Ukrajinka žijúca na Slovensku: Mám pocit, že Ukrajinu idú predať a bez jej účasti rozhodnú o osude krajiny. Veľmi ma to znepokojuje

Dnes, 24. februára, sú to už tri roky, čo sa Ukrajina bráni voči agresorovi – Rusku. Mnohí Ukrajinci našli útočisko na Slovensku, medzi nimi je aj 23-ročná Angelika.

S Angelikou sme sa rozprávali o tom, čo ju priviedlo na Slovensko, ako sa tu cíti, aké správanie zažíva zo strany Slovákov, ale aj o tom, ako reaguje na súčasnú spoločensko-politickú situáciu u nás i v zahraničí.

Čo ťa priviedlo na Slovensko a ako dlho tu už žiješ? Čomu sa venuješ?

Žijem na Slovensku asi šesť rokov aj s prestávkami. Najprv som sem prišla v 17 rokoch kvôli štúdiu a po dvoch rokoch som sa presťahovala do Bratislavy. Neskôr som chcela skúsiť život v Kyjeve, kde som žila pár mesiacov. Avšak, keď začala vojna, vrátila som sa späť na Slovensko a žijem tu už od začiatku vojny na Ukrajine. Venujem sa budovaniu svojho profilu na Instagrame, ale pracujem aj na vlastnej značke a produkte pre ženy, keďže ma baví anatómia, prešla som si masérskym kurzom, takže mám toho v pláne ešte veľa.

Aké boli tvoje prvé dojmy zo Slovenska a ako sa časom zmenili?

Moje prvé dojmy, keď som sem prišla študovať, boli také, že vtedy pre nás – ľudí zo zahraničia – sa Slovensko považovalo za jednu z najbezpečnejších krajín. Veľmi som sa tešila a aj moji rodičia sa tešili, že je to bezpečné a pokojné u vás. Prvé obdobie som bývala v Ružomberku, tam to je veľmi pokojné, maximálne tak uvidíš nejakého medveďa na ulici. (smiech)

Časom sa to podľa mňa zmenilo kvôli dosť agresívnej politike a štvaniu ľudí proti sebe. Nenúti ma to však odísť zo Slovenska, pretože ho mám veľmi rada, ale dúfam, že časom sa to upokojí. Jedine ma to ovplyvňuje tak, že keď sa ja a moje kamarátky zoznamujeme s niekým novým v meste alebo ideme taxíkom, tak väčšinou povieme, že sme z Bratislavy. Nejde o to, že by sme sa hanbili, odkiaľ sme, ale radšej to nepovieme, pretože nevieme, čo je to za človeka a aký má názor na celú situáciu a Ukrajincov. Chceme tak predísť konfliktu a nepríjemným komentárom, pretože najviac nepríjemných komentárov dostávame práve od taxikárov.

Ako hodnotíš postoj Slovákov k Ukrajincom a ich ochotu pomáhať?

Postoj Slovákov k Ukrajincom hodnotím pozitívne, pretože v mojom okolí každý Slovák vníma danú situáciu, tak ako má, považuje Rusko za agresora. Absolútne rozumejú tomu, čo sa deje, a majú kritické myslenie. Moji kamaráti a ľudia v mojom okolí sú zlatí, ochotní ľudia.

Ak sa ale bavíme o ľuďoch, ktorí veria dezinformáciám a šíria ich, provokujú a urážajú, tak takých ľudí stretávam len na internete. A keďže som na Slovensku asi najznámejšia Ukrajinka na Instagrame, tak väčšina negativity sa zhrnie na moju hlavu. Podľa mňa je to dosť taký marazmus, pretože často dostávam správy typu, ako mal niekto nejaké zlé skúsenosti s Ukrajincom, a podľa toho hodnotia nás všetkých. Nechápem to, pretože na Slovensku žijem už dlhšie a aj ja mám dobré aj zlé skúsenosti so Slovákmi, ale nikdy mi nenapadlo hodnotiť všetkých Slovákov negatívne.

Mala som aj takú skúsenosť so Slovákom, ktorý ma chcel znásilniť, keď som išla domov, našťastie som od neho stihla utiecť, ale nikdy som kvôli tomu nenadávala na Slovákov. Prečo si ľudia myslia, že keď je jeden taký, tak potom všetci?

Aké najväčšie výzvy si musela na Slovensku prekonať?

Asi najväčšou výzvou bolo postaviť sa na vlastné nohy, pretože som sem prišla v 17 rokoch a mojím cieľom bolo dospieť a pokúsiť sa nájsť to, čomu sa chcem venovať, a zlepšovať sa v tom. Ak by si niekto myslel, že pre mňa bude výzvou psychický nátlak, tak nie, viem sa od toho odosobniť a nebrať si to k srdcu. Na začiatku vojny bolo toho tlaku pomerne dosť a bola to väčšia skúška, pretože som nedokázala spracovávať toľko informácií a vyhrážok od ľudí naraz.

Pamätám si, že mi vtedy niekto napísal, že mi želá, aby na môj dom spadla raketa, a podobne. Vtedy to bolo náročné, keďže som to v prvé dni zažívala na vlastnej koži, počula sirény, bola v šoku a prichádzali mi takéto správy. Dnes to ale beriem inak a viem viac pracovať s takýmito informáciami a analyzovať ich. Viac som začala chápať to, že nie všetko musím brať vážne.

Čelila si už na Slovensku diskriminácii alebo nevhodným komentárom? Ako sa to prejavovalo?

Ako som už spomínala, tak áno a veľmi často. Väčšinou na internete. Keby som mala spraviť rebríček, tak na prvom mieste by bol internet, na druhom taxikári a na treťom mieste obyčajní ľudia. Napríklad som stála na autobusovej zastávke aj s kamarátkou, rozprávali sme sa po ukrajinsky a počuli sme, ako taká staršia skupina ľudí vedľa nás začala nahlas nadávať na Ukrajincov. Hovorili, že Ukrajinky chodia na Slovensko len kvôli tomu, aby sa vydali za Slováka, porodili mu päť detí a získali slovenské občianstvo a peniaze. Prišlo nám to veľmi vtipné, keďže máme 23 rokov a obe s kamarátkou sa snažíme podnikať.

Čo sa týka taxikárov, väčšinou ide o starších mužov, ktorí nám hovoria, že Ukrajina by sa mala vzdať, odovzdať územia, že je to len hra, a podobne. Vždy, keď to počujem, tak rozmýšľam, či mám niečo povedať, alebo mám ostať ticho. Je to muž, neviem, či je psychicky v poriadku a či ma nezavezie potom niekam do lesa. Samozrejme, uráža ma to, urážajú moju krajinu, národnosť, to, čo sa aktuálne deje, ale pre svoju bezpečnosť radšej zostanem ticho.

Sleduješ politiku? Ako vnímaš súčasnú situáciu na Slovensku a napríklad postoj našej vlády voči Ukrajine či návštevu Moskvy slovenským premiérom aj inými poslancami?

Sledujem politiku a nielen slovenskú. Veľmi ma rozčuľuje a som až šokovaná z vyjadrení amerického prezidenta. Nikdy som si nemyslela, že bude normálne zverejňovať klamstvá a dezinformácie, že bude v poriadku psychicky manipulovať ľuďmi. Príde mi to tak, že Ukrajinu idú len tak predať a bez jej účasti sa bude rozhodovať o jej osude. Veľmi ma to znepokojuje. Tiež šíria klamstvá, že za Zelenského by hlasovali len 4 percentá ľudí, a zdieľajú nejaké falošné prieskumy. Nepáči sa mi, že celá zahraničná politika začína teraz takto fungovať.

Čo sa týka Slovenska, povedala by som, že som skôr len taký pozorovateľ. Sledujem, ako sa to tu vyvíja, a veľmi fandím Slovákom, čo sa protestov za demokraciu týka, pretože za to bojujú aj Ukrajinci. Je dobré uvedomiť si hodnotu demokracie a slobody slova. Čo sa mi však nepáči, je, ako politici štvú ľudí proti sebe. Popísala by som celú situáciu asi obrázkom, ktorý som videla na internete.

Za stolom sedia traja ľudia – na čele stoja je politik, po pravej strane je obyčajný občan a po ľavej migrant. Politik má pred sebou celú misku cukríkov, občan má len jeden cukrík a migrant žiadny. Politik hovorí občanovi, aby si dával pozor na ten cukrík, pretože mu ho chce ten migrant ukradnúť. Veľmi veľa ľudí uverí tomu, čo uvidia ako prvé na internete. Nedokážu analyzovať a preverovať si informácie. Mrzí ma, že sa tu tak darí dezinformáciám.

Posledný februárový týždeň (24. februára) to budú presne tri roky, čo sa Ukrajina bráni voči agresorovi – Rusku. Čo si prežívala pred troma rokmi a čo prežívaš dnes s odstupom času?

Pocity sú úplne iné. Na začiatku to bol strach, stres a veľké želanie pomôcť a niečo urobiť, je v tebe mnoho adrenalínu. Podľa mňa ľudia vtedy viac spolu držali a pomáhali si. Teraz to tak utíchlo a ľudia majú už rôzne názory na danú situáciu.

Dnes je mojím jediným želaním, aby riešenie, s ktorým prídu pre ukončenie vojny, v žiadnom prípade nebolo znehodnocujúce voči našim vojakom, ktorí už tri roku bojujú. Chcem, aby neznehodnotili toľko práce a životov. Ukrajina aj dnes stojí kvôli obyčajným ľuďom, a nie politikom. Pre mňa bude prehra, ak mierová dohoda bude vyzerať tak, že zaberú územia, ktoré podľa zákona patria nám. Pociťujem však, že tento scenár je dosť možný. Rusko sa nezastaví, nestačia mu len východné územia, potrebuje si zobrať celú Ukrajinu.

Teraz zažíva tlaky aj náš prezident kvôli tomu, že neorganizuje voľby, pričom zákonom je to zakázané (keďže krajina je vo vojnovom stave). Chcú ho podľa mňa vytlačiť, pretože neposlúcha tak, ako by niektorí zahraniční politici chceli.

Máš rodinu ešte na Ukrajine? Ako často navštevuješ svoj domov?

Áno, mám tam celú rodinu – mama, otec a sestra. Bývajú v Ivano-Frankivsku, kde to nie je až také hrozné ako v Kyjeve alebo vo východnejších častiach krajiny. Navštevujem ich približne raz za pol roka a tiež ma aj oni navštevujú – mama so sestrou.

Čo ti najviac chýba z Ukrajiny a čo, naopak, oceňuješ na Slovensku?

Z Ukrajiny mi chýba digitalizácia dokladov. Na Ukrajine sa dá všetko vybaviť elektronicky. Máme na to špeciálnu aplikáciu a počula som, že aj na Slovensku sa už na tom pracuje. Na Slovensku oceňujem asi to, že je tu menej korupcie. Myslím si, že je všade, ale vidím, že Slovensko rozkvitá, teda hlavne Bratislava, keďže tu žijem. Bývam tu šesť rokov a vidím za tú dobu obrovský pokrok. Je to tu pekné a mám pocit, že žijem v modernom, európskom meste.

Plánuješ na Slovensku zostať dlhodobo, alebo sa chceš raz vrátiť späť na Ukrajinu?

Plánujem určite ostať v Európe, neplánujem sa usadiť na Ukrajine. Jednoducho, vidím seba v Európskej únii, neviem, či to bude trvalo na Slovensku. Zatiaľ som tu, v budúcnosti to môže byť aj Česko, Rakúsko či Španielsko. Slovensko mám však rada, a aj keď som istý čas žila v Kyjeve, chýbalo mi. Myslím si, že aj keď sa raz presťahujem niekam inam, na Slovensko budem myslieť vždy.