My, ľudia, sme rôzni, tomu jednoducho nezabránime. Existuje aspoň základná slušnosť a nepísané pravidlá, ktoré by sa mali dodržiavať. Často však nastávajú momenty, keď sú ľudia „rebeli“ (úprimnejšie povedané – netolerantné bytosti). A potom my ostatní vrieme vo vnútri ako sopky.
Ak aj ty patríš k tej skupine, ktorá sa necháva vytáčať týmito bytosťami, určite poznáš mnoho z týchto situácií. V prípade, že patríš k tej druhej skupine, dôkladne si článok prečítaj, vytlač si ho, zaves na nástenku, chladničku, záchodové dvere, daj vytetovať na predlaktie… ale hlavne sa z neho, prosím, pouč a snaž sa dodržiavať aspoň 80 % vecí. Svet bude hneď oveľa krajší.
Pravá strana je tu s váma
Aj keď som zo základnej už pekných pár rokov preč, ešte stále mám v čerstvej pamäti, ako nám hovorili, že vždy máme chodiť po pravej strane chodníka. Lebo keď ideš z jedného smeru po pravej strane a dokonca aj z opačného smeru, je tam to kúzlo, že nikto nemusí nikoho obiehať.
Milujem, doslova milujem, keď idem po chodníku a niekto ide z opačného smeru oproti mne. Haló?! Čo je na tom také nepochopiteľné, potrebujete na tom chodníku mať nakreslené šípky, aby ste tomu porozumeli? Akceptujem prípady, keď niekoho obchádzaš, ale to ti nie je divné, že sa ti všetci nejak pletú do cesty?
Funguje to aj na priechode
Tam ma to vytáča snáď ešte viac. Lebo keď už konečne svieti zelená, tak zásadne maximálne 3 sekundy. A potom už znova doznieva. Samozrejme, bolo by jednoduchšie, keby ľudia chodili vždy po pravej strane priechodu a nie hala-bala, lebo „šak aj tak chcem potom odbočiť doľava“.
Wow, tie tri kroky navyše by ťa fakt zabili. Ty radšej necháš všetkých ľudí, aby sa ti krásne vyhýbali, lebo ty si netolerantný idiot.
A raz sa naučíme chodiť aj na eskalátore
Je pohodlné, nechať sa pohyblivými schodmi vyvážať ako na ceste do neba, no sú aj ľudia, ktorí na nich chodia, akoby sa tie schody ani nehýbali. Vtedy je pre tých ľudí pohodlnejšie prejsť po ľavej strane eskalátora. Ešteže je to jednosmerka, že?
Ak však ty stojíš v strede schodov ako kráľovná celého nákupného centra, ľudia, ktorí by radi čo najrýchlejšie presvišťali okolo teba, to jednoducho urobiť nemôžu.
Keď už sme pri chodníkoch…
Toto majú vo zvyku hlavne ľudia v dôchodkovom veku, ale viackrát sa mi to stalo aj s partiou mladých ľudí. Tí aspoň počujú, keď na nich kričíš: „S dovolením, môžem prejsť? Niekde tu by mal byť chodník…“ Asi už tušíš, o čom bude reč. Áno, o postávaní na chodníkoch.
Mne je jedno, že ste sa dlho nevideli… aj keď ste práve vystúpili z električky, v ktorej ste išli spoločne z práce. Ale prosím vás, nerozprávajte si príbehy, horúčky sobotňajšej noci, uprostred chodníka.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
