6. Kedysi som pracovala pre jednu spoločnosť, kde väčšinu nášho kolektívu tvorili mladé a neskúsené baby. Ja som bola staršia a už som mala čo-to odrobené. Jedného dňa sa ma rozhodli povýšiť, chceli mi aj zdvihnúť plat, no ja som nemala záujem podpísať ročnú zmluvu, tak som odmietla. Túto pozíciu teda hodili na jednu z mladších báb, no už bez zmeny platu, len viac zodpovednosti za tie isté prachy.
Varovala som ju, že firma nie je „rodina“, a poradila jej, nech si vypýta viac peňazí. Keď sa o tom dozvedelo vedenie, vyrazili ma. V mojej krajine nemôže firma len tak niekoho vyraziť. Buď mu musia dať týždeň na to, aby si našiel novú prácu, alebo – ak ho tam veľmi nechcú – ho skrátka za ten týždeň vyplatia. Vedenie sa tomuto celému chcelo vyhnúť, tak ma vyhodili „odôvodene“. Takáto výpoveď sa smie dávať len v prípade, že zamestnanec naozaj výrazne poruší pravidlá, napríklad keď niečo ukradne, alebo niekomu na pracovisku ublíži.
Po takejto forme výpovede sa človek zamestná len ťažko. Ja som sa ale nedala a žalovala som ich. Na súde som vyhrala a okrem poplatkov za právnika mi museli vyplatiť niekoľko tisíc. Vyšlo ich to teda podstatne drahšie, ako keby mi dali tých pár stoviek za výpovedný týždeň.
7. Pracovala som za barom menšieho podniku – väčšinou mal zmenu len jeden človek a navštevovali nás len štamgasti, s ktorými sme sa všetci zamestnanci dobre poznali. Raz večer počas mojej služby k nám však zavítala nová pätica, štyria muži a jedna žena. Spočiatku sa zdali byť veľkí pohoďáci, tak som im naliala a viac si ich nevšímala.
Nechala som odomknuté zadné dvere do baru a aj do skladu. Ako hovorím, malý podnik v malom meste, fakt som sa nebála, že by nám niečo zmizlo. Lenže zmizlo. K baru sa prirútil jeden zo stálych zákazníkov s otázkou, či som dala niekomu sud, lebo práve videl dvoch chlapov nakladať ho do auta. Hodila som očkom po novej skupine, ktorá sa zrazu zredukovala na troch členov, a hneď mi bolo jasné, koľká bije.
Spolu s mojimi chlapmi z baru sme skočili do auta a fičali za nimi. Podarilo sa nám ich dolapiť v slepej uličke, kde sa márne pokúšali otočiť a totálne si pri tom zdemolovali kapotu. Susedia začali vykúkať z okien, na miesto prišli policajti a zlodeji mali po chlebe. No bolo im to treba?
8. Mal som asi 13 a bicykloval som sa po ulici. Akurát som prechádzal z jednej strany na druhú – po prechode, podotýkam – keď sa spoza rohu vyrútila žena v aute. Uprostred križovatky dupla na brzdu, stiahla okienko a zakričala na mňa: „Hej, decko, musíš si dávať väčší po…“
Nestihla to dohovoriť, pretože len o pár sekúnd neskôr, ako ma takmer zrovnala so zemou a zastavila uprostred frekventovanej križovatky, ju nabrala dodávka. Možno som to nebol ja, kto si mal dávať väčší pozor…
