Niektoré veci sú na Slovensku istota – (bohužiaľ) zima bez snehu, cesty bez posypu a výhovorka „od januára začnem“. Každý rok pred Vianocami si povieme, že tentoraz bude všetko inak. Že budeme organizovanejší, pokojnejší, že nebudeme jesť ako kombajn a že konečne dáme dokopy svoj život.
Potom príde realita. A my zistíme, že sme len opäť hlavnými postavami v repríze vlastného decembra. Tu je zopár klasických situácií, ktoré sa opakujú rok čo rok, no aj tak sa tvárime, že tentoraz to určite dopadne inak.
1. „Tento rok budem mať darčeky včas.“
Každý to hovorí, nikto to nerobí. V októbri máme pocit, že času je dosť. V novembri sa len pousmejeme nad tým, ako si ľudia už objednávajú veci z e-shopov. A v decembri sme tí, čo o polnoci refreshujú doručenie zásielky, lebo kuriér „už je na ceste“. A keď konečne všetko príde – chýba baliaci papier, lepiaca páska aj trpezlivosť.
2. „Tento rok na Vianoce neutrácam.“
Slávna veta, ktorú vyslovíme každý december, zvyčajne krátko predtým, ako sa necháme uniesť.
„Len niečo malé“ sa zmení na „no a čo, raz za rok si doprajem“. A keď konečne platíš kartou za darčeky, jedlo, dekorácie a mikulášske balíčky, v hlave ti beží matematika, ktorú by nezvládol ani maturant.
Ale veď čo – hlavne, že je radosť, aj keď účet plače.
3. „Tentoraz sa nenechám rozhodiť.“
Každý rok sa zaprisaháme, že budeme pokojní. Že si nenecháme pokaziť náladu, že budeme nad vecou, že si nebudeme všímať toxické poznámky pri štedrovečernom stole. A potom príde realita: mama sa pýta, prečo si ešte slobodný, teta porovnáva tvoju kariéru s bratrancom a pes zje koláče. Pokojný zostáva len televízor.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
