Neviditeľní
Toto si tak veľmi chcel byť ty, no tvoja vidina lepšej budúcnosti ťa ráno predsa len vykopala z postele (čítaj, tatko ti povedal, že keď do desiatich minút nevytiahneš päty z domu, facne ti jednu s novinami, ale uznajme, že tamto znelo poetickejšie).
Ľudia, ktorí školu berú ako náhradný doobedný program, keď sa im ráno nedarí znova zaspať, sa prvý deň skutočne neunúvajú prejaviť spolupatričnosť svojim spolužiakom a ísť si tam posedieť s nimi. Školský rok má predsa desať mesiacov a pretrhnúť sa hneď v prvý deň nekorešponduje s ich životným presvedčením.
Ty
A potom si tu ty. Si rád, že si rád, že si ráno našiel čisté tepláky, ktoré neboli kompletne zababrané horčicou a nesmrdeli krčmovou arómou s prímesou kamošovej grcky a cigaretového dymu. Si šťastný, že sa ti podarilo pozviechať vlastnú telesnú schránku a silou vôle ju dopraviť do budovy, kde bude nasledujúci školský rok neochotne hniť.
A všetko ostatné, čo nesúvisí s tvojím škvŕkajúcim žalúdkom a tou salámovou bagetou, čo si po ceste kúpil na benzínke, je jednoducho nad tvoje kapacity. Nie si nadšený skutočnosťou, že sa táto banda indivíduí opäť stáva tvojou každodennou spoločnosťou, no tvoj mozog, stále zahalený rúškom posledných zvyškov leta, sa ešte stále neprebral z prázdninovej kómy a nie je schopný to plne vnímať.
Preto sa len rozhliadneš dookola, zistíš, že sa absolútne nič nezmenilo – upratovačky stále fajčia vo výťahovej šachte a „hajzlák“ stále nikto nedoplnil – a nešťastne si odhryzneš z tej majonézovej parády. Hádam ťa z nej aspoň nepreženie.
