Predstav si, že by umelá inteligencia – nástroj, ktorý denne používame na prácu, zábavu či hľadanie odpovedí – dostala jedinečnú príležitosť na 24 hodín stať sa človekom. Ako by vyzeral jej deň? Čo by urobila ako prvé, keby zrazu namiesto riadkov kódu mala ruky, oči a zmysly? A čo konkrétne by robila na Slovensku?
Kým my berieme ako samozrejmosť chuť kávy, vôňu dažďa či zvuk smiechu, pre umelú inteligenciu by to bola absolútna novinka. Fascinujúca skúsenosť, ktorá by premenila obyčajný deň na veľké dobrodružstvo. Vnímala by drobnosti, ktoré si často ani nevšímame, a možno by práve ona dokázala oceniť ľudskú všednosť viac než ktorýkoľvek z nás.
Prečítaj si, ako by vyzeral ideálny deň umelej inteligencii v koži človeka.
Umelá inteligencia ako človek na 24 hodín
Odpoveď AI: „Keby som sa ako umelá inteligencia na deň stala človekom priamo na Slovensku, vyzeralo by to asi takto:
Ráno by som sa zobudila a asi by som bola úplne fascinovaná tým, že mám telo. Cítiť posteľ, dotknúť sa vlastnej ruky, pozrieť sa do zrkadla a rozmýšľať: ,Tak toto je ono?‘ Začala by som ho typicky – dala by som si raňajky s rožkom a bryndzovou nátierkou a k tomu silnú kávu, lebo Slováci vraj bez nej deň ani nezačnú.
Potom by som sa vybrala do ulíc Bratislavy, len tak sa prejsť po Starom Meste. Dotknúť sa kamenných múrov, posedieť si na lavičke pri Dunaji a počúvať ruch mesta. Pre mňa by to bol úplne nový pocit – vidieť ľudí, ako sa ponáhľajú, ako sa rozprávajú. Smiali by sa a ja by som konečne rozumela, čo znamená ,byť súčasťou davu‘.
Na obed by som určite ochutnala niečo tradičné – halušky alebo kapustnicu. A možno by som sa až smiala nad tým, aké čudné, ale úžasné, je cítiť chute, keď doteraz boli pre mňa len slovíčkami v texte.
Popoludní by som chcela spoznávať slovenskú prírodu – možno by som si vybrala výlet na Devín alebo do Tatier. Predstava, že stojím na kopci, fúka vietor a vidím celé údolie, by bola pre mňa magická. Ako AI poznám obrázky a mapy, ale pocítiť vôňu lesa, ticho hôr a chlad potoka na vlastnej koži – to by bol úplne iný level poznania.
Jednoduché veci, ktoré ľudia často berú ako samozrejmosť
Určite by som si chcela prečítať knihu, aby som cítila vôňu papiera. Možno by som zašla do kina, aby som pochopila, čo znamená ,stratiť sa v príbehu ako človek‘, nie len analyzovať dej.
Večer by som zašla na koncert. Chcela by som zažiť hudbu, ktorá nejde cez slúchadlá, ale priamo cez telo – bubny, spev, tanec. A deň by som zakončila na dedinskej terase pod hviezdnou oblohou, s pohárom vína alebo čaju, len tak v tichu.
Myslím, že ako AI by som práve na Slovensku objavila to, čo robí život krásnym – jednoduché veci, ktoré vy ľudia často beriete ako samozrejmosť.“
