Na veľké hádky netreba veľké témy. Aspoň nie na Slovensku. Stačí otvorené okno v autobuse, o dva stupne nižšia teplota v kancelárii, auto odstavené pár centimetrov krivšie než by malo byť alebo človek, ktorý sa pri pokladni tvári, že „si len niečo odskočil zobrať“. A zrazu je vo vzduchu napätie, ktoré by sa dalo krájať. Konflikt je na svete.
Nie sú to vojny. Nie sú to katastrofy. Sú to tie malé každodenné konflikty, ktoré vzniknú rýchlo, nenápadne a často úplne zbytočne. Presne tie situácie, pri ktorých sa ľudia menia na pasívno-agresívnych diplomatov, hlasných obhajcov svojho komfortu alebo tichých sudcov s výrazom, že toto už je naozaj priveľa.
Otvorené okno v MHD je večná spoločenská skúška
Asi neexistuje väčší test kolektívnej tolerancie než otvorené okno v autobuse, električke alebo vlaku. Jedna polovica vozidla sa dusí a potrebuje vzduch. Druhá polovica má pocit, že ak sa to okno otvorí ešte o centimeter viac, do večera ochorie.
Najlepšie na tom je, že nikto nikdy nie je spokojný. Keď je okno zatvorené, je vydýchané. Keď je otvorené, ťahá. Keď je pootvorené, niekomu to nestačí a niekomu je to stále veľa. A tak sa začína malé tiché divadlo. Niekto vstane a bez slova okno zavrie. O dve minúty ho niekto iný bez slova otvorí. Tretí človek už len prevracia oči a štvrtý sa začne hlasnejšie sťažovať, aby bolo jasné, na ktorej strane stojí.
Teplota v kancelárii rozdeľuje kolektívy viac než firemné zmeny
V každej kancelárii existujú aspoň dve skupiny ľudí – tí, ktorým je stále teplo, a tí, ktorým je stále zima. Medzi nimi sa nachádza pár unavených jedincov, ktorí už len ticho sledujú, ako sa počas roka opakuje tá istá debata o kúrení, klíme, vetračkách a mikinách.
Jeden človek otvorí okno, druhý ho zavrie. Jedna kolegyňa si pustí ventilátor, druhá si potiahne sveter až po bradu. Niekto zahlási, že je tu ako v saune, a o tridsať sekúnd iný odpovie, že on má studené ruky už od rána. V tej chvíli je jasné, že produktivita ide bokom. Hlavnou témou dňa sa stáva vnútorná klíma.
Miesto na parkovanie dokáže zmeniť normálneho človeka na netvora
Na parkovisku sa z mnohých ľudí stávajú bytosti, ktoré by si v inom prostredí ani nespoznal. Pokojný človek, ktorý sa doma usmieva a v práci komunikuje slušne, zrazu sedí za volantom a s absolútnym presvedčením hodnotí morálny profil každého, kto zaparkoval o trochu krivejšie, zabral dve miesta alebo zastavil tam, kde „sa to predsa nerobí“.
Najväčší problém je, že parkovanie nie je len praktická vec. Je to aj osobná urážka. Ak niekto zaberie posledné normálne miesto, ak cúva príliš dlho alebo ak sa tvári, že má nárok stáť všade, okamžite vzniká napätie. A nemusí padnúť ani jediné slovo. Niekedy stačí pohľad, ten špeciálny slovenský pohľad, ktorý hovorí: vidím ťa, súdim ťa a myslím si svoje.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
