Život v cudzej krajine vie byť dobrodružný, ale aj poriadne náročný. Svoje o tom vedia aj ľudia, ktorí si za svoj druhý domov vybrali Slovensko. Ich skúsenosti sme zozbierali v facebookovej skupine Foreigners in Bratislava, ktorá má viac ako 87-tisíc členov z rôznych kútov sveta. Cudzinci inej farby pleti sa v nej v nedávnom príspevku otvorene podelili o to, ako ich našinci vnímajú. Výsledkom je pestrý obraz krajiny, ktorá dokáže prekvapiť pohostinnosťou, no občas aj tvrdosťou.
Každodenné situácie, ktoré bolia
Niektoré príbehy pôsobia na prvý pohľad banálne. Obyčajná cesta autobusom či nákup potravín sa však dokáže zmeniť na nepríjemný zážitok. Jeden z diskutujúcich opísal svoju skúsenosť bez prikrášlenia: „Nastúpil som do autobusu a šofér ma odbil tým, že jeho autobus na mojej zastávke nestojí. Podľa aplikácie tam ale stáť mal. V potravinách som si zabudol odvážiť zeleninu a ľudia za mnou v rade mi začali nadávať do primitívnych Aziatov a hlupákov. V reštaurácii som zase čakal 15 minút na stôl, pretože čašníčka najprv usádzala domácich.“
Takéto situácie podľa viacerých cudzincov nie sú úplne výnimočné. Najviac ich prekvapuje rýchlosť, s akou sa drobný omyl zmení na slovný útok. Jazyková bariéra pritom často zohráva veľkú rolu. Ak človek nerozumie, čo sa od neho očakáva, môže sa ľahko dostať do konfliktu.
Zaujímavé však je, že skúsenosti nie sú jednoznačné. Jeden z prispievateľov priznal niečo, čo by mnohí možno nečakali: „Úprimne, s jedinými prejavmi rasizmu som sa stretol od Ukrajincov, ktorí žijú na Slovensku. Slováci boli, naopak, vždy milo prekvapení, že som sa rozhodol pre život v ich krajine.“ Aj to ukazuje, že realita je komplikovanejšia než jednoduché nálepky.
Bratislava ako špecifický prípad
Viaceré komentáre sa zhodujú v jednom – hlavné mesto má svoju vlastnú dynamiku. Nie každý ju však vníma pozitívne. Jeden z cudzincov to zhrnul pomerne priamo: Slováci podľa neho nie sú rasisti, no Bratislavčania zvyknú pôsobiť nepriateľsky. Dodáva, že negatívne reakcie nesmerujú len voči cudzincom, ale aj voči ľuďom z iných častí Slovenska.
Najväčším problémom býva komunikácia. Mnohí miestni odmietajú prejsť do angličtiny, aj keď je zrejmé, že druhá strana slovenčine nerozumie. Niektorí dokonca odpovedajú po slovensky aj na otázky položené v angličtine. Pre cudzincov to vytvára pocit odstupu a neochoty pomôcť.
Na druhej strane sa nájdu aj úplne opačné skúsenosti. Jeden z respondentov žije na Slovensku už päť rokov a priznáva, že jeho slovenčina je stále len základná. Napriek tomu hodnotí ľudí pozitívne: „Sú hanbliví a stoickí, ale majú veľké srdcia.“
Mení sa Slovensko?
Zaujímavý fenomén, ktorý sa v diskusii opakoval, je zízanie. Jedna z cudzinek uviedla, že sa s rasizmom priamo nestretla, no pozornosť okolia cíti prakticky neustále. Ľudia sa podľa nej často dívajú dlhšie, než by sa patrilo. „Ešte sa mi nestalo, že by som vyšla z domu, a nikto by sa na mňa pár sekúnd neostal pozerať,“ napísala. Táto skúsenosť však nemá len negatívny rozmer. Rovnaká žena dodáva, že ju často niekto osloví, usmeje sa na ňu alebo jej dá kompliment.
Niektorí cudzinci vnímajú vývoj v čase. Jeden z nich poznamenal, že situácia dnes je lepšia než pred desiatimi rokmi. Podľa neho to súvisí s tým, že Slováci viac cestujú a stretávajú sa s rôznymi kultúrami. Aj ostatné komentáre naznačujú, že krajina sa postupne otvára. Stále však existujú momenty, ktoré dokážu človeka zaskočiť alebo odradiť. Kombinácia srdečnosti a uzavretosti vytvára špecifickú atmosféru, na ktorú si musí každý zvyknúť po svojom.
Výsledný obraz teda nie je čiernobiely. Slovensko vie byť príjemným miestom na život, no zároveň kladie cudzincom určité výzvy. A práve tieto kontrasty robia z ich príbehov niečo, čo stojí za pozornosť.
