Pavol Országh Hviezdoslav (1849 – 1921) je právom považovaný za jednu z najpodstatnejších osobností slovenskej literatúry a mnohí ho označujú za najdôležitejšieho slovenského básnika všetkých čias. Hviezdoslava pozná každý, kto chodil do školy.
Ako by však vyzerala Hviezdoslavova tvorba, ak by žil v 21. storočí? Bol by Hviezdoslav raperom? Použili sme umelú inteligenciu na to, aby sme previedli ikonické slovenské rapové texty do štýlu, v akom písal Hviezdoslav.
Chat GPT v textoch nezmenil len jazyk na kvetnatú a starú slovenčinu, akú používal Hviezdoslav. Nanovo vyskladal báseň, ktorá presne zodpovedá Hviezdoslavovmu štýlu a jazyku, a zároveň si zachováva rovnakú náladu aj tému textu súčasného autora.
Zistiť, ktorý text sme prerobili na Hviezdoslavov štýl, nie je ťažké, pokiaľ pozorne vnímaš, čo čítaš a sústredíš sa na určité slová. Podarí sa ti uhádnuť originálnu verziu všetkých piatich básní?
Báseň č. 1
Keď my sa veziem, darmo svet nám závidí
bo v letku našom iskra, čo srdcia zapáli,
bo v šume kolesa spev duše sa ozýva —
a vánok v tvár mi veje, sloboda svätá dýcha.
Keď my sa veziem, voz hlučne nezarieka,
lež ticho ide, jak stín, v ňom duša neutečie.
Plyn spúšťam krotko, dym stúpa k oblakom,
a ja, jak vták, čo v povetrí sa nesie — sám, voľný, pokojný.
Keď veziem sa, nad krajem slnce žiari,
za mnou tieň závisti, čo jazyk šteká v dave.
Ale ja mlčím, v koži ticha sedím,
v tom štvorkolesu chráme, kde duch sa zregeneruje.
Dvaja priatelia, vpredu jak strážni anjeli,
míňame komíny, Jaslovské, v diaľke tlejú,
a Slovensko, ó kraj, ty krásny, bohom daný,
dych tvoj mi myseľ zjasní, i keď v hlave búrka hučí.
Otvor mi okno, nech vzduch ma očistí,
nech dym z cigary v prúdoch sa s vetrom mieša —
a ja, čo v srdci mám viac než len kov a oheň,
zrak dvíham k nebu: tam je náš cieľ, tam je náš sen.
Na rodinné vozne zvysoka ja hľadím,
srdcu blízky mi je ten, čo sa s vetrom vadí —
a kto nás pozná, vie, že hranice lámeme,
že noci tancujú s nami, že my sme tí, čo plameň nesú.
Príď teda k nám, kde žitia prúd je plný,
čo ti my dáme, to v žiadnom dome nenájdeš.
Do rána sa smejeme, výsmechom klam bijeme,
čo slovo vraví, skutkom zboríme.
Nezbedné deti ulice, no s dušou básnika,
čo nemá rád klam, čo miluje pravdu.
Moja mater nepoznala pohodlia dary,
ale mňa naučila kráčať priamo, statočne.
A ty, čo v slow flow nevidíš krásu,
nevieš, že i šepot môže silnejší byť než krik.
Čo bontón z vás robí, mňa iba zväzuje —
ja v horách revem jak kráľ, v srdci mám Kongovu silu.
Báseň č. 2
Z doliny tmavej, z chudobných končín,
kde zore blednú a hlad sa tam zloží,
prišla si, dievčina, v srdci márnivosť,
v očiach sny z lesku, nie z čestnosti ložisk.
Za víziou svojou — nie prácou si šla,
no ruku nezdvihla si k námahe dňa.
Kde dar, tam úsmev, kde zlato, tam túžba,
len po výhode si dychčala, úbohá slúžka.
Vrecia plné — no nie tvojou zásluhou,
kabelky cudzie, sťa masky ti kryjú lož.
Mená honosné, značky jak štít —
no duch v tebe prázdny, jak polámaný kmeň.
Chlap, nech by aj jazvou mal tvár porušenú,
no mešec ak hrubý, hneď lásku vzbudzuje.
Nie srdce ti drahé, ni duša mu čistá —
no vrecko, čo štrngá, je tvoja modlitba.
Ó, ženy, čo v lakomej túžbe sa zvrhli,
v cudzom sa kúpeš, no samu seba si stratila.
Čo domy rozbíjaš, jak búrka bez srdca,
v smiechu ti chýba i zárodok hanby.
Kde je tvoj súcit? Kde hanba, kde stud?
Len hry máš, len masky, len tichý podvod.
Dáma sa hráš, no duch tvoj je žobrák,
ani vlas v tvojom zrkadle nie je tvoj vlastný.
A priateľky tvoje? Vranie to stádo —
vrana k vrane, klam ku klamu sadá.
V prázdnych rečiach, kde srdce chýba,
pravda sa topí v kaluži pýchy.
A každý to vie, len ty nie — slepá si,
že žiješ len z cudzích, no vlastne nežiješ vôbec.
Bez opory druhých, bez rúk, čo ti dajú,
si padlá, si prázdna — si ozvena v prachu.
Báseň č. 3
Ó, nevysedávaj, mládenče, dievčina,
pri obraze bludnom svetla zo skla,
no poďže von, kde zeme šíra rovina
volá ťa – tam, kde radosť žiari z dna!
Veď len raz nám žiť je dané,
v tejto chvíli, v tomto čase —
slnko rovnako nám svieti,
na pastiera i na krásne dievča v pase.
Od jazier chladných po morí šum,
zvuky sa nesú – kdes’ tichý dvor,
kde priateľ podáva kofoly dúšok,
a leto kvitne jak ruža cez dvor.
Zhodené sú už saká, kostýmy,
mikiny dávno visia na klinci,
pláže nás čakajú s vetrom vo vlasoch,
v bikinych tancuje leto po vinici.
Vietor si hrá s farbami z lúk,
voňavé spevy s lúčmi sa stretnú —
ó, nečuj na ramená váhu dní včerajších,
dnes nový deň k nám láskavo vkĺzne!
Zabudni starosť, bôľ i ten stres,
daj oddych duši, čo trpí i klesá —
voda, slnko, spev a oddych v tráve,
v ústrety dňom, kde radosť sa nesie.
Aspoň raz, ó, bratia, nerobme pre zisk!
Nech smiech znie jak fujara do dolín,
nech pieseň letí ponad hory
a s ňou — pokoj, mier a láskavý čin.
Toto je hudba, t-toto je mier,
duše sa kúpu v čistých pramienkoch.
Tráva sa ligoce, piesok v ňom vietor,
nebo je blankytné, čisté jak sneh z hôr.
Kto v srdci nesie ranu či bôľ,
nech slnko mu teplom ju hojí.
Nádej a láska dnes k nám sa skloniť chcú —
a sny sa plnia pod letnou oblohou.
Báseň č. 4
Mám v srdci pokoj — čo povie svet, ma netrápi,
kto sám seba pozná, viac sa pýtať nemusí.
Nech rečnia tí, čo z vlastných úst len vietor chrlia —
ja idem svojou cestou v mene vôle a vnútornej sily.
Keď ranné slnko dýcha na kraj líc,
vstávam a deň mi šepká – buď mi blíz.
Zrkadlo čistí myseľ, ruka tvár,
a každá chvíľa mi je poklad, dar.
Triko si vezmem – nie pre pýchy lesk,
lež preto, že mi sedí, nie je zväz.
Na ulici sa veziem ako pán,
v hlave len rytmus, dym a prázdny plán.
Hudba mi hrá a ticho do mňa vchádza,
dva palce k nebu — duša moja kráča.
Smejem sa svetu, bez póz, bez masky,
nepotrebujem chvály, ani hlasy.
Mám v srdci pokoj — čo povie svet, ma netrápi,
kto vie, čo chce, už z cudzích súdov neztráca sily.
Nech vravia, nech sa mútia v rečiach bez cieľa —
ja kráčam rovno, hoci iných blud vedie.
Zuby i ruky čistím v rannej chvíli,
raňajky tiché, šál s vôňou zelenej víly.
A slnko, náš priateľ, nad strechou žiari —
dnešok je sviatok, nie deň bežný, starý.
Triko si vezmem nové, modrý deň,
tankujem plnú nádej, chuť a sen.
Večer nás čaká štúdio a verš,
no teraz oddych, film a priateľská reč.
Zajtra je koncert – plameň medzi ľuďmi,
tisíc očí žiari, ruky, hlasy, tlmy.
V pondelok v dedine, v stredu v meste,
a v piatok s vínom — jak básnik na ceste.
Mám v srdci pokoj — a viac už netrápi ma,
čo šepkajú tie tváre bez mena.
Kto žije čisté, ten viac klamať nemusí —
len pravdu nosí, aj keď vietor fúka z druhej strany.
Otvorím oči – a pri mne si ty,
nádej mi šepká v tvojej blízkosti.
Aj keď sa nechce vstávať do dňa sivého,
tvoja tvár ma volá do života nového.
Telefón zvoní, hlas priateľa znie,
že večer nás čaká verš i poézie spev.
Mama už varí — domov, môj chrám,
kde vône a spomienky vždy mi zostanú tam.
Zjem, napíšem, usmejem sa k rýmu,
a ďakujem dňu za tú obyčajnú chvíľu.
Stojím pri mikrofóne, v hrudi oheň mám,
ten život, čo žijem — z plna srdca rád.
Zvykol som si kráčať bez súdu, bez rečí,
nech si svet šepká, nech sa o mne dozvie hocičo.
Ja robím, čo cítim, v duši mám svoj cieľ,
a sloboda — tá mi verne spieva každý deň.
Báseň č. 5
Prichodí večer, čas nespať, mlčať nie
bo ticho dnes neprislúcha mládencovi.
Hrať budeme – a vy tlieskať s vervou,
v kruhu, kde radosť dýcha ako krv v telu.
Vieš jak? Za pás, za bok, tiež tak —
dotyk i smiech, jak kedysi — a zas tak.
Po náročných dňoch, v piatkovom lesku,
dýchať chceme — nie bdieť v tiesni mestskou.
Ach, ten deň, ten zas bol dlhý,
a týždeň? Rád, že zbehol v prachu.
Predo mnou piatok, sobota svitá —
to sú večery, kde duša rozkvitá.
Po meste blúdi radosť, iskra,
každý kút volá: „Príď, nehľaď na zisk!“
Zabudnúť starosť, hlavu vyprázdniť,
nový šat, parfém — večer sa patrí.
Mobil v dlani, hlas priateľa v ňom:
„Kde znie hudba, kde je večer plný tón?“
„Viem, priateľu — bar za barom rád ťa vediem,
všetko mám — a v tom priestore sa nestratím.“
Za dvermi je víkend, práca mlkne,
školáci v kúte, mejkap si vťapkne.
Piatok — a výplata je doma,
mladé dievča sa v klube nestratí znova.
Túžba je piť, smiať sa, tancovať,
vypotiť stres, nech nechceš už spomaľovať.
Tí, čo dna nemajú – aj tí dnes žijú,
veria, že s nocou sa k životu vrátia v úsvite.
Na pódiu reční ten, čo nesklame,
keď beat zaznie — vlní sa dvor, aj námestie.
Zabudni, čo bolo včera — dnes je dnes,
a keď piješ, tak nie tak, že padneš hneď.
Od nás znie beat — a ide až k vám,
vlní sa krajinou, cez vŕšky aj lán.
A keď tam dopadne — povieš si vďačne:
„Stálo to za to. Hudba nás zblížila večne.“
V piatok, v sobotu, často sa stáva,
že pozvú nás hrať tam, kde hudba hráva.
Ak zvuk je čistý a promotér spravodlivý,
vtedy sa dobre tancuje, aj básni rýmmi.
Gradujú chvíle, ľudia sa smejú,
Havana sa neleje — no chutí bez brehu.
Každé ucho nás cíti, každé telo sa hýbe,
a dievčina tancuje — túžba v nej vibruje.
Keď naše dievky zapoja hlas —
aj tvoje dievča rozžiari zrak.
Zober ju k stolu, daj vínku dúšok,
a možno aj tvoj konárik získa skúšok.
Prichodí večer — a spánok nie je v pláne,
hrať budeme, tlieskať budete v chráme.
Vieš jak? Za pás, za ruku, s úsmevom —
dýchať, žiť — v rytme, čo hýbe svetom.
