Mrazivý román Boh múch od Williama Goldinga, ktorý prvýkrát vyšiel v roku 1954, iste poznáš aj ty (napokon, je dostupný aj v slovenskom jazyku). Ak si ho aj priamo nečítal, určite si sa s ním stretol aspoň v škole na hodinách literatúry. Goldingovo dielo rozpráva o skupine malých chlapcov, ktorí sú uprostred vojnového konfliktu evakuovaní do bezpečia. Počas letu ale stroskotajú na opustenom ostrove.
Vedia, že musia spojiť sily a pokúsiť sa prežiť. Najprv sa im to aj celkom darí, vytvoria si jasné pravidlá a akúsi formu spoločenského zriadenia. Lenže postupom času sa ich hierarchia začne rozpadať, chlapci prepadajú barbarským rituálom, agresivite, a napokon sa neštítia tých najhorších činov, vrátane vraždy. Román brilantne odkryl temnú podstatu ľudskej povahy a dodnes je chválený ako desivý a naturalistický popis toho, čo sa stane, ak prestanú platiť základné civilizačné mantinely. Román bol aj trikrát sfilmovaný.
Možno ale nevieš, že podobný príbeh sa niekoľko rokov po vydaní Goldingovej knihy odohral aj v skutočnosti. V roku 1965 totiž šesť chlapcov stroskotalo na opustenom ostrove ʻAta. Niečo viac si o nich povieme práve v tomto článku.
Útek z každodennej nudy
V centre príbehu bolo šesť veľmi mladých chlapcov vo veku 13 až 17 rokov: Luke Veikoso, Fatai Latu, Sione Fataua, Tevita Siola’a, Kolo Fekitoa a Mano Totau. Všetci žili na ostrove Haʻafeva v štáte Tonga a boli študentmi katolíckej školy v meste Nuku‘alofa. Ich každodennosti dominovala hlavne jednotvárnosť, prísnosť a nuda. Chlapci mali pocit, že v ich životoch sa nič zaujímavé nedeje, že všetko je naplánované podľa jasných pravidiel.
Túžili po dobrodružstve, ale vedeli, že samé od seba k nim žiadne nepríde. Rozhodli sa teda ísť mu naproti. Naplánovali si, že loďou vyrazia na Fidži, prípadne až na Nový Zéland. Keďže ale nikto z nich loď nemal, rozhodli sa jednu proste ukradnúť rybárovi Tanielovi Uhilovi.
Dá sa povedať, že konali veľmi spontánne a ich plán nebol nijako zvlášť prepracovaný. Keď s loďou opúšťali Tongu, nemali so sebou žiadnu mapu ani kompas, nehovoriac už o poriadnych zásobách jedla a vody (mali len niekoľko banánov a kokosových orechov). Chlapcom sa ale bez upútania pozornosti podarilo vyraziť do vôd oceánu. Všetko prebiehalo hladko a oni boli radi, že konečne unikli z monotónnosti svojich životov.
V noci však nastali problémy. Počasie sa zhoršilo a vietor zosilnel. Chlapci netušili, ako ovládať loď, a to sa im vypomstilo. Vlny ju poškodili, vietor roztrhal plachtu a loď bola následne naslepo unášaná vlnami. Podľa neskorších výpovedí chlapcov sa takto bezcieľne plavili dlhých osem dní.
Potom si ale na obzore všimli (na svoju veľkú úľavu) malý ostrov ʻAta. Zásoby jedla a vody už nemali prakticky žiadne a kamaráti dúfali, že na ostrove sa im predsa len nejako podarí prežiť. Keďže loď sa nedala ovládať, museli k ostrovu doplávať vlastnými silami. Aby sa neutopili, použili kusy dreva z lode, ktoré ich držali na hladine.
Na ostrove
Preplaviť sa na ostrov im trvalo 36 hodín. Ostrov ʻAta je pomerne malý a neobývaný, hoci ešte koncom 19. storočia by sme na ňom našli asi 300 obyvateľov. Keď naň chlapci dorazili, boli vyčerpaní a dehydrovaní. Problém ale bol, že na ostrove nebol zdroj pitnej vody. Spočiatku boli teda odkázaní na lov drobných vtákov, nielen kvôli mäsu, ale aj kvôli krvi (bol to jediný spôsob, ako do tela dostať nejakú tekutinu).
Aj napriek tomu, že ich situácia vyzerala byť beznádejná, kamaráti sa odmietli vzdať. Šťastím v nešťastí v ich prípade bolo, že po troch mesiacoch objavili na vulkanickom kráteri pozostatky po ľuďoch, ktorí tu žili v 19. storočí. A práve to im výrazne uľahčilo každodenné prežívanie. Našli tam starú záhradu s banánovníkmi, ako aj nejaké nástroje, ktoré tam ľudia zanechali.
Prácu si dôkladne rozdelili. Vybraná dvojica sa striedala pri obrábaní záhrady, ďalší dvaja boli na stráži a pozorovali, či sa v blízkosti ostrova neobjaví loď, a poslední dvaja sa starali o zabezpečenie potravy. Chlapci začali zachytávať dažďovú vodu prostredníctvom dier v kmeňoch starých stromov, takže si zabezpečili prísun potrebných tekutín. Je ale pravdou, že počas letných mesiacov takmer nepršalo a oni museli často piť vtáčiu krv. Najstarší chlapci Sione a Tevita pôsobili ako velitelia celej skupiny.
Na ostrove sa živili lovom vtákov, rýb a divokých sliepok, ako aj banánmi, kokosovými orechmi či rôznymi rastlinami. Pravdaže, sem-tam medzi nimi nebola núdza o hádky a konflikty, ale po pár hodinách sa vždy udobrili. Vedeli totiž, že ak chcú mať nádej na prežitie, musia ťahať za jeden povraz. Deň vždy končili spievaním a modlitbou. Jeden z chlapcov, Kolo, dokonca z dreva, drôtov a kokosových orechov vyrobil malú gitaru, na ktorej zvykol ostatným hrávať, aby ich udržal v dobrej nálade.
Stroskotancom sa podarilo založiť aj oheň, ktorým sa snažili prilákať pozornosť okolo sa plaviacich lodí. Táto taktika však spočiatku neniesla žiadny úspech. Niekoľko lodí okolo ostrova skutočne prešlo, ale ohne na ostrove si posádka nevšimla.
Zachránení
Kamaráti sa dokonca snažili dostať sa z ostrova vlastnými silami a postavili si vlastnú plť, ale tá sa im rozpadla pri náraze na prvú vlnu. Zmenilo sa to až 11. septembra 1966. Rybárska loď austrálskeho kapitána Petera Warnera sa priplavila k ostrovu. Warner si totiž všimol podivné ohne, ako aj nezvyčajne ohorené časti zelene. Keď vstúpil na ostrov, neveril vlastným očiam.
Ako prvého uvidel mladého Tevita, úplne nahého, s vlasmi až po plecia. Povedal mu, že na ostrove žije ešte päť ďalších jeho kamarátov. Chlapci boli v dobrej fyzickej kondícii (počas pobytu na ostrove viditeľne zosilneli) a nemali žiadne zdravotné problémy. Teda až na Tevita, ktorý si niekedy počas pobytu na ʻAta zlomil nohu. Jeho kamaráti však boli schopní perfektne sa oňho postarať a noha sa mu zahojila.
Šiesti kamaráti boli konečne zachránení. Na ostrove ʻAta žili viac ako rok, konkrétne 15 mesiacov. Ich rodiny ich považovali za mŕtvych a dokonca im usporiadali aj pohreby (s výnimkou jedného chlapca, ktorého otec sa nechcel zmieriť s tým, že jeho syn je naozaj mŕtvy).
Návrat domov
Návrat chlapcov sa niesol v obrovskej radosti ich rodín, ale aj ostatných obyvateľov. Všetci považovali za zázrak, že sa malí stroskotanci našli. Kamaráti sa však z problémov ešte úplne nedostali. Zatkli ich totiž za krádež rybárskej lode a posadili za mreže.
V tomto momente sa ale do veci vložil Peter Warner a majiteľovi lode zaplatil škodu. Chlapci tak boli prepustení na slobodu. Doma ich so slzami v očiach privítali rodičia aj úplne cudzí ľudia. Na počesť ich návratu sa konala veľká oslava. Peter Warner bol vnímaný ako hrdina a dostalo sa mu vrelého poďakovania aj od samotného kráľa Tāufaʻāhau Tupoua IV. Chlapci neskôr poskytli viacero rozhovorov a niekoľkokrát sa na ostrov vrátili. Gitara, ktorú Kolo vyrobil, bola mnoho rokov v jeho vlastníctve.
https://www.facebook.com/mele.fataua/posts/3112453418814650
Kolo zomrel vo veku 71 rokov v roku 2017 a pred smrťou sa ešte raz naposledy vydal na ostrov ʻAta. Zvyšok chlapcov stále žije. Ich neuveriteľný príbeh sa stal predmetom viacerých dokumentárnych filmov či kníh a v Hollywoode sa údajne pripravuje jeho celovečerná adaptácia. Napriek tomu je tento prípad stále pomerne málo známy. Ponúka nám však radikálne odlišný náhľad na ľudskú povahu, než nám predstavil William Golding.
V tomto prípade sa totiž nekonal žiadny pád do barbarstva a krvavého šialenstva, ale presný opak: ľudia si v kritickej situácii uvedomili, že to najlepšie, čo môžu urobiť, je spolupracovať a držať spolu, a vzájomnou spoluprácou a podporou sa im napokon podarilo prežiť. A to človeka rozhodne napĺňa optimizmom, že ľudstvo možno ešte nie je úplne stratené.
