Kľúčenka, retiazka a všetko, čo cinkalo
Frajer kedysi málokedy odišiel z domu bez niečoho, čo pri chôdzi vydávalo zvuk. Kľúčenky, karabínky, retiazky na nohaviciach, kovové doplnky na taške… Celé to malo pôsobiť drsne, mestsky a trochu rebelsky. V skutočnosti to často znelo, akoby sa blížil menší zväzok náradia, no presne v tom bolo čaro doby.
Statusy a podpisy boli digitálny flex
Nestačilo len existovať. Bolo treba aj správne pôsobiť. A tak prišli statusy, podpisy a rôzne internetové hlášky, ktoré mali ukázať, že človek nie je len tak hocikto. Na ICQ, Skype, Pokeci či inde sa objavovali múdrosti, citáty, texty pesničiek alebo tajomné odkazy, pri ktorých nikto netušil, čo vlastne znamenajú, no všetci mali pocit, že ide o niečo hlboké. Frajer nemohol mať obyčajný status. Musel mať vetu, ktorá znela, akoby prežil tri lásky, dve zrady a minimálne jeden vnútorný prerod.
Byť frajerom kedysi znamenalo niečo úplne iné
Na celej tejto nostalgii je pekné to, že tieto veci neboli len módne prešľapy alebo úsmevné relikty minulosti. Boli to malé symboly doby, v ktorej sa človek snažil zapadnúť, zaujať a vytvoriť si vlastný štýl z toho, čo bolo práve dostupné. Nikto vtedy nepremýšľal, ako to bude vyzerať o pätnásť rokov. Stačilo, že to fungovalo v danom momente. A fungovalo to výborne. Lebo frajerina kedysi nebola uhladená. Bola hlučná, trochu prehnaná, občas nevkusná, no úprimná. Presne taká, aké býva dospievanie.
