Slovensko očami cudzinca nie je len krajinou borovičky a hôr, ale fascinujúcim laboratóriom, kde sa európska bezpečnosť bije s postsovietskou neohrabanosťou úradov. Ukrajinský chemik, vystupujúci na Reddite pod prezývkou chemaniac1812, prišiel do našich končín v turbulentnom roku 2020 a odchádza s magistrom z „Komenského“ vo vrecku a PhD. víziami v hlave.
Jeho úprimná spoveď na Reddite nie je len sentimentálnym lúčením. Ide o chirurgicky presnú diagnózu krajiny, ktorá ti síce podá pomocnú ruku pri úteku pred vojnou, no vzápätí ti ju priškripne vo dverách cudzineckej polície. O jeho správe o stave Slovenska informoval web Brainee.
Čo bolo najsvetlejším bodom jeho existencie na Slovensku?
Najsvetlejším bodom jeho slovenskej odysey sa stala Trnava. Pre niekoho, kto vyrastal v miliónovom Kyjeve, bol „slovenský Rím“ balzamom na dušu. Mesto, kde sa dá všetko vybaviť pešo a kde absencia veľkomestského stresu dovoľuje človeku skutočne dýchať, označil za veľmi pekný zážitok.
Táto reklama na život v menších slovenských mestách ukazuje, že naše „pomalšie“ tempo je pre ľudí z megapolisov luxusom. Luxusom, ktorý si my domáci často neuvedomujeme. V Trnave našiel nielen pokoj, ale aj prácu a pocit, že život nemusí byť len neustálym bojom s dopravnými zápchami.
Druhým pilierom jeho spokojnosti bola bezpečnosť, ktorú my Slováci považujeme za samozrejmý vzduch, ktorý dýchame. Autor príspevku však bez obalu priznáva, že pocit, že vám „nikto nestrčí nôž do chrbta“, preňho nebol banálnosťou. V porovnaní s predvojnovou i súčasnou Ukrajinou vníma Slovensko ako oázu pokoja.
Tento surový opis pocitu bezpečia nastavuje zrkadlo nášmu večnému frflaniu – študent zdôrazňuje, že schopnosť vrátiť sa večer domov bez strachu o život je civilizačný výdobytok, v ktorom Slovensko jednoznačne dominuje.
Kritika smerovaná aj k domovine
Keď prišla reč na vzdelanie, jeho kritika zasiahla skôr domovinu. Hoci slovenské školstvo má svoje chyby, v porovnaní s ukrajinským systémom, ktorý opísal ako „komunistické zaučovanie podľa kníh z 80. rokov“, išlo o výrazný upgrade. Štúdium chémie v Trnave a Bratislave mu otvorilo dvere k európskej vede, hoci si všimol, že aj u nás sa občas prejavuje „skostnatenosť“.
Fascinujúce je však jeho vnímanie prírody – kým ukrajinská je jeho srdcu bližšia, tú slovenskú chváli za systémovú ochranu. Na Slovensku podľa neho štát a ľudia dokážu národné parky brániť lepšie než na Ukrajine, kde kvitne pytliactvo.
A potom prichádza téma štátnej správy
Mrazivý zlom v jeho „recenzii“ prichádza s témou štátnej správy. To, čo zažil na cudzineckej polícii, označil za najväčší bordel, aký kedy videl. Rok trvajúce vybavovanie pobytu, nočné „lovy“ na termíny v rezervačnom systéme alebo nutnosť platiť podvodníkom za poradovník – to sú diagnózy systému, ktorý je k cudzincom vyslovene nepriateľský.
Jeho veta o tom, že na Slovensku je nereálne vybaviť si termín legálne a v normálnom čase, by mala strašiť každého úradníka. Ukazuje sa, že naša byrokracia nie je len pomalá, ale v očiach vzdelaných cudzincov priam nefunkčná.
Ako dopadlo hlavné mesto?
Bratislava v jeho očiach dopadla ako drahý a rozbitý test nervov. Hoci chápe „syndróm hlavného mesta“, nešetrí kritikou na špinavú hlavnú stanicu, rozbité cesty mimo centra a absurdné ceny. Porovnanie s Viedňou, kde sa podľa neho dá naobedovať za podobné peniaze ako v Bratislave, je pre nás bolestivo pravdivé.
Hlavné mesto vníma ako predraženú bublinu, kde je pre cudzinca takmer nemožné nájsť si férové bývanie a kde zdravotníctvo so štvormesačnými čakacími lehotami prehráva aj s vojnou zmietanou Ukrajinou a jej súkromnými klinikami.
Sociálna izolácia a mentálna únava sa prejavili v časti o slovenskej mentalite. Autor opisuje nekonečné a vyčerpávajúce diskusie, v ktorých musel Slovákom vysvetľovať, že Ukrajina nie je Rusko. Otázky typu „Však ste boli jeden štát, prečo bojujete?“ vníma ako ignorantské facky. Táto únava z vysvetľovania vlastnej identity podčiarkuje istú časť slovenskej spoločnosti, ktorá podlieha dezinformáciám alebo historickej nevedomosti. Hoci v začiatkoch vojny cítil obrovskú solidaritu, všíma si, že po rokoch záujem opadá a nastupuje apatia.
Ako to je podľa neho s kultúrou?
Kurióznym bodom jeho reflexie je kultúrna prázdnota. Slovensko označil za „gothless country“, teda krajinu bez poriadneho undergroundu a subkultúr. Pre mladého človeka je absencia nočného života – od nočných obchodov až po kluby pre stredne veľké kapely – dôkazom, že sa krajina „vypína príliš skoro“.
Hoci mu diskutujúci pod príspevkom oponovali, že stačí lepšie hľadať, jeho pocit nudy a kultúrneho oneskorenia oproti Kyjevu či Berlínu zostáva silným mementom pre každého, kto chce zo Slovenska urobiť modernú krajinu pre mladých.
Záver jeho slovenskej kapitoly je trpký: hoci by sa rád vrátil domov budovať vedu, zatiaľ zostáva v únii. Patriotizmus totiž nájom nezaplatí a PhD. štipendium na Ukrajine označil za „hovadinu“. Odchádza teda s mixom vďaky za bezpečie a hnevu na úrady.
Jeho príbeh je zrkadlom pre nás všetkých: Slovensko je krajina, kde sa dá žiť krásne a bezpečne, ak nám štát práve nehádže polená pod nohy.
