cageov šialený herecký výkon (treba vyznačiť scénu na toalete, kde Cage kričí v trenkách popri tom, ako do seba leje vodku) len potvrdzuje status tejto snímky ako totálneho filmového ošiaľu omamných látok. Z tohto krvavého neónového rituálu odídete s pocitom absolútneho mentálneho vyčerpania.
