Obrovská vlna nešťastia a utrpenia, ktoré spôsobil ruský vpád na Ukrajinu, postihla tisíce ľudí a rovnako aj zvierat. Ako píše web Dumskaja, aj niektoré veľmi smutné príbehy môžu dospieť k šťastnému koncu.
Útek z pekla
Zhruba pred rokom sa istá Alena Kukuruzka z Odesy presťahovala do okolia Kyjeva. Netušiac, čo prinesie budúcnosť, si za svoj nový domov vybrala obec Buča, ktorá je dnes synonymom odporných zločinov putinovskej agresie.
Po vypuknutí bojov 24. februára zostala Alena úplne ako paralyzovaná. Za zvukov výbuchov iba bezradne sedela na posteli a nevedela, čo ďalej. Našťastie, jej manžel si zachoval chladnú hlavu a presvedčil ju, aby s minimom vecí a s malým synom spoločne okamžite ušli do Žitomiru.
Väzeň vo vlastnom dome
Muž mal v pláne následne sa sám sa vrátiť, zobrať so sebou kocúra Maxa a nejaké ďalšie veci. Susedia a blízki však manželom zasielali hrozivé správy o tom, že mesto čelí ostreľovaniu a v uliciach sa objavujú okupační vojaci. Hneď bolo jasné, že plán na evakuáciu kocúra sa zrútil.
Zo správ, ktoré manželom posielali obyvatelia zostávajúci v Buči, sa dozvedeli, že do ich domu sa nasťahovali Rusi. Pred domom bol zaparkovaný obrnený transportér a vojaci v záhrade vyhĺbili zákopy. Niekto z obyvateľov zahliadol Maxa na ulici, takže aspoň prvé dni po invázii kocúr stále žil.
Spúšť a chaos
Na konci marca ruskí okupanti opustili Kyjevskú oblasť a utečenci z Buče sa konečne mohli vrátiť domov. Celý svet sa stal svedkom ohavných zločinov a deštrukcie, ktorej sa cudzie vojská dopustili. Skaza neobišla ani domov Maxa a jeho rodiny.
Interiér bol úplne zdemolovaný, nábytok poškodený. Steny Rusi popísali vulgárnymi nápismi a mnoho vecí ukradli. Ženista dokonca našiel v detskej izbe pascu s granátom, ktorú pred odchodom okupanti nastražili. Alene však vŕtala v hlave jedna otázka – kde je Max? Žije vôbec?
Žena podľa vlastných slov dúfala, že kocúra evakuovali obetaví dobrovoľníci, ktorí z ohrozených oblastí zachraňovali opustené zvieratá. Takmer 40 dní Alena nevedela, kde sa jej milovaný ryšavý parťák nachádza.
Pomoc zo zahraničia
Jedného dňa ju však prekvapil telefonát z neznámeho čísla. Po zodvihnutí sa ozval hlas mladej ženy z Bieloruska: neznáma cudzinka tvrdila, že kocúr je u nej a majiteľku bola schopná kontaktovať vďaka QR kódu, ktorý mal Max na obojku. Bieloruska dokonca poslala fotku zvieraťa.
Z rozhovoru vyplynulo, že pri ústupe smerom do Bieloruska so sebou Rusi zobrali Maxa. Kocúr sa asi 300 kilometrov viezol v obrnenom transportéri, až kým v okolí bieloruského mesta Gomeľ neušiel a neprikmotril sa k miestnym obyvateľom.
Výborná správa! Kocúr žije! Čo ďalej?
Dobrovoľníci, v ktorých pomoc Alena dúfala, skutočne pomohli. Tí v Bielorusku Maxa očipovali a vybavili mu veterinárny pas, aby mohol opustiť krajinu. Na hranici ho odovzdali Poliakom a tí sa zasa postarali o to, aby sa dostal do Česka, ktoré Alene a jej rodine poskytlo útočisko.
Ryšavý krásavec Max sa teda kvôli vojne stal väzňom, vojnovou korisťou a aj cestovateľom, ktorý prekonal tisíce kilometrov a tri hraničné priechody.
