Ak je niekto odsúdený na trest smrti, je jasné, že jeho osud je spečatený. Existuje však nejaká šanca, že sa vykonanie trestu z rôznych dôvodov nepodarí? Čo si budeme hovoriť, tá je takmer nulová. Ale dôležité je slovíčko „takmer“, pretože z histórie skutočne poznáme prípady, keď poprava nevyšla podľa plánov a odsúdenec prežil.

Čo potom? Niekedy sa odsúdencovi proste vystaví nový dátum popravy, ale inokedy sa uplatňuje zásada, že ak odsúdený prežil, ďalej sa ho nebudú snažiť usmrtiť. V tomto článku si predstavíme 5 neuveriteľných príbehov ľudí, ktorým sa podarilo prežiť vlastnú popravu.

1. John Lee

Angličan John Lee bol odsúdený na smrť za vraždu ženy menom Emma Keyse. Okrem toho, že ju páchateľ zabil, podpálil aj jej dom. Polícii sa podarilo zistiť, že jediným človekom, ktorý sa v dome pohyboval v čase vraždy, bol práve John Lee.

Ten síce trval na svojej nevine, ale súd ho napriek tomu uznal vinným a odsúdil na trest smrti obesením. Mnohí ľudia si povšimli, že Lee bol počas procesu a čítania rozsudku až podozrivo pokojný.

„Som pokojný, pretože verím Bohu. On vie, že som nevinný,“ vyhlásil Lee. Ako dátum popravy bol určený 23. február 1885. Lee aj pri príchode na šibenicu pôsobil veľmi pokojným dojmom. Kat sa ho spýtal, či má nejaké posledné slová. „Nie, pokračujte,“ odpovedal odsúdenec.

Kat mu založil slučku a zatiahol za páku. Lenže padacie dvierka sa neotvorili. To bolo mimoriadne prekvapivé, keďže pred samotnou popravou bola funkčnosť šibenice viackrát vyskúšaná a všetko fungovalo perfektne. Kat sa opäť pokúsil otvoriť padacie dvere, ale bez výsledku.

Niekoľko mužov sa ich snažilo násilím otvoriť tým, že sa na dvere postavili a dupali po nich. Žiadny výsledok však nedosiahli.

Po troch neúspešných pokusoch bolo rozhodnuté, že Leeho dnes nepopravia a odviedli ho späť do cely. Nikto však nevedel, aký bude ďalší postup. Keďže však Lee preukázateľne prežil tri pokusy o popravu, bol mu trest zmenený na doživotie. Bolo nariadené aj rozsiahle vyšetrovanie, prečo padacie dvierka zlyhali.

Prišlo sa na to, že v ich mechanizme je drobná chyba v pántoch. Tá zrejme nastala pri sťahovaní šibenice. Podľa iných bolo Leeho prežitie dôkazom božského zásahu. Leeho po nejakom čase prepustili z väzenia a on si na svojom neuveriteľnom príbehu neúspešnej popravy vystaval slušné živobytie (poskytoval rozhovory a usporadúval prednášky).

Jeho príbeh sa stal aj námetom pre nemý film The Life Story of John Lee, or The Man They Could Not Hang z roku 1912. Lee zomrel 19. marca 1945 vo veku 80 rokov.

2. Willie Francis

Willie Francis bol na smrť odsúdený len vo veku 16 rokov, a to za vraždu lekárnika Andrewa Thomasa v roku 1945. Thomasa zastrelili a jeho smrť zamotala policajtom hlavy na celých deväť mesiacov. Napokon sa im podarilo identifikovať Francisa ako podozrivého, keďže mal pri sebe Thomasovu peňaženku (hoci toto tvrdenie je sporné).

Francis najprv tvrdil, že do vraždy je zapojených viac ľudí, ale napokon sa k nej priznal. Na základe jeho nie úplne jasných výrokov viacerí bádatelia špekulovali, že Francis sa mohol stať obeťou sexuálneho násilia zo strany Thomasa. Jeho vražda tak mohla byť pomstou.

Pred samotným súdom však Francis svoje priznanie nečakane odvolal a tvrdil, že je nevinný. Dôkazy pritom skutočne naznačovali, že hovoril pravdu. Proces bol veľmi rýchly a Francisov advokát sa ani nesnažil svojho klienta brániť. Ako Afroameričan mal mladík na tvrdo rasistickom americkom juhu len malú nádej na to, že by mohol vyviaznuť s iným ako najvyšším trestom.

Bol odsúdený na trest smrti na elektrickom kresle. Poprava mala byť vykonaná 3. mája 1946. Keď Francisovi na hlavu natiahli čiernu kuklu, mladík začal kričať: „Dajte to preč! Dajte to preč!“ Chlapec dostal jeden menší elektrický šok, ale následne prístroj zlyhal. Bolo to vinou kapitána Ephieho Fostera a jeho kolegu Vincenta Venezia, ktorí mali byť opití a elektrické kreslo zle zapojili.

Následne sa Francisovho prípadu ujal mladý advokát Bertrand DeBlanc a snažil sa pre svojho klienta dosiahnuť milosť. S jeho prípadom sa dostal až pred Najvyšší súd Spojených štátov a tvrdil, že je v rozpore s ústavou udeliť ďalší trest smrti.

Ani napriek veľkému DeBlancovmu nasadeniu ale Willie Francis milosť nedostal. 2. mája 1947, približne rok po prvom pokuse, bol Willie Francis popravený. Mal 18 rokov.

3. Konstantin Feoktistov

Sovietsky kozmonaut Konstantin Feoktistov sa len vo svojich 16-tich rokoch ocitol uprostred inferna druhej svetovej vojny. Bojoval v radoch sovietskej armády, ale padol do zajatia nacistov. Esesáci sa ho okamžite rozhodli popraviť guľkou do hlavy.

Feoktistovov kat však nezamieril presne a projektil tak zasiahol mladíkovu bradu a krk. Feoktistov padol v bezvedomí na zem. Nacisti ho logicky považovali za mŕtveho, ale netušili, že prežil.

Neskôr sa mu podarilo vyliezť zo zákopu, kde ho nacisti nechali. Následne sa sám dostal až na sovietske územie. V roku 1943 začal študovať vysokú technickú školu a vo vedeckej skupine participoval na konštrukcii kozmických sústav. Od roku 1964 sa podieľal aj na príprave kozmonautov a napokon aj sám vyletel na obežnú dráhu zeme. Zomrel 21. februára 2009 ako 83-ročný.

4. Wenceslao Moguel

Mexického vojaka Wenceslaoa Moguela zatkli v roku 1915, pretože ho podozrievali, že ide o bojovníka, ktorý sa angažuje v mexickej revolúcii. Vojak dokonca neabsolvoval žiadny proces, ale bol promptne odsúdený smrť za velezradu. Zastreliť ho mala popravná čata.

Moguel bol zasiahnutý až ôsmimi alebo deviatimi guľkami a napokon dostal ešte jednu guľku do hlavy, ktorá mala byť akousi „ranou istoty“. Moguelovi sa však podarilo prežiť, hoci jeho tvár ostala už navždy zjazvená. Príbehy o tom, čo nasledovalo bezprostredne po Moguelovej poprave, sa líšia.

Jedna verzia hovorí, že ho našli v masovom hrobe. Lekári však zistili, že žije a zachránili ho. Iné verzie tvrdia, že sa Moguel sám dostal z hrobu a doplazil sa až k jednému kostolu, kde sa ho ujal miestny kňaz. Wenceslao Moguel zomrel v roku 1975.

5. Suzanna Braun

Suzanna Braun je rodáčkou z Košíc a do histórie sa zapísala ako žena, ktorá dokázala počas holokaustu uniknúť smrti hneď trikrát. Narodila sa do dobre situovanej židovskej rodiny, ale s príchodom nacizmu sa pre ňu a jej blízkych začalo peklo. Len krátko pred svojimi 16-timi narodeninami bola Suzanna so svojou rodinou deportovaná do vyhladzovacieho tábora Osvienčim.

Tvárou v tvár sa stretla s obávaným „anjelom smrti“ Dr. Josefom Mengelem. Muži boli oddelení od žien, pričom ženy mali byť okamžite zavraždené v plynovej komore. Nahnali ich dnu a všetci v strachu čakali, kým zacítia plyn. Nič sa však nedialo. Po pár minútach sa dvere otvorili a esesáci im prikázali, aby vyšli von, keďže im došiel plyn.

Bolo rozhodnuté, že odsúdenci sa vydajú na dlhý a náročný pochod smrti do koncentráku Stutthof. Počas neho zastrelili Suzanninu matku. Keď sa dostali do Stutthofu, po boku Suzanny bola z jej rodiny už len sestra Agi.

Rusi sa v tom čase už blížili a nacisti dostali rozkaz zavraždiť všetkých väzňov smrtiacou injekciou. Suzanna sestre a ďalším ženám poradila, aby ruku nastavili tak, aby bola nádej, že ihla minie žilu.

Napriek tomu však jed začal účinkovať a Suzannina ruka úplne ochromela. Postele v barakoch boli vystlané slamou a Suzanna medzi ňou našla aj drôt. Začala ním ryť do svojej ruky v nádeji, že sa jej jed podarí vytlačiť. Primitívna operácia priniesla ovocie, a to aj v prípade jej sestry a ešte jednej ženy.

Celé od krvi sa obe sestry dostali do blízkeho zalesneného kopca, kde ich len tak-tak minul okolo kráčajúci esesák. Suzanna a Agi sa potom nepozorovane ukryli do opusteného kravína. Na druhý deň ich oslobodili sovietske vojská. Suzanna Braun a jej sestra Agi emigrovali do Izraela. Agi zomrela v roku 2013 ako 88-ročná, Suzanna stále žije.